We Have Never Been Woke: The Cultural Contradictions of a New Elite (Nikdy sme neboli progresívni: Kultúrne protirečenia novej elity) je pozoruhodná kniha.

Hoci Musa al-Gharbi náročky progresivizmus nedefinuje, myslí ním politické hnutia, ktoré sa sústreďujú najmä na identitu, sexuálnu orientáciu alebo rasu, pričom tvrdia, že isté skupiny utláčajú iné skupiny.

Ako jeden z mála ľudí, ktorí skúmajú progresivizmus, americký autor ponúka aj niečo viac než len pohľad pod mikroskop. Predstavuje aj hypotézu, prečo progresivizmus nastal.

Okrem „prečo“ predstavuje al-Gharbi ešte aj teóriu „kedy“. Od istého času podľa neho tento fenomén prichádza pravidelne, vo vlnách. A podobne ako v minulosti, má aj súčasný progresívny poryv, ktorý sa podľa al-Gharbiho začal okolo roku 2011, svoju exspiračnú dobu.

Autor tvrdí, že už sledujeme posledné záchvevy, lebo od roku 2021 je progresivizmus v Spojených štátoch na ústupe. Zároveň však špekuluje, že nejde ani zďaleka o poslednú vlnu.

Ešte zaujímavejšou otázkou, na ktorú sa We Have Never Been Woke snaží dať odpoveď, než „kedy“, je „prečo“ progresivizmus nastal. Nie je dňa, kedy by som si nad tým nelámala hlavu.

Nie som jediná. Kedykoľvek sa pretriasajú progresívne excesy, internet produkuje „ľudové“ pokusy o vysvetlenie. Jedným z tých rozšírenejších je, že sme svedkami epidémie psychických chorôb. Inokedy sa tvrdí, že za rozvoj progresivizmu môže internet, najmä sociálne siete a s nimi spojená „sociálna nákaza“.

Ujala sa však aj tretia hypotéza, ktorá sa dá nazvať „nevedia, čo od dobroty“. Podľa nej dnešní ľudia majú príliš ľahký život. Pracujeme posediačky, fyzickú prácu takmer nepoznáme, žijeme najdlhšie v histórii.

V domorodej reči sa dá hypotéza zhrnúť ako „Keby trávili dni pestovaním krumplí, nemali by čas na blbosti“. Často sa tiež spomína, že progresivizmus by z ľudí úspešne vymlátila vojna.

Ako sa hovorí, ľudia nie sú blbí. Al-Gharbiho kniha je viac-menej potvrdením práve tejto, poslednej ľudovej hypotézy. No keďže autor je akademik, teda jeden z tých, čo „nevedia, čo od dobroty“, svojej téze venuje štyristo strán. Ale sú to strany, ktoré odsýpajú, pretože al-Gharbi písať vie a cieli aj na bežného čitateľa.

Keďže Musa al-Gharbi je sociológ, spomínanú skupinu ľudí, ktorí sa majú príliš dobre, nazýva „symbolickí kapitalisti“. Termín si požičal od francúzskej legendy sociológie Pierra Bourdieua.

„Na rozdiel od tradičnejších zdrojov spojených s bohatstvom, materiálnymi statkami, a podobne, Bourdieu definoval symbolický kapitál ako výhody, ktoré niekto získava na základe úcty, prestíže, slávy, svätosti alebo uznania,“ píše al-Gharbi.

Podľa autora sú symbolickí kapitalisti všetci, ktorých zamestnanie súvisí so symbolmi, rečou, obrazmi a naratívmi, dátami a analýzami, myšlienkami a abstrakciou.

Tým sa líšia od manuálne pracujúcich a od ľudí v službách. „Napríklad, jednotlivci pracujúci v oblasti vzdelávania, vedy, technológií, financií, médií, práva, poradenstva, na úradoch a podobne, sú z veľkej väčšiny symbolickí kapitalisti,“ uvádza al-Gharbi.

Ako je progresivizmus podľa Američana spojený so symbolickým kapitálom? Al-Gharbi hovorí, že symbolickí kapitalisti sú v súčasnosti v USA (a celkovo v západnom svete) elitou. Vychádza zo zárobkov, pracovných podmienok a z faktu, že s prácou v symbolických odvetviach je spojená prestíž.

Nad Al-Gharbiho elitami sú ešte podľa neho superelity, horné 1 percento najbohatších. A hoci sa časť strednej triedy (inak povedané symbolickí kapitalisti) pokladá za vykorisťovanú superelitami, v skutočnosti sme podľa autora v prevládajúcom usporiadaní víťazmi práve my.

Toto zámeno v množnom čísle je na mieste. Al-Gharbi totiž od začiatku zdôrazňuje, že aj on je súčasťou skupiny, o ktorej je jeho kniha. Symbolickými kapitalistami je zároveň podľa neho väčšina čitateľov jeho diela. Bude ňou aj väčšina čitateľov tejto recenzie.

Ako autor píše, víťazmi sú symbolickí kapitalisti aj preto, že v Spojených štátoch zarábajú v priemere najviac práve oni. Najbohatšie percento malo v roku 2022 kontrolu nad približne 26 percentami bohatstva USA, cituje al-Gharbi údaje centrálnej banky Spojených štátov. No horných 20 percent obyvateľstva kontrolovalo až 71 percent bohatstva.

Vyššie vzdelanie, ktoré je výsadou symbolických kapitalistov, tiež signalizuje vyšší príjem. Domácnosti, ktoré živí minimálne jeden zarábajúci človek s najmenej bakalárskym titulom, v USA zarábajú v priemere 155-tisíc dolárov ročne. Rodiny ľudí bez vysokého vzdelania majú príjem približne polovicu, teda 76-tisíc dolárov ročne. 

Hoci vysokoškolský titul už dávno automaticky neznamená dobrý zárobok, podobné platí aj o Slovensku. Podľa údajov zo Štatistického úradu aj u nás najviac zarábajú ľudia s vysokoškolským vzdelaním. No al-Gharbi tiež uvádza, že zárobky, hoci podstatné, nie sú jediným meradlom elity. 

Symbolickí kapitalisti podľa neho vládnu produkcii poznania, tvorbe kultúry, inštitucionálnej byrokracii a pomocou spomenutého aj politickej sfére, ktorá im umožňuje dosiahnuť omnoho väčší vplyv v spoločnosti než zvyšku.

Takže symbolickí kapitalisti lepšie zarábajú, majú lepšie pracovné podmienky a v porovnaní s inými skupinami si užívajú väčšiu prestíž a vplyv. Čo s tým má progresivizmus? 

Al-Gharbi tvrdí, že progresívne „revolúcie“, akou je tá, ktorú žijeme, vznikajú vtedy, keď sa elity, teda symbolickí kapitalisti, už nemajú tak dobre ako predtým.

Progresívne poryvy podľa neho nastávajú vtedy, keď symbolickí kapitalisti cítia ohrozenie svojho elitného statusu. Prejavuje sa to napríklad tým, že vysokoškolský diplom už automaticky neznamená pohodlný život.

Ďalšou známkou úpadku je, že životná úroveň symbolických kapitalistov sa v porovnaní s ich rodičmi znižuje, a prebieha krutý konkurenčný boj o prestížne zamestnania.

Vtedy podľa al-Gharbiho táto skupina začína svoj progresívny „boj“. A hoci jej ide najmä o vlastný prospech, v súlade s etikou symbolických kapitalistov (ktorej autor venuje viacero strán, no tu už na to nie je priestor), na dosiahnutie svojich cieľov využíva „boj za znevýhodnené skupiny“, „spravodlivosť“ a ďalšie pseudo nezištné dôvody.