Čo s Trumpovou pozvánkou pre Slovensko

Slovensko dostalo pozvanie do Rady mieru, medzinárodnej organizácie, ktorú navrhol Donald Trump. Organizácia pritom od začiatku čelí rozporuplným reakciám medzinárodného spoločenstva. Od menšinového nadšeného uznania na strane jednej po prevažujúcu kritiku a výsmech na strane druhej.

Oficiálne je cieľom Rady mieru „podporovať stabilitu, obnoviť spoľahlivé a zákonné vládnutie a zabezpečiť trvalý mier v oblastiach postihnutých alebo ohrozených konfliktom“. Jej zriadenie formálne schválila Bezpečnostná rada OSN v novembri 2025 v rezolúcii, ktorá sa týkala prímeria a obnovy Pásma Gazy. V tom čase však neboli známe žiadne podrobnosti o zložení ani právomociach organizácie.

Prvých dvadsať členských krajín Rady mieru podpísalo dohodu o spolupráci minulý týždeň v Davose. Okrem USA ide o amerických (alebo Trumpových) geopolitických spojencov ako Izrael, Argentínu, Saudskú Arábiu či Maďarsko, ale aj o štáty ako Turecko, Kazachstan, Arménsko, Azerbajdžan či Mongolsko.

Medzi pozvanými sú však aj Čína, Rusko či Bielorusko. Naopak pozvánku nedostali tradiční spojenci ako Mexiko alebo Dánsko. Kanade bola pozvánka odobratá po tom, ako sa Trumpovi nepáčil prejav premiéra Marka Carneyho. Potiaľ oficiálna časť.

Trumpova Rada mieru má vo svojej výbave niekoľko zásadných defektov. Po novom totiž nemá riešiť len Gazu, ale je evidentným pokusom o vytvorenie alternatívy k OSN. Americký prezident otvorene vyhlasuje, že jeho organizácia „môže“ OSN nahradiť.

Rade mieru má pritom Trump šéfovať doživotne. Charta organizácie totiž explicitne stanovuje, že Donald Trump je jej doživotným predsedom – s výhradnou právomocou menovať a odvolávať členov, stanovovať program zasadnutí a prijímať uznesenia. Trumpova doživotná pozícia kontrastuje s možnosťou na vstup pre jednotlivé štáty. Dočasné členstvo má trvať tri roky, ale nárok na stále kreslo majú tie krajiny, ktoré po obdržaní pozvánky zaplatia vstupenku miliardu dolárov.

Nie je ťažké sa Trumpovej Rade vysmiať, pričom celá záležitosť sa do veľkej miery komentuje sama. Za Trumpovej vlády už stihli vo Washingtone predstaviť nový typ bojových lodí triedy Trump, Monreova doktrína má po novom Trumpov dodatok a ikonické umelecké centrum Johna F. Kennedyho sa od decembra volá Trumpovo-Kennedyho centrum.

Stále predsedníctvo Donalda Trumpa v Rade mieru len zodpovedá jeho neskrývaným cisárskym prejavom. Pečaťou všetkého je zlaté logo organizácie, ktoré je zamerané na Severnú Ameriku, čím je akousi samoľúbou variáciou vlajky OSN, ktorá naopak zahŕňa celý svet.

Skúsme však nateraz odhliadnuť od „trumpovskej“ komunikácie projektu. Rada mieru totiž je v istom ohľade pokračovaním zahraničnej politiky predchodcov Donalda Trumpa. Zároveň je potvrdením dlhodobej politiky, ktorú americký prezident sleduje vo vzťahu k Európe.

Napriek tomu, že OSN sídli v New Yorku, Američania sa s premenlivou intenzitou snažia túto organizáciu oslabiť už dlhodobo. Jednak preto, lebo medzinárodné právo pri svojich vojenských dobrodružstvách vnímajú ako príťaž. Zároveň USA do nepríjemnej situácie dostáva ich večne nekritická podpora Izraelu, ktorá im na pôde OSN dobré meno nerobí.

Spomeňme si, že vyslovene nepriateľskú politiku voči Organizácii spojených národov viedol už George W. Bush. Ten po odpore väčšiny sveta proti vojne v Iraku menoval za amerického vyslanca v OSN Johna Boltona. Teda človeka, ktorý tvrdil, že nič také ako OSN neexistuje.

Donald Trump však nie je prvým prezidentom USA, ktorý by prišiel s alternatívou platformou. Takáto náhrada existovala už za Joea Bidena a volala sa Samit za demokraciu. Iniciatíva od roku 2021 združovala USA a ich skutočných alebo nádejných spojencov. Napríklad Japonsko, Austráliu, Izrael, krajiny Európy a Južnej Ameriky. Zaujímavosťou je, že chýbalo Maďarsko, ale armádou kontrolovaný Pakistan nie. Deklarovaným cieľom mala byť obrana pred autoritárstvom, prakticky však išlo o vytvorenie platformy proti vplyvu Číny a Ruska.

Aj Bidenova „OSN“ čelila kritike ako cynické zoskupenie spojencov Ameriky. Hlavným kritériom zjavne nebolo demokratické zriadenie členov, ale skôr ich podpora americkým záujmom. Medzi tých, ktorí na Bidenovej iniciatíve participovali, bolo pravdaže aj Slovensko.

Trumpova Rada pritom sleduje rovnakú logiku ako Bidenov Samit. Cieľom je vytvoriť platformu, ktorá v časti sveta legitimizuje americkú politiku. Zatiaľ čo Biden to však robil kulantnejšie, kde legitimizačným mechanizmom mal byť údajný demokratický charakter členov, Trump to robí po svojom – zúčastnení podpisujú, že hlavné slovo má on. Na demokratický charakter organizácie sa Trump už ani nehrá.

Kontinuitu pri Trumpovom a Bidenovom zozname VIP pozvaných môžeme tiež vypozorovať v tom, že pri oboch prípadoch chýbajú tradiční nepriatelia Washingtonu ako Irán, Severná Kórea či Venezuela.

Tú sa však podobnosti končia. Zatiaľ čo Bidenov Samit za demokraciu bol namierený proti Rusku a Číne, Trumpova organizácia má na muške Európu. Lepšie povedané súčasné európske elity a vlády väčšiny európskych krajín. Washington to nehovorí otvorene, muselo mu však byť jasné, že keď pozve Rusov a Bielorusov, u Západoeurópanov tým vyvolá alergickú reakciu.

Presne to sa stalo – Británia, Francúzsko či Nemecko účasť odmietli. Bieloruský prezident Alexander Lukašenko, ktorý sa dlhodobo zbližuje s Trumpom, však pozvanie prijal. Vyhlásil tiež, že miliardu dolárov od Bieloruska za účasť nikto nežiada.

Rafinovane sa k veci postavil Vladimir Putin, ktorý navrhol, že Rusko môže „členské“ zaplatiť z aktív, ktoré zmrazila ešte Bidenova administratíva. Odkopol tým loptu na Trumpovu stranu ihriska. Treba však povedať, že aj keď Putina rozkol medzi Trumpom a Európanmi isto teší, Kremeľ nemá záujem Radu mieru výraznejšie legitimizovať. V rámci Bezpečnostnej rady OSN Rusko disponuje právom veta, čo je preň ideálny stav, ktorý v žiadnom prípade nechce meniť.

Vráťme sa však k Európanom, ktorí sú nateraz hlavnými porazenými. Na rozdiel od snáh na anexiu Grónska, ktoré majú potenciál otráviť americko-európske vzťahy na desaťročia, má Trumpov odpor k vládnucim západoeurópskym politikom svoje racio.

Trump nezabúda, že v americkej predvolebnej kampani sa títo ľudia často otvorene postavili na stranu demokratov. Dnes tí istí ľudia sabotujú jeho snahy o sprostredkovanie mieru medzi Ruskom a Ukrajinou.

Boli to Európania, ktorí prví začali budovať paralelné štruktúry bez Američanov po tom, ako sa Trump začal vyvliekať z vojny na Ukrajine. Koalícia ochotných je totižto akýmsi paralelným NATO, ktorého zmyslom je zabezpečiť podporu Kyjevu vo vojne s Ruskom. Zvykli sme si, že pokiaľ Trump predstaví nejaký mierový rámec, Európania spoločne s Ukrajincami spravia všetko preto, aby ho okresali.

V neposlednom rade, Trumpova administratíva považuje energetickú a migračnú politiku Bruselu za dôvod európskeho úpadku. Ako naznačuje americká Národná bezpečnostná stratégia, ak má mať Európa pre USA strategický zmysel, väčšina európskych vlád by sa mala vymeniť. O to Trumpovi pri Rade mieru ide – vplyv Londýna, Paríža a Berlína treba marginalizovať.

Ivan Korčok z Progresívneho Slovenska sa krátko tešil, že Slovensko napriek stretnutiu Trumpa s Ficom pozvánku do Rady mieru nedostalo. „Neexistujeme. Suverénne a na štyri svetové strany,“ napísal Korčok na Facebooku.

Keď si však odmyslíme exministra zahraničia, ktorému chýbali informácie, boli sme svedkami aj príčetnejších reakcií zástupcov koalície a opozície. SNS aj SaS vo vzácnej zhode poukázali na neakceptovateľnosť požiadavky, aby Slovensko za stále členstvo zaplatilo miliardu dolárov. Zatiaľ čo národniari hovoria o účelovosti organizácie, predseda SaS Branislav Gröhling opísal Radu mieru ako biznis amerického prezidenta. SNS a SaS majú, samozrejme, pravdu. Pri sedemmiliardovom deficite Slovenska nemôže byť na miliardové členské ani pomyslenie.

Nemýli sa ani Tibor Gašpar so svojou obavou, že Trumpov spolok vyzerá ako príprava dáždnika, ktorým sa USA budú zakrývať pri ďalších rozhodnutiach.

Dobre reagovala aj slovenská diplomacia. Minister Juraj Blanár zdržanlivo konštatoval, že pozvánku Slovensko vyhodnocuje. Pochválil pritom Donalda Trumpa za mierové iniciatívy pri vojne na Ukrajine, v Gaze alebo pri konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Je zrejmé, že pre Slovensko ako najvýhodnejšia platforma pri riešení medzinárodných sporov zostáva OSN. Organizácia to síce nikdy nebola ideálna, ale na rozdiel od Trumpovho projektu je v nej moc distribuovaná oveľa viac rovnomerne. Už sme písali, že nie je v záujme Slovenska staviť všetko na jednu kartu.

Pokiaľ sme však boli účastní Bidenovho Samitu za demokraciu, Trumpovu Radu mieru netreba apriori ako doplnkové fórum odmietnuť. Jej paralelný charakter totiž nie je ničím prevratným, pričom sa nezdá, že životnosť organizácie presiahne Trumpovo funkčné obdobie.  

Dočasné, bezplatné členstvo Slovenska by sa ospravedlniť dalo tiež vtedy, pokiaľ by sme ho vedeli využiť na podporu rozumných návrhov. Napríklad ohľadom mieru na Ukrajine. Alebo ak by sme sa dokázali postaviť proti ďalšiemu zaberaniu územia Palestíny, ktorej štátnosť uznávame.

Záverom, nech sú kontúry Trumpovej organizácie akokoľvek bizarné a protivné, sú tiež prejavom meniacej sa medzinárodnej reality. A tá je, žiaľ, v mnohom bizarná a protivná.

Slovensko by k tejto realite malo pristúpiť s chladnou hlavou. Opatrne a suverénne.