Kto stále nechce vidieť, že cisár je nahý

Americkému prezidentovi klesá popularita. Krajine chýba nepriateľ a bežní Američania tak riešia predovšetkým svoje ekonomické problémy, napríklad zdražovanie. Aby ich pozornosť odpútal a zachránil svoju politickú kariéru, hlava USA rozpúta studenú vojnu s Kanadou, ktorá má potenciál prerásť do horúceho ozbrojeného stretu.

To je zápletka viac ako 30-ročnej satirickej americkej komédie Kanadská slanina (1995), ktorú režíroval Michael Moore a hlavnú rolu šerifa Buda Boomera stvárnil John Candy. 

Film je plný absurdných scén. Rozbuškou sa stane bitka, ktorá vypukne po tom, ako šerif Boomer na hokejovom zápase národných tímov USA a Kanady vyhlási, že kanadské pivo je hnusné. Za túto urážku na cti ho zmláti legenda kanadského hokeja Mario Lemieux. V rámci následnej protikanadskej propagandy začnú americkí predstavitelia a médiá hlásať, že Kanada je hrozba. Argumentujú, že Kanade vládnu socialisti, ktorí poskytujú bezplatné zdravotníctvo a zabezpečujú si nebezpečný náskok v technológii ľadovej rolby.

Absurdný charakter filmu bol na mieste. Divákom na oboch brehoch Veľkých kanadských jazier totiž bolo jasné, že scenár americko-kanadskej vojny je absurdný a teda prakticky vylúčený. Netreba dodávať, že americká politika, ktorá by ku konfliktu s Kanadou smerovala, by teda tiež bola absurdná.

Tým sa dostávame k Donaldovi Trumpovi, ktorý vyhrážkami anexiou Kanady docielil, že scenár ozbrojeného konfliktu s Ottawou už vylúčený nie je. Pravdepodobnosť, že medzi USA a Kanadou vypukne vojna, zostáva veľmi nízka, zarážajúce však je už len to, že nie je nulová. Svedčí o tom model, ktorý vypracovala kanadská armáda v reakcii na potenciálnu inváziu Spojených štátov. Model počíta s rýchlym prevalcovaním regulárnej kanadskej armády Američanmi, po ktorom však bude nasledovať zdĺhavý partizánsky odboj.

Trumpovu konfliktnú zahraničnú politiku som ako sebadeštrukčnú kritizoval už v čase, keď sa pre hrozbu clami dostal do zbytočného konfliktu s Indiou. Upozornil som, že vytvára veľa nepriateľov, ale nijakých priateľov, čím v mnohom pripomína prístup nemeckého cisára Viliama II.

Tento vladár po svojom nástupe k moci v roku 1888 dosiahol niekoľko nemysliteľných výsledkov. Berlín s Ruskom v 19. storočí ani raz vojnu neviedol, po nástupe Viliama II. si však Petrohrad znepriatelil tým, že mu zamedzil prístup na nemecké finančné trhy. Cár sa v reakcii obrátil na Paríž, s ktorým pritom Rusko v 19. storočí viedlo až dve veľké vojny. Francúzsko uzavrelo s Ruskom spojenectvo a vymanilo sa tak zo svojej vtedajšej izolácie.

Skutočne obráteným „husárskym“ kúskom však bolo až znepriatelenie si Británie budovaním veľkého námorného loďstva, v dôsledku ktorého Nemecko nahradilo Rusko v pozícii hlavného geopolitického rivala Londýna. Viliam II. dosiahol nemožné – doposiaľ rusofóbna Británia napokon v prvej svetovej vojne bojovala na strane Ruska.

Politika Berlína pred prvou svetovou vojnou je pripomienkou, že len preto, že silný štát je schopný niečo významné dokázať, ešte to neznamená, že by to aj dokázať mal. Či už v minulosti išlo o budovanie loďstva, zamedzenie prístupu na finančné trhy alebo dnes o ovládnutie venezuelskej ropy či anexiu Grónska. Donald Trump si neuvedomuje, ako veľmi sedí, keď vo svojom prejave v Davose dourážal celý svet a pritom zdôrazňoval svoj nemecký pôvod.

Ťažko sa predpovedá, k čomu viliamovská zahraničná politika USA povedie. Mnohé scenáre, ktoré dnes vyzerajú ako sci-fi, sa môžu stať realitou. V Mexiku, ktoré tiež čelí Trumpovým hrozbám, sa napríklad začína hovoriť o potrebe aliancie s Kanadou.