Trump na ceste sebadeštrukcie amerického impéria

Pri spätnom pohľade do dejín sa nám konflikty ako prvá svetová vojna môžu javiť ako hrozné, no pochopiteľné dôsledky zákonov geopolitiky. V skutočnosti však na rozložení aliancií v podobe Dohody (Francúzsko, Veľká Británia a Rusko) a centrálnych mocností (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša) nebolo vopred nič dané.

Naopak, súčasníci 80. rokov 19. storočia by považovali vypuknutie svetovej vojny v týchto kontúrach za veľmi nepravdepodobné. Briti a Francúzi ešte v rokoch 1853 až 1856 bojovali proti Rusom v krymskej vojne, pričom Londýn a Petrohrad zostali najväčšími geopolitickými rivalmi až do konca 19. storočia. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko boli naproti tomu spoločne s Ruskom súčasťou voľného konzervatívneho spojenectva v rámci Spolku troch cisárov. Táto prezieravá politika, ktorej tvorcom bol kancelár Otto von Bismarck, bola pre Berlín veľmi výhodná. Znamenala, že okrem Francúzska vďaka nej Nemecko nemalo nepriateľov.

No všetko sa dá pokaziť. V roku 1888 nastúpil na trón nový cisár Viliam II. a Bismarck upadol do nemilosti. Cisár najskôr rozvrátil vzťahy s Ruskom, ktorému zamedzil prístup na nemecké finančné trhy a budovaním veľkého vojenského loďstva si spravil nepriateľa aj z Británie. Petrohrad vzápätí našiel ochotného veriteľa a spojenca v Paríži a Londýn bol vohnaný do náručia ruského cára. Po vypuknutí prvej svetovej vojny nemeckú politiku vytvárania si zbytočných nepriateľov korunoval jej prístup k Amerike. Berlín motivoval Washington vstúpiť do vojny na strane Dohody najmä tým, že proti Američanom huckal Mexiko.

Istý podnikateľ mi raz povedal, že Trump je americký Gorbačov, ktorého úlohou je zmanažovať, aby relatívne slabnúce Spojené štáty znížili svoj angažmán vo svete. Ešte pred americkými voľbami to ako „politiku nedostatku“ otvorene pomenoval JD Vance. A zo začiatku to vyzeralo, že Trumpova zahraničná politika tak skutočne bude vyzerať. Keď na februárovom stretnutí s Volodymyrom Zelenským ukrajinskému prezidentovi pred novinármi vytkol, že „nemá karty“ a „zahráva sa s treťou svetovou vojnou“, aby následne zastavil vojenskú pomoc Kyjevu, zdalo sa, že Trump sleduje práve túto politiku nedostatku.

Rozviazanie rúk s Ukrajinou by Američanom dovolilo naplno sústrediť pozornosť na Čínu (pivot do Pacifiku), čo je politika ohlásená ešte Barackom Obamom. Pre konflikt s Ruskom ju však Washington nikdy nemohol naplno uskutočniť. Zároveň by to Trumpovi umožnilo započať proces vrážania klinu do formujúcej sa aliancie medzi Moskvou a Pekingom a tým napodobniť politiku Richarda Nixona. 

Európania by sa hnevali, ale voči USA sú v natoľko submisívnom postavení, že pokiaľ by Američania neodišli z NATO, nezostávalo by im iné, než sklopiť hlavu a oteplenie vzťahov (détente) medzi Washingtonom a Moskvou prijať. Plusom pre Trumpa by tiež bolo uvoľnenie amerických zdrojov pre Blízky východ, kde sa od neho, pravdupovediac, nikdy neočakávalo nič dobré.

Očakávania o americko-ruskom zblížení sa nenaplnili a naopak sa vzďaľujú. Aj keď Trumpovi intuícia zrejme stále hovorí, že vojna na Ukrajine nie je v americkom záujme, praktická politika vyzerá tak, že Rusku dáva ultimáta, hrozí mu novými sankciami, na sociálnych sieťach sa detinsky háda s exprezidentom Dmitrijom Medvedevom, aby potom k ruským brehom vysielal jadrové ponorky. 

Veliteľ americkej armády v Európe zatiaľ hovorí o plánoch na dobytie ruského Kaliningradu a Trump sa zbližuje s neokonzervatícami, ako je Lindsey Graham, ktorý vyhlasuje, že americký prezident Putinovi „nakope zadok“.

Z čisto realistického pohľadu je pozoruhodné, že keď už Trump so svojimi siláckymi rečami vzťahy s Ruskom nezlepšuje, zároveň ich podobne ako spomínaný Viliam II. zhoršuje so všetkými ostatnými. Platí to aj pri tých najprirodzenejších spojencoch. Jeho vyjadrenia voči krajinám NATO boli útočné už na začiatku jeho vlády, keď Trump hrozil napríklad anexiou dánskeho Grónska. A tiež Kanady, ktorej premiéra Justina Trudeaua označoval za guvernéra. Trump tým vzkriesil kanadských liberálov, ktorí boli v prieskumoch ďaleko za konzervatívcami, a pomohol im vyhrať parlamentné voľby.

Bola to nízka rétorika, ale mala aspoň akú-takú ideologickú a geopolitickú koherenciu. Je však úplne nepochopiteľné, pokiaľ Trump udržuje konfrontáciu s Ruskom a zároveň uráža a v podobe nových cieľ sankcionuje Kanadu a EÚ. Friedrich Merz a Keir Starmer si ešte s Trumpom vymenia vazalské úsmevy a generálny tajomník NATO Mark Rutte ho nazve „oteckom“, v skutočnosti sa však európske elity nemôžu dočkať vystriedania Trumpa prezidentom z radov demokratov. Medzi bežnou európskou a kanadskou verejnosťou zatiaľ Amerika stráca posledné zvyšky mäkkej moci.