Politika ako trolovanie. Matovič, Gašpar a Balogová v jednom šíku

Kľúčovou časťou obvinení voči Orbánovi sú tvrdenia, ktoré sa odkazujú na nemenovanú západnú tajnú službu, respektíve služby. Opierajú sa o to články vo Vsquare, Washington Poste, Politicu, všade.

Zamerajme teda našu pozornosť na tajné služby a ich informácie v médiách.

Povedať, že povesť západných spravodajských služieb je pošramotená, by bolo eufemizmom. Stačí poukázať na vojnu v Iraku. Lži amerických a britských spravodajských služieb o zbraniach hromadného ničenia vtedy viedli k invázii, ktorá viedla k občianskej vojne a tá ku katastrofe, ktorá sa tiahne dve desaťročia. Ešte aj teraz je spojená s vojnou v Iráne a rozvratom Blízkeho východu.

Maďarského novinára Szabolcsa Pányiho ani Washington Post to – zdá sa – nijako nevyrušuje. Ani dlhý rad ďalších novinárov, europolitikov a politikov, ktorí na to odkazujú ako na fakt. Od tých našich až po Zdechovského.

Médiá hlavného prúdu sa väčšinou tvária, akoby tvrdenia západných spravodajských služieb boli spoľahlivým zdrojom pravdy. Autoritou, ktorá im umožňuje napísať prakticky hocičo. Klamstvá o Iraku hlavný prúd síce nepopiera, ale do veľkej miery sa spolieha, že pamäť verejnosti už pri tomto škandále vypršala. A pokiaľ Irak niekto pripomenie, tvária sa, že išlo o špecifické zlyhanie neaplikovateľné na iné situácie.

Pritom rad zlyhaní a klamlivých spravodajských hier je podstatne dlhší.

Iné, aktuálnejšie fabulácie spravodajských služieb už potom mainstream neproblematizuje. Napríklad tú o masívnom zasahovaní Ruska do amerických volieb v roku 2016. Na wikipédii o tom existuje celý článok, ktorý záležitosť prezentuje ako preukázanú operáciu nariadenú Vladimirom Putinom. Nájdete v ňom veľa špekulácií či odvolávky na ruského oligarchu a chronického klamára Jevgenija Prigožina, no inak nič, čo by operáciu riadenú z Kremľa dokazovalo.

Jediné, čo sa vzdialene podobá na hmatateľnú stopu, je tvrdenie správy bývalého šéfa FBI a nedávno zosnulého Roberta Muellera o tom, že istá ruská agentúra (údajne spojená s Kremľom) zaplatila 100-tisíc dolárov za facebookovú reklamu na podporu Trumpa. Treba to, samozrejme, odmietnuť, také veci sa nemajú diať. Ale pre kontext pripomeňme, že len na Facebooku kampane Trumpa a Clintonovej investovali dohromady 81 miliónov dolárov. Inými slovami, 810-krát viac ako táto „trolia farma“.

Ďalším prejavom ruského zasahovania mali byť negatívne články o Hillary Clintonovej, ktoré zverejňovali ruské médiá Sputnik a RT. Teoreticky by sme to za ovplyvňovanie kampane mohli považovať. Lenže ak máme byť féroví, tak takéto zasahovanie do politického procesu pozorujeme aj zo strany západných krajín. Všade vo svete a vďaka jeho finančnej a informačnej sile aj vo väčšej miere. A sme jeho svedkami aj na Slovensku.

Pri škandáloch pritom nemusíme chodiť len do minulej dekády. V Rumunsku, krajine EÚ a NATO, zrušili voľby na základe nepreukázaných tvrdení tajnej služby o ruskom zasahovaní. Európske vlády a médiá to vtedy akceptovali a západné spravodajské služby mlčali.

Mlčali aj keď sa preukázalo, že za inkriminovanou TikTokovou kampaňou neboli Rusi, ale probruselská liberálna strana. Nikoho nevyrušilo ani to, keď sa ukázalo, že Calin Georgescu je proamerický ako Mateusz Morawiecki alebo Donald Tusk. Médiá a služby zrak odvrátili aj vtedy, keď zakladateľ Telegramu Pavel Durov, ktorý je v nemilosti Kremľa (Telegram bol nedávno v Rusku obmedzený), vyhlásil, že o cenzúru pred voľbami ho žiadala francúzska tajná služba. Nielen v Rumunsku, ale aj v Moldavsku.

Ako výpovednú kuriozitu zo sveta západných spravodajských (dez)informácií spomeňme ešte nedávne tvrdenia „vysokopostavených bezpečnostných predstaviteľov“, ktorí pre britské médiá uviedli, že americký finančník Jeffrey Epstein pracoval pre Moskvu. Absurdnosť týchto výmyslov si už ďalší komentár nevyžaduje.

Niežeby sa západné spravodajské služby mýlili vždy. Americká CIA a britská MI6 napríklad odhalili ruské plány na inváziu Ukrajiny, čo následne sprostredkovali novinárom. Mali pravdu.

Pravdu mal bývalý riaditeľ CIA William Burns, keď americkému prezidentovi napísal, že vstup Ukrajiny do NATO je pre Rusko najčervenšia z červených čiar.

Pointou nie je, že tvrdenia tajných služieb Washingtonu či Londýna máme automaticky zmietnuť zo stola. Otázkou je, kedy a akú majú ich medializované výstupy dôveryhodnosť. Skúsenosť radí, že ich kredibilita je za ostatné desaťročia skôr nízka. Osobitne to platí pri téme zasahovania do volieb, ktoré napomáha vždy jednej časti politického spektra.

Poďme ku kauze „ruského zasahovania“ do volieb v Maďarsku a tomu, čo o nej zaznieva na Slovensku. V Markeri sme už písali, že jediná škandalózna vec, ktorá z doposiaľ zverejnených informácií vyplýva, je, že niektorá západná spravodajská služba odpočúvala maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa. Dnes už teda s istotou môžeme povedať, že do volieb u nášho južného suseda zasahuje iný štát ako Rusko.

„Ak Putin zvažoval fingovaný atentát pre Orbána, čo by urobil pre Fica?“ pýta sa v titulku bývalá šéfredaktorka Sme Beáta Balogová. Ruský plán na fingovaný atentát na maďarského premiéra teda novinárka druhého najčítanejšieho slovenského denníka prezentuje ako fakt.

A prečo to pani Balogová považuje za fakt? Lebo informáciu priniesol denník Washington Post. Ten Washington Post, ktorý sa ospravedlnil za svoje spravodajstvo o zbraniach hromadného ničenia v Iraku.

A prečo to píše Washington Post? Lebo ktorási európska spravodajská služba mu vraj dala dokument, o ktorom tvrdí, že je tajným materiálom z dielne Služby zahraničnej rozviedky Ruskej federácie.

Položme si otázku, akú kredibilitu má táto informácia. Všetkým ľuďom, ktorí netrpia stratou pamäte a disponujú elementárnym rozpoznávaním vzorcov, je jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa pozeráme na spravodajskú hru a nie na odhalenie zdiskreditovaných západných spravodajských služieb. Po skúsenostiach z minulosti (Irak, Brexit, Trump 2016, Rumunsko) to tak bude platiť, kým niekto nepreukáže opak.

Položme si však aj druhú otázku, prečo to robia títo novinári. Príklady z minulosti predsa poznajú rovnako ako my. Ani oni už dnes neopakujú, že by Irak mal zbrane hromadného ničenia alebo že by Boris Johnson presadil brexit vďaka Rusom. Prečo to teda robia teraz pri Orbánovi (Ficovi)?

Keď si otvoríte komentáre čitateľov v denníku Sme pod článkom, ponúka sa jedno možné vysvetlenie. Ono to funguje. Ľudia sa mobilizujú a aktivizujú, články sa komentujú a viac čítajú, spoločenstvo čitateľov sa utužuje. Diskutéri pod článkom zachádzajú ešte ďalej a v ich komentárikoch dominuje téza, že fingovaný atentát sa už na Slovensku stal – voči Ficovi.

Pani Balogová to síce sama netvrdí, ale musí vedieť, že automatickou akceptáciou neovereného tvrdenia Washington Postu dáva tejto slovenskej konšpirácii priestor. Signifikantná časť voličov opozície, najmä PS, OĽaNO, SaS a Demokratov, si podľa prieskumov myslí, že atentát bol zinscenovaný a väčšina z nich o oficiálnej verzii pochybuje. Keď teda niekto špekuluje o špekulácii o atentáte na Orbána, povzbudzuje konšpirácie o atentáte na Fica.

Poviete si, že veď žiadny opozičný politik nespochybňuje, že by sa atentát na Fica neodohral. Nuž, platilo to – až doposiaľ.

Spravodajskú hru voči Maďarsku využil Igor Matovič, ktorý si, mimochodom, v minulosti s Orbánom celkom rozumel (vakcína Sputnik), teraz toto tabu prelomil. Nepriamo, ale predsa.

Matovič na svojom facebookovom účte zdieľal článok Denníka N, ktorý tvrdenia Washington Postu zmonitoroval. „S tými fingovanými atentátmi sa nám akosi vrece roztrhlo,” komentoval text líder strany, ktorá má okolo osem percent v prieskumoch.

Fica síce nemenoval, ale odkaz bol jasný. Podobne ako pri Balogovej všetko dopovedia ľudia v diskusii pod statusom. V komentároch si už konšpirácia o zinscenovanom atentáte na Fica žila svojim životom. A to ešte od pokusu o vraždu nie sú dva roky.

Čo presne to tu Matovič predvádza?

Viete si predstaviť, že by niekto spochybnil vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice alebo dvojnásobnú vraždu na Zámockej ulici? Naozaj musí vrah obeť zastreliť, aby sa to nedalo spochybniť?!

A ešte tu máme tretí príklad, z opačného tábora.

Poslanec Tibor Gašpar sa rozhorčil nad videom Jaroslava Naďa, ktorý avizuje, že opäť bude usilovať o vypínanie alternatívnych webov. Gašparovi to prekáža (právom), ale na záver povie vetu ako z nepodareného článku začínajúceho investigatívca: Naď je pre Gašpara „úbohý fašista a v tomto prípade zrejme financovaný Ukrajinou“.

Aké zrejme, pán poslanec? Váš syn je šéfom SIS, vy ste poslanec parlamentu, premiérom je váš stranícky predseda. Ak by bol Naď financovaný Ukrajinou, majú konať príslušné orgány štátu. Ak nie, netrolujte. Barličku so slovíčkom údajne nechajte začínajúcim alebo zlenivelým novinárom. Nelíšite sa v tom od Matoviča a Balogovej.

Mimochodom, o Naďovi sa v prostredí slovenských podnikateľov hovorí, že mu peniaze skôr chýbajú, že chodí kade-tade a prosí o ne.

Je princíp, ktorý by mal platiť pre všetkých. Politici Matovič aj Gašpar by mali okamžite s trolovaním prestať. A pani Balogová by si mala pred tým svojím trolovaním položiť otázku, či práve pre niekoho neplní rolu užitočného idiota.

Nepochybujeme, že ako pozorná čitateľka denníku Washington Post dobre vie, že democracy dies in darkness, demokracia v temnote hynie – a tu sa úmyselne svetlo tlmí až až.