Dva dôležité symboly z pohrebu veľkého kardinála

Pri spomienke na Dominika Duku myslím na 15. žalm. Rieši otázku, kto obstojí pred Pánom.

„Pane, kto smie bývať v tvojom stánku?
Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?

Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo,
čo z úprimného srdca pravdu hovorí,

čo nepodvádza svojím jazykom,
nekrivdí svojmu blížnemu,
ani ho nepotupuje. (…)

Kto si tak počína, ten sa nikdy neskláti.“

Kardinál Duka obstál pred nárokmi žalmistu.

A nielen to. K jeho odkazu patrí, že uspel v najcitlivejšej téme: našiel prepojenie medzi katolicizmom a českou štátnosťou. Liberáli vedia byť naježení zo vzťahu cirkvi a štátu, pri Dukovi bolo všetko tak, ako má byť. Na mieste. Vezmite si, napríklad, ako české médiá pestujú kult Václava Havla, disidenta a prezidenta. Aj Duka mal k nemu veľmi blízko (sedeli spolu vo väzení), často na neho spomínal, ale prednosť dal kultu sv. Václava, ktorý patrí k základom českej štátnosti.

K Dukovi to všetko patrilo akosi prirodzene. Napodobniť to bude takmer nadprirodzene ťažké. Vieme o tom svoje. U nás mal k tomu najbližšie kardinál Korec, po ňom už nikto.

Katolicizmus je krásny. Kedysi bol synonymom kultúry, dnes vie byť prejavom vysokej kultúry. Stačí, keď je verný svojej vlastnej tradícii.

Pohreb začína o 11. hodine, je chladno, o dve hodiny už bude v katedrále zima. Ale pohrebnú omšu to nenaruší, tri hodiny nebudú dlhé, také krásne to bude.

Všetko je na mieste, všetko má řád (obľúbené slovo kardinála Duku). Pre celý priebeh pohrebu bude príznačná harmónia, spevy, modlitby, zbor židov aj jemný tón huslí vyznejú dokonale. Katedrála je plná, všetci sedia, samostatne a krátko pred kňazmi a biskupmi prichádza prezident Petr Pavel. Po ňom nasleduje dlhý sprievod klerikov, viac o nich nižšie.

Počas celej omše bude znieť Requiem Antonína Dvořáka:

„Tobě se zpívá hymnus, Bože, na Sionu a Tobě se přináší oběť v Jeruzelémě. Tobě, který vysliší prosby, k Tobě přijde veškeré hříšné tělo.“

 Všetko plynie dokonale organizovane. Prvé čítanie z Pavlovho Listu Rimanom prečíta režisér viacerých známych rozprávok Jiří Strach. Bol dlhoročným priateľom kardinála Duku. Chvíľami sa zdá, že ani nečíta, ale hovorí z pamäti.

„Je-li Bůh s námi, kdo proti nám? (...) A já jsem přesvědčen: ani smrt, ani život, ani andělé, ani knížata, ani nic přítomného, ani nic budoucího, ani mocnosti, ani výška, ani hloubka, a vůbec nic stvořeného nebude nás moci odloučit od Boží lásky v Kristu Ježíši, našem Pánu.“

Nasleduje 126. žalm, spieva ho kantor pražského katedrálneho zboru Jakub Kós.

A opäť hudba, opäť Dvořák, ktorého mal Duka rád. Dies irae, Dni hnevu.

„Onen hrozný den hněvu, Promění všechno v popel, jak o tom svědčí David i Sibylla. Jaká hrůza nastane, až přijde soudce, aby všechno přísně rozsoudil!“

Zbor hrmí silným hlasom, Dies irae, dies illa.. Aby za moment a ešte pred evanjeliom nasledovalo Händelove Hallelujah. (Podobne ako ukážka vyššie, aj táto nižšie nepochádza z omše z Prahy, ale atmosféru priblíži.)

Evanjelium číta mladučký diakon, je to zaujímavý moment, táto pohrebná omša bude mnohých prítomných ešte dlho zaväzovať k vernosti odkazu veľkého kardinála.

Čítanie je z Jánovho evanjelia, kde Kristus povie, že je „cesta, pravda a život“. Jednoduché vyznanie viery, v istom zmysle je viera jednoduchá, buď človek verí alebo neverí, až dôsledky sú kolosálne.

Keď odnáša mladík Písmo k arcibiskupovi Graubnerovi, znie Händel a predohra Júda Makabejský, ktorého obraz obdivoval a pestoval kresťanský stredovek.

Arcibiskup Graubner v homílii hovorí o svojom predchodcovi s veľkým rešpektom:

„Pan kardinál byl výraznou osobností. Syn vojáka, který měl rád lidi v uniformě, a dominikán s dobrou formací, muž s povahou cholerika, bojovník za pravdu a svobodu byl v současné zženštilé kultuře jasně rozeznatelný. Viděl, že dnešní jednostranné zdůrazňování Boží lásky a milosrdenství zatlačilo do pozadí skutečnost hříchu a zla, vedlo k upuštění od zpovědní praxe a někteří přestali počítat i s peklem. Přišli jsme o Boží majestát, moc a velkolepou vznešenost. Ztratili jsme smysl pro posvátnou bázeň, schopnost bojovat a statečně nést kříž, ale i smysl pro otcovství, řád a odpovědnost.“

V ďalšom texte ešte nadviaže na tému zženštilosti, Graubner hovorí o kultúre príjemnosti a pohodlia a do kontrastu k tomu dáva kresťanstvo so všetkým, čo od nás vyžaduje Kristus. To prvé predstavuje prispôsobovanie sa dobe a dobovej móde, to druhé si žiada čeliť dobe a mravnému úpadku okolo nás.

Dve silné konotácie s kardinálom Dukom sú pre neho zmysel pre kontext, mimoriadna pamäť a sčítanosť na jednej strane, a nasadenie a snaha o obnovu cirkvi. Viacerí počas pohrebu spomenú jeho lásku ku katedrále, ešte viac ma ale zaujme poznámka, že sa snažil na Hradčanoch obnoviť kláštor.

Duka mal zmysel pre cirkev a štát, vzťah k disciplíne si vyžaduje jedno ak druhé.

Prosby veriacich sú premyslene zostavené, s jednou z nich vystúpi Vladimír Palko, prosí za dobré vzťahy medzi národmi strednej Európy, ktoré spája svätovojtešská úcta. Celkovo vystúpi tucet žien a mužov, medzi nimi viacero mladých ľudí. Dnes sa tu teda neuzatvára kapitola 63. nástupcu sv. Vojtecha, skôr sa zdôrazňuje tradícia, myslí sa súčasne na odkaz a budúcnosť.

Nasleduje slávenie eucharistie. Dary prinášajú traja blízki kardinála Duku, opäť cítiť myšlienku organizátora, jeden z darov nesie napríklad bývalý spoluminištrant Jaroslava Duku (kardinálove civilné meno) z Hradca Králové. A znovu znie Dvořák, ďalšia časť zo smútočnej omše. 

Počas premenenia vitráže okien zohrialo jesenné slnko. Chrám zostal chladný, ale presvetlenejší.

Prijímanie trvá dlho, najmä pri oltári, desiatky kňazov prichádzajú v dvojiciach, mnohí ďalší kňazi po celom chráme rozdávajú Telo Kristovo. Opäť znie Dvořák, Pri řekách babylonských:

„Zpívejte nám některou píseň Sionskou, odpovídali jsme: Kterakž bychom mohli zpívati píseň Hospodinovu v zemi cizozemců? Jestliže se zapomenu na tebe, Ó Jeruzaléme, ó zapomeniž i pravice má umění svého.“

Pri konci omše prichádzajú prejavy. Mons. Jude Thadeddeus Okolo, nuncius v Prahe, prečíta list pápeža Leva XIV. Nuncius je černoch z Nigérie, číta česky, ale zdá a mi, akoby mal slovenskú melódiu reči. Pápež v texte zdôrazní oddanosť Duku cirkvi.

Nasleduje prejav prezidenta Václava Klausa, jeho text sme zverejnili ešte v sobotu, ešte nikdy som nezaznamenal, aby prezident Klaus o niekom verejne hovoril tak ľudsky blízko a spriaznene. Duku označí za jednu z najväčších osobností českého národa – a nehovorí o tejto dobe, ale dejinách. Od nikoho iného táto poklona nemôže vyznieť silnejšie. Keď onedlho zaznie česká štátna hymna, prepojí sa Klausov prejav a každý divák alebo účastník pohrebu si uvedomí, že odchádza významná postava českého verejného života.

Posledný prejav prednesie Zdeněk Wasserbauer, pomocný biskup pražský. Duka ho krstil, obraz a odkaz na tradíciu je tým dokonaný. Biskup Wasserbauer hovorí veľmi pekne, podarí sa mu vtip, aj pointa. Má to ducha bratstva a úcty k otcom, k Dukovi hovorí ako svojmu duchovnému otcovi.

Posledná rozlúčka patrí hudbe. Jaroslav Svěcený zahrá vlastnú skladbu Metamorfózy lásky, venovanú Dukovi.

Po omši prichádza čas na sprievod s truhlou, nesú ju ôsmi priatelia zosnulého kardinála, štyria kňazi, traja generáli (medzi nimi aj čitateľ Markeru generál Radek Stránský) a politik Alexander Vondra. Znie Verdiho Nabucco, zbor židov. Truhla je prenesená k jednej z bočných kaplniek, kde bude uložená do zeme či základov katedrály. Predtým ale ešte príde silný orientálny motív.

Najskôr židovský kantor Fořt zaspieva v hebrejčine 16. žalm. Je to krásne. Spev je hlboký, hebrejčina v chráme prekonáva hranice jeho múrov, aj doby. Sprievodca píše, že ide o poďakovanie Židov za náklonnosť kardinála izraelskému národu.

Nie je to však všetko, poďakovať sa chcú aj Arméni. Barsegh Pilavčjan, ktorý je archimandritom Armenskej apoštolskej cirkvi zaspieva Hymnus za odpočinutie duší. Spieva arménsky, preklad znie:

„Ó Ty, jenž jsi na kříži vydal ducha a zlomil moc smrti, odpusť svým zesnulým služebníkúm, až přijdeš soudit ty, které jsi stvořil svýma neposkvrněnýma rukama.“

Na zhromaždenie však nepôsobí význam slov, ale najmä podmanivá farba krásneho a väčšine z nás nezrozumiteľného jazyka.

Všetko zavŕši nádherná Salve Regina, vyznanie Panne Márii. A potom pieseň Kristus víťazí, Kristus kraľuje, Kristus, Kristus vládne všetkým. Priestor katedrály ovládne neviditeľná rovnováha.

Katolícke pohreby by nemali byť smutné. Dukov pohreb bol slávnosťou.

Pohreb kardinála Duku bola aj veľká politická udalosť.

V katedrále sv. Víta, Václava a Vojtěcha na Hradčanoch bolo prítomných niekoľko stoviek ľudí. Len biskupov a opátov bolo vyše 30, k tomu desiatky kňazov a rehoľníkov, možno dve desiatky politikov, medzi nimi traja českí prezidenti, desiatky vojakov, hasičov, hudobníkov, mnohí veriaci. Ako to už pri takýchto udalostiach býva, dôležité je, kto prehovorí a kto s vysokou funkciou mikrofón nedostane, kto prišiel, ale aj kto tu chýba.

Pohrebnú omšu viedol už spomínaný Jan Graubner, pražský arcibiskup a český primas, prítomný bol maďarský primas Péter karidnál Erdő, osem slovenských biskupov. Chýba poľský primas Wojciech Polak. Z Poľska prišiel kardinál Dziwisz, staručký emeritný biskup Krakova a dlhoročný kancelár Jána Pavla II., sprevádzaný dvomi poľskými biskupmi.

Z celého Západu je prítomný iba Josef Graf, pomocný biskup z Regensburgu. Chýba ktokoľvek z vedenia nemeckej cirkvi, ešte viac chýba viedenský arcibiskup, či už nový Josef Grünwidl, ktorý je vo funkcii len pár dní, alebo jeho predchodca kardinál Christoph Schönborn (či aspoň jeho pozdrav), ktorý má rodinný pôvod z českých zemí, a tiež je dominikán ako zosnulý Duka. Z Francúzska, na ktoré tak rád odkazoval kardinál Duka, aj ďalších krajín (od Talianska po Ameriku) neprišiel nikto.

Politický odkaz je podobný.

Prítomní sú traja českí prezidenti, Petr Pavel, Václav Klaus a chorľavý Miloš Zeman. S prejavom vystúpil iba prezident Klaus, to, že nedostane priestor prezident Pavel je silné a veľavravné gesto. Každý, s kým sa o tom rozprávam, to ocení.

Prítomný je budúci premiér Babiš, bývalý premiér Topolánek (ťažkú chorobu už na ňom vidieť), ale chýba dosluhujúci premiér Fiala. Aj to o niečom hovorí. Je tu predseda parlamentu Okamura, Výborný a tiež Kalousek a Cyril Svoboda z inej politickej doby. Z končiacej vlády vidieť ministerku Černochovú, poslanca Mareka Bendu. Z novej vlády majú silné zastúpenie Motoristi, predseda strany Petr Macinka s manželkou (stihneme sa porozprávať, pobavila ho pozornosť Magdy Vašáryovej), nechýba excentrický Filip Turek.

Jedna z prečítaných prosieb veriacich vyjadrí prosbu za zostavenie novej vlády, ktorá bude zodpovedne spravovať štát. Pavel a Babiš to počuli z prvej rady.

Zo Slovenska prišli traja ministri, Blanár, Šaško a Migaľ. Vzhľadom na veľké gesto kardinála Duku z tohto leta z Nitry, kde hovoril, že Česi nemajú čo poučovať Slovákov o slobode a demokracii, aj po jeho poklone pamiatke Andreja Hlinku, kde išiel Duka priamo proti Fialovi a Pavlovi, tu chýba premiér Fico. Čas si nenašiel ani prezident Pellegrini. Prítomný je bývalý premiér Ján Čarnogurský. Z opozície je prítomný iba jeden jediný politik - František Mikloško. Netreba dodávať, čo to hovorí o stave opozície.

Zvlášť sympaticky pôsobí prítomnosť zástupcov slovenskej židovskej obce, Jaroslava Franeka a Pavla Breinera (je sobota). Dôležitú rolu zohral v pozadí náš veľvyslanec Martin Muránsky.

Okrem Slovákov ale nie je prítomný žiadny maďarský či poľský známejší politik, súčasný či bývalý. Z Rakúska, Nemecka či iných štátov Západu tiež nikto.

Ktovie, či si Česi uvedomujú, že nebyť Slovákov, tak by bol pohreb kardinála Duku (politicky) vnútroštátnou udalosťou.

Milo to potvrdí ľahká dezorganizácia. Slovenskí a českí politici mali byť pôvodne usadení v iných ľaviciach, ale napokon sedia pomiešaní spoločne.

Vďaka tomu všetkému sa pohreb kardinála Duku stal prejavom česko-slovenskej blízkosti. Keď sa neskôr po recepcii lúčime s Jánom Čarnogurským a Vladimírom Palkom s arcibiskupom Graubnerom, rozpráva sa s nami čistou slovenčinou.

Masaryka s Benešom by to určite prekvapilo, ale katolicizmus Čechov a Slovákov spája. Otázka znie, či bude mať kto na kardinála Duku nadviazať.