Ľuďom chýbajú osobnosti, ktoré sú autoritou a vzorom. Kardinál Duka takou osobnosťou bol

Vážený pán prezident, vážený pán arcibiskup, vážení členovia rodiny pána kardinála, vážení smútoční hostia, chce sa mi povedať vážení pozostalí, pretože po pánovi kardinálovi Dukovi sme tu vlastne zostali my všetci,

som nesmierne poctený tým, že som bol vybraný, aby som sa tu, na tomto posvätnom a historickom mieste, s pánom kardinálom, s touto mimoriadnou osobnosťou našej krajiny, rozlúčil.

V tejto prekrásnej katedrále, ktorú toľko miloval a o jej novom organe, ktorého zvuk už bohužiaľ nezapočuje, so mnou nesmierne živo hovoril aj pri našom poslednom stretnutí v nemocnici, som bol mnohokrát a vždy som pozorne počúval jeho múdre slová a zamýšľal sa nad nimi. 

Raz to však bolo inak. Hovoril som vtedy z rovnakého miesta ako teraz. Bolo to pred pätnástimi rokmi, keď som – ako prezident republiky – zablahoželal Dominikovi Dukovi k vymenovaniu do úradu arcibiskupa pražského, prímasa českého. Bol som si už vtedy istý, že sa rodí niečo nové, že mu to otvorí nové priestory a poskytne novú príležitosť pokračovať v uskutočňovaní svojej unikátnej životnej misie.

Vyjadril som vtedy svoju, a určite nielen svoju, nádej, že nový arcibiskup prispeje k zblíženiu katolíckej cirkvi a českej spoločnosti, ktoré od seba história mnohokrát vzdialila. Nie náhodou aj v kondolenčnom telegrame pápeža Leva XIV. zaznela veta, že sa kardinál Dominik Duka zaslúžil o „dialóg medzi vierou a spoločnosťou“. Tieto jeho slová si veľmi vážime a sme radi, že to sám Lev XIV. takto videl a vnímal.

Dnes sa mnohí sťažujú, že vo verejnom živote chýbajú veľké osobnosti, ktoré by boli ostatným autoritou a vzorom. Som presvedčený, že kardinál Duka takou osobnosťou bol. Chladné novembrové ráno, keď sme ešte za tmy dostali správu o jeho úmrtí, bolo pre mnohých z nás nesmierne smutné. Dominikovi Dukovi sa podarilo stať sa konštantou našich životov. Môžeme mu sľúbiť, že touto konštantou bude aj naďalej.

V mojej prvej verejnej reakcii na úmrtie pána kardinála som povedal, že po ňom zostane „neprekonateľná medzera“. Komentátori v médiách neprotestovali proti slovu medzera, ale opakovane sa ma pýtali, prečo neprekonateľná. 

Odpovedal som, že medzera tohto rozmeru sa nezacelí vymenovaním alebo voľbou, že osobnosť tohto typu musí rásť a dozrieť, že na sebe taký človek musí nepretržite pracovať a že toho musí v živote veľa zažiť a prežiť. To všetko utvorilo Dominika Duku, ako sme ho poznali.

Duka bol úplne otvorený voči svetu, ale zostal Čechom, bytostne spojeným s českou krajinou. Bol Východočechom, kde sa narodil, bol Juho- či Západočechom, keď na Nepomucku pôsobil v malej dedine ako farár. A ako pražský arcibiskup sa stal aj Pražákom. A my Pražáci sme ho prijali.

My, ktorí sme mali to šťastie, že sme pána kardinála osobne poznali, budeme vždy spomínať nielen na jeho odolnosť, nebojácnosť a skutočnosť, na pevnosť viery, a s tým spojenú určitú prísnosť a zásadovosť, ale aj na jeho dobrotu a láskavosť. A aj na jeho srdečný a milý úsmev. Mal som ho rád.

Mnohé je skryté v jeho biskupskom hesle „in spiritu veritatis“, v duchu pravdy. Jeho odkaz zaväzuje. Na pána kardinála Duku nezabudneme.

Pán kardinál, stali ste sa jedným z najvýznamnejších osobností našej krajiny.

Václav Klaus, 

pohrebná svätá omša za kardinála Dominika Duku, katedrála sv. Víta, Václava a Vojtecha, 15. novembra 2025