Niccòlo Paganini. Život na jednej strune III.

Prvý raz ho oplakali, keď mal štyri roky. Prebral sa až v rakve, načo plačky zvýskli a prežehnávajúc sa utekali kade ľahšie. Nie, nebol urieknutý ani počarovaný. To len neznáma choroba dala o sebe vedieť naplno a časom poprizýva k sebe ďalšie. Jeho telo bude vzdorovať, duša zostane pevne ukotvená v detstve. Nech nastvára čokoľvek, zakaždým to bude s istou dávkou hravosti, ľahkosti až naivity. 

Ešte aj trápenie bude zvládať s dávkou šibalstva, hoc s rizikom, že mu ho neuveria. On spojenie s detstvom naplno precíti, keď sa mu narodí syn, a my – pri započúvaní sa do vycifrovanej skladby La Campanella. Paganini ňou inšpiroval hudobných skladateľov, vyprovokoval sólistov, získal uznanie publika. Rondo z jeho druhého husľového koncertu h-mol patrí k najhranejším hudobným motívom v dejinách ľudstva, preto sa pri ňom v malých náznakoch pozastavíme.

Touto skladbou v podstate dotiahol snahu svojich predchodcov do konca: husle vyňal z radu orchestrálnych nástrojov a korunoval ich na koncertnú kráľovnú. Na veľkej scéne prebudil dopyt po virtuozite, pričom pnutie vznikajúce v prítomnosti masového publika a sólistu zhmotnil do osobitej atmosféry. 

V jeho vystúpení bolo všetko, preto si mnohí kládli otázku, čo to vlastne počuli. Hudobné prepojenie ľudovej zábavy s frakom na divadelnej scéne dokázal spojiť do akejsi intímnej výpovede o Taliansku, jeho kľukatých uličkách, prístavných krčmách, kostolných zvonoch, o rozpustilej zábave aj kláštornej bázni. Bola to senzácia. Premiéra druhého husľového koncertu h-mol sa uskutočnila v milánskej La Scala v roku 1826 a rondo La Campanella, skomponované na motívy folklórnej pesničky, zožne taký úspech, že Paganini ju zaradí do svojho sólového repertoára ako samostatnú skladbu. 

Dráhu sólistu však lemovalo riziko, čo po Paganinim na vlastnej koži okúsil aj Franz Liszt. V dejinách hudby panuje názor, že práve Paganini ho sláčikom nasmeroval presne tam, kam bolo treba. 

Keď dvadsaťročný Liszt vyšiel z parížskeho divadla po koncerte talianskeho huslistu, jeho kroky smerovali do izby. Zabuchol za sebou dvere, aby vyšiel až ako klavírny Paganini. Na koženej stoličke za masívnym hnedým krídlom prekopal všetky svoje hudobné idey, tie interpretačné tiež. Hrubo povedané dovtedajšia umelecká predstava sa mu zrútila, a on ju v inom duchu vybudoval opäť. 

Keď po čase v Lipsku zahrá transkripciu Schubertovho Kráľa duchov, jedna polovica sály vyskočí z kresiel a druhá – rovno z kože. Dámy postrácajú zábrany, budú zháňať pramienok jeho svetlých vlasov, alebo aspoň popol z jeho cigár, aby ho vložili do gravírovaných medailónov, ktoré potom nosili pripnuté na hrudi. Ešte predtým však Liszt skomponuje Dvanásť transcendentálnych etúd, ktoré sú dodnes pokladané za najťažšie vôbec, no a kdesi na začiatku zaznel Zvonček, čiže La Campanella. Ten odštartoval príbeh rozvetvený do fenoménu masových koncertov a v Lisztovom prípade – na svoju dobu nezvyčajných klavírnych recitálov. 

Ozaj, tušili ste, že sólový koncert sa formoval aj ako súčasť omše?

Táto tradícia sa rozvíjala v Taliansku, kde hudobných sólistov prizývali s cieľom obohatiť bohoslužbu o hudobné prelúdiá a spolu s modlitebným tak prehĺbiť tiež umelecký zážitok. Fungovalo to na všetkých stranách. Cirkev reagovala na dopyt a posilňovala atraktívnosť modlitieb o ďalší rozmer, veriaci viac preciťovali bázeň aj vlastnú malosť pred silou viery  a umenia, talentovaní hudobníci získali priestor pre kariérny rast. Pravda, konkurencia bola silná, keďže bujnela pod tlakom ďalších hudobných žánrov najmä opery. 

V tomto prostredí vyrastalo chlapča, ktorému osud nadelil spolu s talentom chorľavé telo, citlivú dušu a tyranského otca. Koľko ráz ho vyťahá za uši, zatvorí v pivnici, nechá bez večere, keď ho prichytí ako počúva zvony v úzkych uličkách Janova, mesta vystavaného v strmine nad prístavom. Dole – morská hmla, hore modré nebo, pod ním – desiatky kostolných veží a z nich sa takmer neprestajne šíri zvonenie. 

Tak ako neskôr malý Musorgskij a ešte neskôr malý Rachmaninov, aj toto chlapča sa nechá unášať mohutným zvukovým efektom. Hľadí pritom na oblohu, dlane prikladá na kamenné steny vyhladené časom a južanským slnkom, pracuje s vibrujúcim echom, šíriacim sa kamennými uličkami. Detské ucho s rýchlosťou modernej techniky spracúva navonok nesúrodé zvukové podnety a všetko zapisuje na podvedomý playlist. Opodiaľ mňauká hladná mačka, oproti ďalšia zaškrečí, lebo jej stupili na chvost, hentam si práčka pospevuje žartovnú pesničku, zdola sa ozýva hromženie opilcov, čo sa s dunením skrbálali dolu strmými schodmi, niekomu spadol džbán a bedákajúc zametá črepiny, inde sa vadia ženičky, komusi od hladu zaplakalo dieťa, kdesi nadávajú pekárovi, lebo vraj zle upiekol chlieb, šarvanci pro naháňačke komusi vysypali kôš vrchom naložený pomarančmi, a tie sa práve kotúľajú dole briežkom.

Umelá inteligencia by závisťou zbledla, lebo všetok tento zvukový virvar zostával detailne zafixovaný a pripravený na spracovanie v procese ucho – ruka. Ale to sa už potichu priblížil otec Antonio, lapil syna za ucho a s nadávkami mu ho vykrúca, lebo zas ušiel a necvičí. 

Ale veď raz mu syn ujde! Nenechá sa biť, dirigovať ani manažovať, radšej sa vykúpi – peniazmi. Celou kopou peňazí, a potom ďalšou a ďalšou, lebo vie, že otec Antonio sa nikdy nebude cítiť za vodou a bude pýtať viac a stále viac. Otec Antonio to nemyslel zle. Veď hneď na druhý deň, po tom čo sa chlapec prebral v truhle mu vložil do rúk hudobný nástroj. Pôvabný, nepredvídateľný, ľúbivý, nemilosrdný, s mocným zvukom, a keď chlapča podrastie, pochopí, že aj s ladnými tvarmi ženského tela. Len držať v náručí a viac nepustiť. Huslí bude vlastniť niekoľko, a keď jeho verné guarnerky raz ovdovejú, spočinú v jeho rodnom Janove. 

Dovtedy pôjde cestou-necestou, bude žiť všade a nikde. Domovom mu budú dostavníky, koče, hotelové izby, koncertné sály po Taliansku aj celej Európe, ktorá zažije zrelého Paganiniho, prepájajúceho lyriku s prvkami humoru. Po celý čas bude Zubatá naňho netrpezlivo vyčkávať poklepkávajúc nohou v rytme, ktorý bude neraz diktovať on sám. 27. mája 1840 sa mu viac nepodarí vykĺznuť z jej studených rúk, a ona sa s ním zahrá bizarne a naposledy.

Ani bezbožník, ani diablov kolega. Talianska muzikologička a biografka Maria Tibaldi Chiesa po preštudovaní Paganiniho korešpondencie argumentuje nasledovne: syna vychovával v silne katolíckom duchu, v listoch priateľom písal o túžbe stretnúť sa s matkou v nebi a zanechal závet s jasným odkazom. „Zakazujem akýkoľvek honosný pohreb. Neželám si, aby umelci hrali za mňa requiem, a nech je odslúžených sto zádušných omší. Svoje husle venujem mestu Janov, nech naveky zostanú uložené tam, a svoju dušu oddávam do milosti Stvoriteľa.“ Ďalšie dôkazy blízkych, medzi nimi i váženého Gioacchina Antonia Rossiniho neslúžili k ničomu, lebo intrigy sa ukázali silnejšie.

Vraj odmietol posledné pomazanie a vyhnal spovedníka. Pohreb teda nepovolia v Nice, kde skonal, ani v žiadnom inom meste. Obyvatelia sa búria, biskupi si netrúfajú znesvätiť cintorín heretikom a s diablom spolčeným neznabohom. Začalo sa putovanie nikam a posmrtný osud huslistu začal zrkadliť jeho cestu životom. Bol rovnako zvláštny, miestami groteskný, podobne neveselý až tragický. Akoby ktosi v pozadí s úškrnom skúšal, koľko sa do jedného človečenského príbehu zmestí. 

Pozinkovaná truhla z orechového dreva so zabalzamovaným telom virtuóza poputuje z miesta na miesto ako nepotrebná vec. Budú ju prevážať, schovávať po pivniciach a skladoch, susedia budú bedákať, že po nociach počujú ako duša nebožtíka kvíli vyhrávajúc na husle, sťažovať sa budú ešte aj námorníci, ktorí rakvu preplavia do Talianska, špekulanti budú predávať pohľad na tvár nebohého virtuóza cez okienko osadené na veku truhly v luxusnom prevedení. Paganiniho na dlhoročnej posmrtnej ceste bude sprevádzať milovaný syn Achille, a práve on život zasvätí zápasu o dôstojný pohreb slávneho otca. Po trinástich rokoch sa podarí dosiahnuť biskupské povolenie na provizórne pochovanie bez cirkevného obradu v súkromnej záhrade v meste Parma. Vyše desaťročie potrvá získanie pápežského povolenia na preloženie rakvy na cintorín, byrokratické naťahovačky ale potrvajú ďalšie roky.

V roku 1893 bola rakva za prítomnosti českého huslistu Františka Ondříčka opäť premiestnená. 

„Byla to chvíle velmi posvátná, když vynášeli rakev z hrobky... Tvář mrtvého virtuosa je plně zachovalá. Černé kadeře splývajú po obou skráních...“ zmieňuje sa v memoárovom spise Slovanský Paganini ako českého huslistu nazýval vtedajší hudobný svet. 

Počas svojho druhého turné po Taliansku zožínal samé úspechy. Vyšlo mu stretnutie s jediným Paganiniho žiakom Ernestom Camillom Sivorim, ktorý ho oboznámil s niektorými špeciálnymi prvkami hry svojho učiteľa, a privítali ho aj v dome Paganiniho syna Achilleho, ktorý zostal tak unesený husľovým prednesom českého umelca až zvolal: „Poznávam vo vaší hře svého otce!“ 

V roku 1896 udalosť pripomenul český časopis Dalibor, mapujúci vtedajšie hudobné dianie. „A u vytržení ukázal českému houslistovi housle Amati, na nichž otec jeho hrával, když mu bylo sedm let a věnoval mu mimo to podobiznu a vlastnoruční podpis Paganiniho. Ondříček zahrál na to veliký koncert Paganiniho, a Achill, syn skladatele, v prudkém záchvatu nadšení dal si zapřáhnouti a vsed do kočáru, jel na radnici, aby městskou radu požádal, by Ondříčkovi dala otevříti hrobku jeho otce, - ponejprv to od jeho smrti – tak aby český mistr mohl popatřiti na tělesné ostatky slavného předchůdce svého. Zedníci otevřeli hrob, a Ondříček spatřil mrtvolu mistrovu nedotknutou hnilobou. Dlouho díval se v nábožném vytržení na neporušenou tvář nejslavnějšího všech houslistů,“ čítame na stránkach časopisu o udalosti, ktorá sa udeje vyše pol storočia potom, čo pod prstami Paganiniho zaznie posledný tón.

Začiatkom 19. storočia bolo Toskánsko obsadené Napoleonom a tamojší život sa zaligotal ako pozlátka. Jeho nemenej ambiciózna sestra Elisa žila plánom vybudovať z kniežatstva Lucca malý Paríž. Reštaurovala, dekorovala, pristavovala, vysádzala, v jazierkach rozsiahlych záhradných parkov začali plávať labute, na trávnikoch sa chvostom pýšili pávy. Spolu so zmodernizovanými rezidenciami do portfólia vojvodkyne pribúdali žiarliví favoriti. 

Paganini mal dvadsať päť, keď dostal pozvánku pôsobiť na dvore s titulom dvorného virtuóza. Súbežne si obliekol štýlovú uniformu kapitána osobnej stráže, lebo len takto sa mohol oficiálne zúčastňovať na ceremóniách, kam by sa ako hudobník nedostal. Práce mal vyše hlavy. Dirigovanie predstavení v opernom divadle, trikrát do týždňa vystúpenie na dvore ako osobný huslista vojvodkyne, každé dva týždne organizovanie veľkého koncertu plus súkromné hodiny obľúbencovi vojvodkyne, ktorý hru na husle pokladal za podnetný koníček. Pri predstave čo sa dialo pomedzi sa fantázii medze nekladú. Huslistova virtuozita a schopnosť improvizácie prebúdzali vášne, podnecovali závisť a lámali ženské srdcia. Vojvodkyňa upadala do mdlôb z tónov aj pazúrov vlastnej žiarlivosti, a podopierajúc ju zo sály odvádzali ešte pred skončením koncertu. Paganini bol ostražitý, no tajné schôdzky s obdivovateľkami dodávali rozvetvenému milostnému životu korenisté čaro. K nemu patrili aj hudobné prekvapenia.

Raz ohlásil, že skomponuje skladbu, ktorou popíše milostný vzťah, a koľkým dámam pošepol, že to bude práve o nich, necháme radšej bokom. Podstatné je, že Ľúbostná scéna naplnila sálu zvedavým publikom, ktoré už pred prvým taktom zhliadlo niečo nevídané. 

Paganini vychádza na pódium. Na jeho husliach sú namiesto štyroch strún napnuté dve. Vizualita plynule prechádza do hudobného príbehu. Najvyššia struna E znázorňuje citové rozpoloženie ľúbiacej dievčiny, najnižšia struna G – hlas prchkého milého. Publikum sa započúva do intímneho rozhovoru dvoch zaľúbencov. Nežné slová sprevádzajú lúče žiarlivosti, hnevu aj radosti, žiaľu aj trápenia. „Struny stonali aj vzdychali, šeptali aj plakali, žartovali aj smútili. A všetko sa prirodzene skončilo zmierením a upokojením zaľúbencov, ktorí zostali ešte zaľúbenejší jeden do druhého a melódia prerástla do duetu, ktorý vyvrcholil brilantnou kódou,“ ozrejmuje talianska muzikologička Maria Tibaldi Chiesa. 

Príhoda však má aj pokračovanie. Vojvodkyňa Elisa, či už otvorene zažiarlila alebo sa snažila žiarlivosť zamaskovať, virtuóza vyzvala na ďalší hudobný počin. „Dokázali ste nemožné na dvoch strunách. A nebude postačovať vášmu neskonalému talentu náhodou jedna struna?“ Nápad sa zapáčil, stalo sa. Sonáta pre štvrtú strunu dostala názov Napoleon a mala premiéru v deň jeho narodenín.

Slávu každý chápe po svojom. Tá Paganiniho nebola len o peniazoch, nablýskaných kočoch a honosných komnatách. Platil za ňu všetkým, priniesla mu celý rad bočných efektov. Trpel, no nie iba v dôsledku reťazovitých ochorení. Rozhodnutie  nadiktovať svoju biografiu teda nebolo spontánne. „Netrpezlivo čakám na vydanie mojej biografie,“ píše v jednom z listov. „Nie preto, aby som sa ňou chvastal, ale preto, aby som prinútil zmĺknuť zlé jazyky, ktoré si užívajú (hoci nie sú schopné pochopiť alebo nedokážu úplne ponížiť moje umenie, nech by bolo akékoľvek), keď ma dehonestujú rôznymi falošnými, krajne falošnými obvineniami. Pozdravte profesora a povedzte mu, že všetci moji priatelia sa tešia na jeho knihu. Takto bude moja česť obnovená a pomstená a pravda sa stane zámkom na perách lží.“ 

Kniha univerzitného profesora Juliusa Maxa Schottkyho vyšla v roku 1830 v náklade okolo štyristo kusov. Hoci nejde o biografiu v pravom slova zmysle, ale skôr zbierku rôznych informácií, dokumentov, článkov a príbehov bez chronologickej, či logickej postupnosti, je cenná tým, že ju diktoval sám Paganini. Knižka nezmenila nič.

Jeho sláva zhasínala a tlač naďalej živila mediálny trh polopravdami, klebetami a neraz aj správami o jeho skone. Zo sprvoti náhodného omylu, ktorý vzbudil  senzáciu, si noviny sformovali ťahúňa predajnosti. Tiráž rástla, huslistova temná popularita tiež a ešte aj posledný, čiže naozajstný nekrológ vyšiel s dôvetkom: „Dúfame, že už čoskoro tak ako zvyčajne, opublikujeme opravu s ospravedlnením.“ 

S podobnými zmienkami by sme o Paganinim kľudne mohli pokračovať aj nabudúce a potom znova. Každý pokus vtesnať jeho život do uceleného, či už rozsiahlejšieho alebo stručného textu s uvedením dátumu narodenia a smrti, vedie k príhodám, pri ktorých si púšťate jeho skladby, pristihnete sa pri listovaní digitálnej verzie spomenutého časopisu Dalibor, podchvíľou sa začítate do jedného z memoárov virtuózových súčasníkov, pričom neraz dôjdete k presvedčeniu, že kopec z týchto vecí ste sa fakt nepotrebovali dozvedieť, a potom to všetko odrazu začne dávať zmysel a pocítite súvzťažnosť medzi jeho hudbou, životom, dobou až sa vám to celé zosype a strácate sa znova. 

Nie ste v tom sami, veď efekt Paganini funguje navzdory času a jeho tajomstvo preto nikdy nebude odhalené. Nie, nejde o žiadne proroctvo, ale o stále fungujúci mechanizmus. Po rozlúštení záhady talianskeho virtuóza totiž netúžili jeho súčasníci, tobôž my v 21. storočí, hoci vieme, že nepodpísal žiadnu zmluvu s diablom. Bol suverénnym rukojemníkom vlastného talentu a sčasti obeť závistlivcov aj bezočivých intríg. 

V dejinách hudby panuje názor, že Paganini je syntézou telesnej anomálie, geniality, osobnej tragédie a absolútnej kontroly nad vlastným kariérnym rastom. Nič z toho nebolo zadarmo. Za oponou sa skrývali roky úmorných cvičení, fyzického utrpenia a samoty. Ale tak to už chodí, keď sa z človeka stane mýtus a už za života sa nesie svetom ako legenda.

Prečítajte si aj prvú a druhú časť trilógie o Paganinim od Dany Ljubimovovej Mihálikovej.