Niccolò Paganini. Život na jednej strune

Vraj sa rozprával s vlastným tieňom, a ten mu odpovedal. Vraj dušu zapredal diablovi. Vraj už dávno je po smrti a vidia ho vychádzať z rakvy. Pred každým koncertom mu najprv zaškrípu kosti a husle dostal do daru od satanáša a hrá na strunách vyrobených z..., ale tu to už stopneme.

Hoci s pojmom čierna legenda začne aktívne narábať španielsky historik a sociológ Julián Juderías až začiatkom 20. storočia v súvislosti s propagandou v protišpanielskom duchu, vo svete umenia temné PR oddávna namotávalo chytľavými, folklórom overenými motívmi, ktoré sa až pýtali zapadnúť do cieľovej mozaiky. Preto si dnes nejedného umelca bez klebiet, poloprávd a dohadov nedokážeme predstaviť. Ak pritom s publikom dokázal pracovať ako so živým organizmom, nahrával senzácie chtivým redakciám, pričom intuitívne využíval davovú nákazu, o ktorej sa francúzsky psychológ Gustave Le Bon podrobne rozpíše až o pár desaťročí neskôr, miznú dôvody, prečo ho nespomenúť v niektorých súvislostiach napríklad aj dnes.  

V hľadisku dokázal vyvolať plač, hystériu, nervové záchvaty. Publikum na jeho koncerty prichádzalo so zvedavosťou v očakávaní ozajstnej čertoviny alebo s podozrením na zinscenovanú prekuknuteľnú kulehu, a on stojac na scéne si obe tieto veličiny dokázal zohrať do jednoliatej masy.

Možno vám to pripomína iluzionistu Wolanda z románu Majster a Margaréta, v ktorom sa snúbia faustovské motívy s groteskou, veď aj toto bola v istom zmysle slova hypnotická seansa. Diala sa však na takom stupni hudobnej virtuozity, že jeden po jednom odpadávali aj najväčší skeptici. V roku 1813 po jednom z koncertov v Miláne vraj k nemu do šatne vtrhol akýsi zanietený kňaz a s krížom ho vyzval na verejné zrieknutie sa satanáša. Virtuóz sa mu zahľadel do očí, priložil si husle a spustil Diablov trilok. Kňaz zbledol, prežehnávajúc sa ustupoval ku dverám až s krikom bežal kade ľahšie. „Diabol sa nebojí kríža, ale zlej kritiky,“ začul a chodbami sa vraj ozval strašidelný rehot akoby z hlbín samotného pekla.

Reč ale nebude o prchkom Giuseppe Tartinim, ktorý rovnako majstrovsky ako sláčikom narábal aj kordom v súbojoch, a okrem virtuóznych diel vrátane sonáty, ktorú mu vraj vo sne zahral pán temnôt, má na konte škandály aj ukrývanie sa v kláštore po tajnom sobáši s neterou kardinála. Práve počas týchto dvoch rokov sa ani nie tak zmenil ako posunul, a upäl sa na husle, nuž ale nechajme ho stranou, lebo tento navonok neveľký odklon ťažko ustáť, a návrat späť k pôvodnej téme by musel prejsť velikánskym oblúkom.

Podstatné je, že Tartiniho tvorbu spolu s dielami Vivaldiho a Corelliho do najmenších detailov naštudoval ďalší huslista, ktorého dnešnému človeku približujú aj skrze obraz rockovej hviezdy. Jeho význam pritom siaha oveľa ďalej, lebo koncertné umenie svojho času doviedol do netušených extrémov. „Dejiny legendy, akou bol Niccolò Paganini, sa zachovali do súčasnosti najmä vďaka tomu, že takmer dvesto rokov interpreti neúnavne napodobňovali jeho umenie. Zároveň nikto s istotou nevie, ako naozaj znela jeho hra na husle,“ píše husľový virtuóz Gidon Kremer v zbierke esejí a reflexií o umení, ktorá vyšla v roku 1969 najskôr v nemčine pod názvom Obertönen.

Za počiatkami fanúšikovských prejavov sa teda vyberieme do obdobia začínajúceho romantizmu, a možno ešte o pár rokov ďalej. Prejdeme sa strmými kľukatými uličkami talianskeho mesta, a či nás niekam dovedú, asi ani nezistíme. Tak ako v úvode aj počas tejto krátkej prechádzky si neraz pomôžeme jedným zdanlivo nevinným slovíčkom. Žiaden fakt čo ako zaujímavý totiž nedokáže vzbudiť toľkú zvedavosť ako nezbedná častica vraj.  

Najskôr nazrieme do jedného skromného príbytku v Janove. Vo dne v noci sa odtiaľ šíria zvuky, pri ktorých sa susedia buď prežehnávajú alebo si rozhorčene odpľúvajú. Nachádza sa v Passo di Gatto Negro, Uličke čiernej mačky. Názov až mysticky zapadne do portfólia temných legiend o človeku, ktorý svojím umením, povahou aj vizážou oživí stredoveké mýty o čarodejníkoch, zapredávaní duše, krvavých vraždách aj zázračných hudobných nástrojoch. Uveria masy, k fámam dopomôže príroda.

Chorľavý maestro od narodenia trpí dedičným ochorením, ktoré lekári popíšu až o sto rokov neskôr. Za jeho detstva len bezradne krčia plecami a matke radia, aby sa na svojho druhorodeného syna príliš neupínala, lebo skoro odíde na večnosť za prvorodeným. Smrť chlapca naháňala, ale život v ňom bol silnejší. Vraj keď v štyroch rokoch počas choroby upadol do hlbokého bezvedomia, prebral sa, keď ho chystali do rakvy. Susedia sa prežehnávali, jeho mať len tíško božekala a celú noc chlapčeka tuho stískala v náručí.

Prešlo pár rokov a teraz sedí schúlená v kútiku neútulnej chyže. V rukách zviera modlitebnú knižku, tíško vzlyká a nacvičeným pohybom si zotiera slzy. „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, a každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom,“ začína príbeh Anny Kareniny, a platí to aj v Janove zhruba osemdesiat rokov pred dokončením veľkého románu v Jasnej Poľane.

Mnohodetná mať trpí. Jej milovaný syn, ktorému ona sama predpovedala veľkú budúcnosť hneď pri narodení, opäť zostal celý deň o hlade. Otec ho zavrel v komore s husľami a pustí ho až keď skladbu niekoľkokrát za sebou zahrá čisto a v zrýchlenom tempe. Kult zázračného dieťaťa v tomto prípade vyústi do virtuozity nového druhu. Otec Antonio je tvrdý, náročný, ambiciózny, večne namosúrený a teraz aj pripitý. Vstáva na svitaní, aby v prístave raz vykladal inokedy predával kadejaký tovar, peňazí ale v dome niet. Hladných detí je päť či šesť, veď kto by ich furt počítal. Jedno umrie, ďalšie sa narodí, peniaze idú raz na lekárov, potom na farárov a tak stále dokola.

Veru, hrdý Janov sa s obyvateľmi nemazná. Je ako srdce, pumpované tokmi tovaru, čo prúdia dopravnými tepnami do ďalších miest. Koniec jednej cesty znamená začiatok ďalšej a dynamika večného pohybu rozkolíše i najpevnejšie povahy nieto dobrodruhov všetkého rangu počnúc nádenníkmi v prístave.

Ani koncom 18. storočia, keď namosúrený otec sedí za stolom a počúva stupnice vychádzajúce z komory, Janov nestojí v tieni ďalších bývalých mestských štátov. Práve tu sídli jedna z najstarších bánk sveta, práve tu boli položené základy moderného poisťovníctva, a ďalej sa tu točia obrovské peniaze. Mocní počítajú úroky, budúce zisky aj možné straty, a kujú finančné stratégie s dopadom na tisíce ľudských osudov. Zatiaľ čo v honosných úradoch sa rokuje, prístavný život po svojom pulzuje. Bieda, špina, pach zatuchnutých rýb a porozlievaného vína sa mieša so zradným prísľubom rýchleho zárobku. Súčasťou tohto paralelného sveta je  spomenutý biedny príbytok, kde ambície so psotou podriemkavajú na spoločnej prični, a deň čo deň sa odtiaľ šíri prenikavý zvuk huslí.

Antonio s rukami ako lopáre ladí struny mandolíny. Chystá sa do krčmy privyrobiť pár grošov do deravého rodinného rozpočtu. Ak cestou vyveští bohatých ženíchov chudobným dievkam, kvapne ešte niečo navyše, nuž a pri tejto predstave si namrzene povzdychne. Veď od života chce iba dve veci. Peniaze a bohatstvo. Keď teda  v druhorodenom synovi postrehol talent, chopil sa príležitosti. Toto nesmie skončiť grajciarmi, čo do zafúľaného klobúka hádžu náhodní okoloidúci. Toto je životný projekt zacielený vysoko na úspech medzi boháčmi v honosných salónoch. V tých, kde akustiku dotvárajú steny potiahnuté ťažkým zamatom. „Bordovým, zlatom vyšívaným,“ zašomre otec pri pomyslení na synovu kariéru akoby počul naše úvahy.

Ale čo to! Spoza steny zaznel falš až ho nadhodilo. „Parom ho vzal, darebáka,“ zrúkne. „Tempo! Tempo!“ búcha zlostne na stenu a stupnica sa v okamihu zrýchľuje a prechádza do divokej improvizácie vhodnej rovno ako prídavok na sólovom koncerte.  

Antonio vstane, zapotáca sa a s nadávkou na perách dopadne späť na stoličku. Aj tentoraz so škripotom odolala. V tú noc si definitívne zvnútorní, že nastal čas nájsť pre syna dobrého učiteľa. Bude to drahé, ale je to investícia a bude mi to splácať s úrokmi, ozve sa v otcovi rodený Janovčan. „Dnes lajdáčil. Spať pôjde bez večere. Skoro ráno – vstať a cvičiť,“ prikáže. Mama smutne pozrie na dcérku ako rozkladá na stole drevené misky a prstom pohrozí mladšiemu synovi, aby sa bratovi za stolom neposmieval. Niccolò vychádza, uloží husle, posadí sa za stôl a so sklonenou hlavou čaká, pokým ostatní dovečerajú. Zatiaľ čo sa mu brat škodoradostne vyškiera, rastie v ňom vzdor, ktorý čoskoro pretaví do podoby akej sa svetu nesnívalo.

Chlapec má dvanásť rokov, keď ho otec dovedie k uznávanému koncertnému maestrovi. Alessandro Rolla prijíma len najlepších, a práve teraz sa borí s chorobou. Počas čakania vraj chlapec zazrel na stole partitúru, z nudy schytil husle a začal hrať. Maestro Rolla začul svoju čerstvo dopísanú skladbu, jeho prekvapenie však bolo dvojnásobné. Mladý huslista stál z druhej strany stola a hral z listu naopak. Raz to bude jeden z prvkov jeho koncertných šou, teraz však dlho plánovanú audienciu Rolla rezignovane ukončí. Viac chlapca naučiť nemôže, preto radí pobrať sa za učiteľmi do Parmy.

Práve v tomto meste mladučký Niccolò v hudobnej stávke s miestnym umelcom vyhrá svoje prvé guarnerky, no a po návrate do Janova sa stretne s huslistom a skladateľom Rodolphem Kreutzerom. Áno, presne tým, ktorému Beethoven venoval husľovú sonátu, Lev Nikolajevič ju využije ako jeden z motívov pre svoju na svoju dobu škandalóznu poviedku a jeho poviedka neskôr inšpiruje Leoša Janáčka ku skomponovaniu nemenej kultového sláčikového kvarteta. 

Ale nepredbiehajme, lebo predtým ako mladého Paganiniho doviedli pred Antonia Rollu, vyprofiloval sa na samého seba. Hudba ho pohlcuje, husľová technika ešte viac.

Od útleho veku vníma zvuky, ich prepájanie aj kontrasty. V kostole znie organ, doma - otcova mandolína aj husle, na ulici neprestajne vyzváňajú zvony. Zvonenie sa rozlieha z kostolných veží ponad prístav a mizne v morských diaľavách. Keď mu prvý raz otec dal do rúk husle, rýchlo sa z nich stala nielen povinnosť, ale aj jediná povolená hračka a zábava. Know-how otca Antonia spočívalo v jednoduchosti bez zbytočného šumu. Nič iba nástroj. Drina, dni a noci strávené s husľami pod bradou, údery po prstoch, zatváranie v komore, osvojovanie techniky, zvuky, ktoré s melódiami dlho nemajú nič spoločné, lebo pokým sa nezjaví prvý tón, počuť iba škrípanie.

Prebieha bolestivé zžívanie s hudobným nástrojom, po mesiacoch tréningu prichádzajú experimenty. Chorobami nivočený organizmus sa učí prepínať do iného režimu a v chlapcovi sa lámu svety. Akoby v sebe vypínal človeka a zapínal bytosť, ktorá necíti hlad ani bolesť, pričom fyzickú únavu likviduje zvyšovaním výkonu. „Nástroj ma privádzal do vytrženia. Cvičil som neprestajne a pokúšal som sa nájsť úplné nové, dovtedy nepoznané prvky s cieľom dosiahnuť zvuk, ktorý by ľudí šokoval,“ porozpráva raz svojmu životopiscovi v Prahe, ktorá so svojou českou husľovou tradíciou bude voči nemu neľútostná.

Paganini priniesol so sebou virtuóznu hravosť, drzosť, ktorou doslova odpálil hudobnú tradíciu s jej dogmami. Čo má s klasikou spoločné imitovanie zvuku iných hudobných nástrojov, zvierat, vecí, priestorov husľami? Alebo hra z listu s partitúrou obrátenou opačne? Alebo hra s rozladeným nástrojom v sprievode orchestra? Alebo okamžité preladenie počas koncertu?

Možno viac ako sa na prvý pohľad zdá. Talian vyrastajúci v janovských uliciach, kde sa to hemžilo ľuďmi zo všetkých končín sveta, a život obyvateľov rezonoval zvukmi z prístavu, by pripomenul, že husle, ktoré si tak radi spájame s frakom a motýlikom, sú v skutočnosti jeden nezbedný hudobný nástroj. „Husle používali nespočetní čudáci, Cigáni, dobrodruhovia, aby si vylievali svoje umorené duše,“ čítame u Gidona Kremera. Husle plnili aj úlohu vzorného hudobného inštrumentu v období klasicizmu, kedy všetko bolo dôstojné, uhladené, veľkolepé, nuž a po niekoľkých svojich predchodcoch s pokusmi vzdorovať prišiel aj Paganini. 

Farebné Taliansko nežilo hudbou len v operných divadlách. „V pondelok 26. mája sa v kostole Sv. Filipa uskutočnila veľká omša, ktorú vážený signore Giaccomo Cipollini, kanonik hlavného kostola provincie, odslúžil za znenia skvostných inštrumentálnych a vokálnych diel. Pôsobivý koncert, ktorý zahral mladý muž vo veku jedenásť rokov signore Niccolò Paganini, žiak uznávaného učiteľa hudby Giacoma Costu, vyvolal senzáciu,“ písali miestne noviny. Podobné oznamy s menom mladého huslistu boli publikované pravidelne, koncertovanie po kostoloch ho viedlo k poznaniu. Pozoroval totiž reakcie, ktoré si spočiatku nevedel zaradiť.

Počas Corelliho sonáty mešťanka v prednej lavici zviera pátričky tak tuho až jej belejú hánky. Ďalšej sa po lícach kotúľajú slzy a zo zadných lavíc podchvíľou začuť vzlyky. Chlapča hrá  a spoznáva opojný pocit: hudba znamená moc. Nuž a keď o pár rokov zvedie manželku istého mešťana, a ten ho s krikom ponaháňa po uliciach s výzvou na súboj, túto premisu rozvije. Hudba plus ženy plus škandál rovná sa sláva.        

Po podmanení rodného Talianska dovedie do varu honosnú Viedeň, kde počas štyroch mesiacov odohrá štrnásť koncertov. V tamojších pekárňach budú vypekať koláčiky v tvare huslí, v reštauráciách budú pripravovať menu nazvané na jeho počesť, vo výkladoch cukrární budú tróniť jeho sošky z marcipánu, v módnych salónoch sa bude šiť v jeho štýle, kaderníci budú zákazníkov česať à la Paganini.

Na viedenské koncerty talianskeho virtuóza zavítajú húfy aj zo vzdialených miest, hoci cena lístkov na koncert neraz vzbudí rozhorčenie. Sebavedomý Talian si zo vzdoru po každej vlne mediálneho odporu zapýta ešte viac a divadelné pokladne beztak po pár hodinách zatvoria s oznamom vypredané!

Franz Schubert, ktorého v tom čase poznajú v úzkom hudobnom kruhu, na lístok po zaplatení dlhov ledva naškriabe z honoráru za svoj koncert. Neoľutuje. „V jeho Adagio som počul spev anjela,“ napíše v liste a na sklonku roka odíde na večnosť.

Praha ho privíta ľahostajne. Od čias Mozarta medzi oboma mestami panuje rivalita, čiže to čo funguje vo Viedni z princípu nemôže hneď zafungovať aj tu. Fámy boli rýchlejšie, klebety ešte viac. Pražské publikum vedelo, že koncerty Taliana s temným zovňajškom sú teatrálne až okázalé. Na dôvažok hrá spamäti, čo sa za oných čias necenilo. Dôvod bol prostý. Hra z listu slúžila ako jasný dôkaz, že hudobník sa vie zorientovať len čo na pulte zazrie čerstvo skomponované dielo.

Česká husľová škola, synonymom národnej hrdosti, sa však riadila vlastnými zákonitosťami. Do Viedne na Paganiniho koncert pricestoval mladý Josef Slavík, ktorý tretiu časť z Koncertu h mol, známu ako La Campanella z počutia zapísal do celku. Paganiho požiada o prijatie, zaujme ho prednesom skladby a uznanie talianskeho virtuóza ho bude sprevádzať po zvyšok krátkeho života. „Ještě za Paganiniho pobytu ve Vídni zazářilo Slavíkovo umění na koncertě v Bratislavě, kde byl hodnocen jako největší houslista své doby,“ píše František Žídek v knihe Čeští houslisté tří století.

Berlín medzitým vzbĺkne očakávaním živého Fausta, veď Geothe je v móde a Talian s husľami sem vtrhne ako na zavolanie. Po jeho parížskom koncerte Franz Liszt obráti v klavírnej tvorbe list. Tak ako Slavíka aj jeho najviac pohltí La Campanella, pre to sa mlčky sa zavrie do izby a vyjde až po skomponovaní virtuóznej fantázie Clochette. Nasledovať bude šesť technicky náročných Etúd a potom ešte ďalších päť, ktorými podľa muzikológov otrasie predstavou o tom, čo ľudské ruky dokážu na klaviatúre.

Na tomto mieste našu prechádzku prerušíme so zámerom pokračovať radšej až nabudúce. Dôvod je prostý. Ak sa aspoň z polovice číta o talianskom virtuózovi tak dobre ako sa o ňom píše, využijeme väčšiu plochu na oboznámenie sa s jeho tvorbou. Možno to povedie k počúvaniu jeho hudobného odkazu. Účel našej spoločnej prechádzky tak bude naplnený.