Videl som Kavej 2. Najlepšie komédie už nerobia Česi, ale východniari

Boli časy, keď najobľúbenejšie komédie u nás boli tie české. Dnes to už neplatí. Česi majú už niekoľko rokov problém natočiť dobrú komédiu. Teda film, na ktorom by sa dalo dobre zasmiať a ktorý by zároveň chytil za srdce.

Prekvapivé je, že štafetu po nich prebrali východniari; za posledné obdobie natočili už tretiu vydarenú komédiu. Po nízkorozpočtovej Loli paradičke to bola Kavej a teraz jej pokračovanie Kavej 2. Keď k tomu pripočítame film Potopa, nejeden východniar by sa nechal uniesť, že nám na východe vznikla zaujímavá skupina filmárov, ktorí sa hlásia o slovo.

Keď porovnávame české a slovenské komédie, pre ilustráciu uveďme, že v roku 2024, keď bol v kinách uvedený film Kavej, Česi prezentovali komédiu Jedeme na teambuilding s prémiovým česko-slovenským hereckým obsadením (Prachař, Kotek, Polívková, Polnišová, Bárta, Evelyn, Bekim). Kavej konkuroval dvojicou Kovalčíková – Rakovská, doplnenou o hercov z východu, natočený vo východniarskom nárečí. Nuž a v kinách Kavej českú (nie veľmi vtipnú) komédiu tromfol.

Tento rok si Kavej 2 meria sily s českou letnou komédiou Niekto to rád v Plzni, kde je veľa vtipov a menej humoru, pričom slabší dej podrží dvojica hercov Donutil – Lábus. Českí tvorcovia sa snažia robiť si zábavu zo všetkého, tentokrát surogátneho materstva.

Mimochodom, film Kavej bol minulý rok tretím najnavštevovanejším filmom roka v našich kinách a druhým najúspešnejším slovenským filmom (po Mikim). Pokračovanie teda muselo prísť. Poďme teda na to.

Dvojka je slabšia ako bola jednotka. Našťastie, problémom nie je humor. Toho je aj v dvojke dostatok.

Nie je pritom postavený na vulgárnosti, oplzlosti, prílišnej sexualizácii ani otrepaných vtipoch, ako to dnes až príliš často býva zvykom. Humor tvoria dialógy, práca s kamerou a strihom a hlavne herecké výkony. Práve vďaka nim režisér nemusí divákovi nasilu ukazovať, že už by sa mal smiať. Naopak, v kine sa mi častokrát stalo, že som pre ohlušujúci smiech nepočul celú repliku do konca. Aj kvôli atmosfére by som odporúčal pozrieť si film skôr v kine ako doma. Svoju úlohu určite zohralo aj východniarske nárečie, ktoré je mäkšie, slová sú v ňom šťavnatejšie, preto sa na ňom aj lepšie smeje.

Keď už spomínam herecké výkony, Kavej 2 je opäť výborný. Okrem hlavných hrdiniek svoju rolu opäť na jednotku zvládla aj Lenka Barilíková Spišáková, alias švekra Priputenova. Trochu mi bolo ľúto, že väčší priestor nedostal kňaz, ktorého hral Ján Pisančin (Ander z Košíc), ktorý v jednotke zohral nezastupiteľnú úlohu. A tiež Michal Soltész, ktorý sa v jednotke len mihol, no v Loli paradičke ukázal, že v komédiách, obzvlášť tých východniarskych, mu to ide parádne.

Humor však nie je jediná vec, ktorá divákov chytí. To hlavné sú vzťahy, do ktorých sa vie vcítiť.

Škoda, že dvojka v tomto nenadviazala a pokračovala v línii hľadania ženícha pre Veroňiku, ktorá bola už v jednotke trochu prepálená. Dvojke sa ponúkalo viacero lepších námetov – ako napríklad život s rodičmi v jednom (trojgeneračnom) dome, neschopnosť zaobstarať si vlastné bývanie, otázku, čo vlastne znamená byť otcom/matkou, do toho nekonečný kolotoč zarábania, starostlivosti o rodinu a nedostatok času na vzťahy.

Aby nedošlo k omylu, v dvojke všetko z toho bolo, no len okrajovo. Ten rozdiel dobre ilustrujú úvodné scény z oboch filmov. Zatiaľ čo jednotka sa začína na dedine, kde sa švekra háda s nevestou o tom, komu Berty skôr pokosí trávnik, dvojku otvára vyumelkovaná scéna na Slavíne, kde Veroňika očakáva žiadosť o ruku, no namiesto toho ju čaká rozchod.

Potom prichádza pomerne zvláštna pasáž, kde hlavná hrdinka vstupuje do kláštora, čo bolo prepálené (no dobre, aj pekné zároveň). To, že rehoľné sestry sú nevestami Krista, je hlboká pravda. Smiať sa na tom však nie je veľmi vhodné, preto to pôsobilo skôr rušivo.

Film sa teda rozbehol až potom, keď táto pasáž skončila, dej sa vrátil na dedinu, kde sa ukázalo, že rozhodnutie Štanciho a Kláry vrátiť sa žiť na východ k svokrovcom nebude zas až také idealistické, ako sa zdalo. Peňazí stále nie je dosť, deti si vyžadujú neustálu pozornosť, starým rodičom sa až tak pomáhať s vnúčatami nechce, nuž a vlastné bývanie, kde by manželia nemali stále niekoho za chrbtom, sa zdá byť nereálne.

Škoda, že táto linka bola pomerne skoro prerušená a divák bol nútený vrátiť sa k línii vyčerpanej už z jednotky, s ktorou sa režisér Lukáš Zednikovič, scenáristka Michaela Zakuťanská aj diváci trápili až do konca filmu a tvorcovia ju uzavreli vlastne tak nijako, podobne ako v jednotke. Štýlom deus ex machina.

Aj preto bolo záživnejšie sledovať bočné dejové línie, teda Marcelovu otázku, či má byť otcom; líniu matiek, ktoré chceli vypadnúť od rodín a teraz im chýbajú; alebo príbeh svokry, ktorú namiesto jej manžela dokázal oceniť podivný umelec.

Práve to film zachránilo, vďaka tomu sa s postavami vedelo zžiť široké publikum ľudí, ktoré sa v kine smialo, tak trochu aj nad vlastným životom a jeho malými trápeniami. A to je najsilnejšia stránka Kaveju, ktorý nikdy nemal byť umelecký film, len ľahká letné komédia. A to sa podarilo.