Progresívci nevedia vládnuť. Pozrite sa na Starmera
Progresivizmus naprieč Západom zlyháva. A keďže nedokáže riešiť problémy, ktoré vyvolal, uchýlil sa k poslednej zúfalej obrane – k obrane vlastnej moci.
David Cameron (rok), Theresa Mayová (tri roky), Boris Johnson (tri roky), Liz Trussová (50 dní), Rishi Sunak (necelé dva roky), Keir Starmer (necelé dva roky), to je zoznam britských premiérov za posledných desať rokov. Pre porovnanie, medzi rokmi 1979 až 2007 mali Briti len troch premiérov (Thatcherovú, Majora a Blaira), od roku 1979 do hlasovania o brexite v roku 2016 piatich (plus Gordon Brown a David Cameron). V priemere to vychádzalo jeden na zhruba sedem a pol roka.
Je nápadné, že životnosť britských premiérov začala po brexite rapídne klesať. Aj preto je symbolické, že Starmerovo potupné odstúpenie (ktoré skôr, ako ho oznámil Trump) sa udialo práve deň pred desiatym výročím odchodu Británie z EÚ.
Dôležité je však uvedomiť si, že to, čo sa deje v Británii, nie je len miestnym problémom. Naopak, je to problém celého Západu, ktorý by sme mohli diagnostikovať veľmi jednoducho – neschopnosť progresívcov vládnuť.
Pomerne zaujímavo to opísal Dominic Cummings, hlavný stratég kampane za brexit. Ten nedávno vystupoval v podcaste s názvom Anglofuturism, kde hodnotil uplynulých desať rokov od hlasovania o brexite. Vznikol z toho text s názvom „Ako ukončiť tento brexitový bordel“ (How to End the Brexit Shitshow).
Podľa Cummingsa sa v európskej histórii pravidelne opakuje vzorec, podľa ktorého približne každých 50 alebo 75 rokov dovtedajší medzinárodný poriadok, inštitúcie a myšlienky postupne prestávajú zodpovedať realite. Cummings to ilustruje na inštitúciách, ktoré vznikli na troskách druhej svetovej vojny, teda OSN, NATO, WTO, MMF a aj EÚ, pričom všetky sa dnes zdajú byť vyčerpané.
Pre EÚ, rovnako ako pre ostatné inštitúcie, je totiž charakteristická stagnácia, odpor voči rastu a obrovská byrokracia, pričom tú európsku Cummings priliehavo charakterizuje ako „oddanú leninskému byrokratickému centralizmu v Bruseli, kde sa všetko zlepší, ak to bude jednotne kontrolované Komisiou“.
Inak povedané, pre EÚ je charakteristický nízky rast, zvyšujúce sa dlhy, neudržateľný dôchodkový systém, zelené regulácie, katastrofálna demografia, nekontrolovaná imigrácia či neschopnosť ukončiť vojnu na Ukrajine. Treba si pritom uvedomiť, že tieto problémy nie sú izolované, ale navzájom sa ovplyvňujú a zväčšujú a tak vytvárajú balík problémov obrovského rozsahu.
Dôvod, prečo sme sa dostali do takéhoto stavu, spočíva podľa Cummingsa v tom, že súčasná vládnuca vrstva, teda elity v Londýne (a dodajme, že aj v Bruseli, Paríži či Berlíne) a ich lokálni prisluhovači v jednotlivých krajinách, rezignovali na riešenie skutočne veľkých problémov a namiesto toho riešia v podstate len jednu vec – ako sa udržať pri moci.
Preto je podľa neho Európa na chvoste vývoja umelej inteligencie (o ktorej teraz Cummings veľa publikuje na svojom Substacku), preto jej automobilky a všetok ostatný priemysel stále viac zaostávajú za Čínou aj USA. No a vládnuca trieda sa tvári, že jediný vhodný prístup k tomu všetkému je viac regulácie, viac byrokracie, navyšovanie dlhov a PR kampane, ktoré môžu byť zelené, dúhové, covidové, vojnové. Tým totiž (po prvé) bránia zmenám, ktoré by ju mohli ohroziť, a (po druhé) sa čoraz viac betónujú pri moci.
Cummings píše, že zmyslom toho celého je vytvoriť systém, v ktorom ich mocensky nebude môcť nikto ohroziť. Preto presviedčajú samých seba a všetkých okolo, že každý, kto s nimi nesúhlasí, je fašista.
Cummings to opisuje tým, že porovnáva stav pred referendom o brexite a po ňom a tvrdí, že pred ním ho ľudia z vládnucej triedy (ktorú nazýva hlavný prúd či Westminster, kde radí obe strany, labouristov aj konzervatívcov) nenávideli, považovali za blázna, hlupáka, za človeka, ktorý sa mýli, ale nehovorili, že je fašista, ktorý by mal byť vo väzení. „Teraz je ich argumentom voči ľuďom, ako som ja, že sme vlastne fašisti, ktorí by mali byť vo väzení a nemali by sme mať dovolené skutočne sa podieľať na demokratickej politike,“ vraví Cummings.
Veľmi podobne to vidí aj ďalšia anglická autorka, Mary Harringtonová z portálu UnHerd, ktorá dodáva, že slabí premiéri bez vízie, ktorých jedinou agendou je udržiavať pri moci vládnucu triedu, dávajú príležitosť napĺňať svoje vízie krajným ideologickým skupinkám, ktoré sú za nimi.
Preto je podľa nej reálnym Starmerovým dedičstvom najmä rozšírenie potratov, cenzúra, digitálny dohľad, zrušenie súdneho konania pred porotou, prudko rastúca nezamestnanosť mladých, samovraždy poľnohospodárov a bankroty škôl pre hendikepované deti. Nič z toho nie sú veci, po ktorých v uplynulých desiatich rokoch volala britská spoločnosť.
Cummingsova a Harringtonovej analýzy nesedia len na Britániu. Pri širšom pohľade je totiž jasné, že Starmer nie je jediný západný politik s podobnými problémami.
Macronova popularita je aktuálne približne 20 percent a Francúzsko sa už neuveriteľné dva roky (od leta 2024, keď Macron vyhlásil predčasné parlamentné voľby) zmieta v politickej kríze. Aj slepému je zjavné, že táto kríza má len jedno riešenie – Macronovo odstúpenie. To by však s veľkou pravdepodobnosťou znamenalo politické zemetrasenie, a preto radšej Macron necháva krajinu trpieť v nekonečne dlhom kŕči.
Mimochodom, keď sa raz obzrieme za Macronovou érou, jediná vec, ktorá nám napadne, bude zrejme len vloženie údajného „práva na potrat“ do francúzskej ústavy. Teda okrem neschopnosti viesť krajinu a riešiť jej problémy.
To isté ako v Británii a vo Francúzsku však vidíme aj v Nemecku. Kancelár Merz má len rok po voľbách podporu necelých 19 percent spoločnosti. To je historicky najnižšia miera podpory, aká bola kedy zaznamenaná u úradujúceho spolkového kancelára. Nečudo, že hlavnou agendou nemeckej vládnucej triedy je dnes najmä nepustiť AfD k moci.
Vysoko nepopulárna je aj Európska komisia, pričom platí, že čím progresívnejší eurokomisár, tým väčšia je s ním nespokojnosť. Typickým príkladom je Kaja Kallasová, ktorú už od januára verejne vyzýva na odchod Robert Fico. Že to nie je ojedinelý hlas, dosvedčuje fakt, že aj v Bruseli sa už hovorí, že Kallasová by skutočne mohla byť odvolaná, alebo by sa mohla zmeniť funkcia jej úradu natoľko, že by v podstate stratila akýkoľvek vplyv.
Omnoho lepšie na tom nie je ani Kallasovej šéfka Ursula von der Leyenová, ktorá ako vôbec prvá predsedníčka Európskej komisie čelila v Európskom parlamente hlasovaniam o vyslovenie nedôvery. Vo svojej funkcii je však trpená len preto, že veľké štáty a frakcie Európskeho parlamentu sa nevedia zhodnúť na nikom inom.
To všetko dohromady ukazuje, že progresívci nevedia vládnuť. Alebo ešte inak, že progresivizmus sa vyčerpal. Blbé je, že jediné, na čo sa teraz zameral, je udržanie sa pri moci. A tento boj vedie skutočne urputne.