Pápež varuje pred normalizáciou vojny a rastom vojensko-priemyselného komplexu

Pápež Lev XIV. vydal v pondelok prvú encykliku svojho pontifikátu. Nazval ju Magnifica humanitas, Veľkolepé ľudstvo, a zaoberá sa v nej ochranou ľudskej bytosti v čase umelej inteligencie (AI), pričom rozsiahlu časť – celú piatu kapitolu – venuje otázkam vojny a mieru.

Pápež vyzýva na dôslednú reguláciu umelej inteligencie a vývojárov žiada, aby pracovali viac v záujme spoločného dobra ako zisku. Encyklika vyšla naraz v 8 jazykoch, slovenský preklad sa pripravuje. Názov už tradične odkazuje na prvé slová textu.

Zatiaľ čo nadpis pôsobí takmer slávnostne, text je plný skepsy a obáv o ďalší vývoj ľudstva.

Pápež napríklad varuje, že systémy, ktoré úmyselne šíria dezinformácie a uprednostňujú konflikt, nesú so sebou hrozbu, že svet zavedú na cestu nekonečnej vojny. Vyzval preto na „odzbrojenie“ umelej inteligencie.

Lev už tradične nadväzuje na svojich predchodcov, spomína okrem iných Leva XIII., Pavla VI. či Františka, odsudzuje „kultúru moci“ (pojem Pavla VI.), ktorú považuje v súčasnosti za hybnú silu súťaže vo vývoji AI a silu, ktorá vedie k vojnám, pričom opakovane zdôrazňuje potrebu, aby technológie neboli sústredené v rukách malej skupiny ľudí. Vyzval na dôslednú reguláciu systémov AI, stanovenie primeraných zákonných rámcov, na nezávislý dohľad a vzdelávanie používateľov. Navrhuje aj viacbodový systém, ktorý má zaistiť kontrolu AI, osobitne pri jej zneužití vo vojne.

Hoci hlavnou témou encykliky je umelá inteligencia, mimoriadne veľkú pozornosť venuje témam vojny a mieru. Dá sa očakávať, že najmä americké médiá budú upozorňovať, že viaceré jej časti bude možné čítať ako kritiku politiky prezidenta Trumpa. Dodajme, že pápež bez toho, aby menoval, otvorene kritizuje aj vedenie vojny v Gaze.

Lev voči sebe stavia koncepciu, ktorú nazýva budovaním moderného Babylonu, ktorá spolieha na moc a pýchu, a opravu „Jeruzalema“, kúsok po kúsku, čo si vyžaduje ľudskosť a pestovanie spoločného dobra.

Moderný Babylon vidí ako prejav globalizovanej technokratickej paradigmy a ako konflikt proti-sebe stojacich imperializmov, medzi mocnosťami, ktoré si chcú udržať prevahu a tými, ktoré ju chcú získať.

Na viacerých miestach upozorňuje, že situácia je nebezpečnejšia, ako tomu bolo počas Studenej vojny, keďže vtedy existovalo povedomie, že „novej svetovej vojne sa musíme vyhnúť za každú cenu“ (189). Teraz, žiaľ, píše pápež, „zažívame reálnu zmenu paradigmy“ so znepokojujúcim pohľadom na vojnu, ktorá sa stáva prijímaným nástrojom medzinárodnej politiky.

Pápež varuje v tomto kontexte pred „stratou historickej pamäte“, keďže ľudia, ktorí zažili holokaust a hrôzy druhej svetovej vojny, sa vytrácajú. Rovnako varuje pred nárastom vplyvu, ktorý má vojensko-priemyselný komplex, ktorý podľa neho dnes plní v mnohých štátoch zásadnú rolu a stal kľúčovým sektorom ekonomiky.

Prekvapivo v tomto kontexte pôsobí jeho kritika voči doktríne spravodlivej vojny, ktorá je súčasťou Katechizmu katolíckej cirkvi. Jej zmyslom je obmedzovať a limitovať použitie vojenskej sily. Pápež túto doktrínu, ktorá sa viaže ešte k dielam svätých Augustína a Tomáša Akvinského, považuje za zneužívanú a „zastaranú“. Odkazuje sa pritom na svojho predchodcu, pápeža Františka. Citujme danú pasáž:

„Dnes, viac ako kedykoľvek predtým, bez toho, aby bolo dotknuté právo na sebaobranu v najprísnejšom zmysle slova, je dôležité znovu zdôrazniť, že teória „spravodlivej vojny“, ktorá sa príliš často používala na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu vojny, je už zastaraná. Ľudstvo má oveľa účinnejšie a schopnejšie nástroje na podporu ľudského života a riešenie konfliktov, ako je dialóg, diplomacia a odpustenie. Použitie sily, násilia a zbraní odráža relačnú chudobu, ktorá má vždy katastrofálne následky pre civilné obyvateľstvo.“ (192) Tejto téme sa budeme ešte venovať v samostatnom texte.

Keď píše Lev o normalizácii vojny a používaní vojenskej sily bez hraníc, s osobitou obavou sleduje, ako sa aj použitie taktických jadrových zbraní stalo menej odsúdeniahodným, respektíve ako sa budovanie jadrového arzenálu stáva akceptovaným predpokladom odstrašenia silou a zaručením bezpečnosti. Viní za to mocnosti, ktoré sa samy nedokázali zaviazať ku kontrole jadrových zbraní.

Celkovo pápež upozorňuje, že vojnu je podstatne ľahšie začať, ako skončiť, a že pre celé generácie mladých ľudí a detí sa vojna stáva niečím ako „spôsobom života“, čo je zodpovednosť ideologických kruhov s ekonomickými záujmami.

Encyklika nemenuje krajiny, ani vlády, ale niektoré časti sa dajú čítať ako priamy odkaz na konkrétne štáty alebo ich politikov. Napríklad keď odsudzuje simplicitné kategórie ako „ja na prvom mieste“ (202), ide o evidentný odkaz na Trumpa, alebo keď kritizuje nedodržanie princípu proporcionality, keď štát reaguje na agresiu, čo možno vztiahnuť na kritiku Netanjahua a vojnu, ktorú Izrael vedie v Gaze, citát:

„V skutočnosti sa princíp proporcionality v reakcii na agresiu, ochrana prístupu k vode, potravinám a základným tovarom a rešpektovanie životov civilistov, najmä detí, začínajú považovať za naivné pozostatky minulosti.“ (203)

Pápež sa obáva, že nás môže čakať doba, ktorá bude horšia, ako tragédie 20. storočia. K téme vojny a mieru sa ešte vrátime. Teraz pokračujme prehľadom ďalších kapitol novej encykliky.

„Veľkolepé ľudstvo stvorené Bohom dnes stojí pred rozhodujúcou voľbou: postaviť novú Babylonskú vežu, alebo budovať mesto, v ktorom Boh a ľudstvo prebývajú spolu,“ uvádza prvá veta encykliky, ktorá v piatich kapitolách a na viac ako 200 stranách pojednáva „o ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie“.

Pápež v encyklike vychádza z presvedčenia, že technológia nie je „protichodnou silou voči človeku“ (4), ani „sama osebe zlom“ (9). Zároveň však „nie je neutrálna, pretože nesie tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa“. Preto vyzýva „budovať dobro“ a „zostať ľuďmi“ podľa logiky odvážnej spoluzodpovednosti a spoločenstva, uvádza Vatican News.

Pápež Lev XIV. v encyklike predstavil aj princípy sociálnej náuky Cirkvi. Jej základom je dôstojnosť osoby stvorenej na Boží obraz, neporušiteľnosť ľudských práv vrátane práva na život „od počatia až po prirodzenú smrť“ a uznanie práv menšín, osobitne žien, aby boli skutočne vypočuté a docenené (57).

Následne uviedol päť základných princípov sociálnej náuky. Prvým je spoločné dobro, „spoločenská forma dôstojnosti priznanej každému človeku“ (59). Druhým princípom je univerzálne určenie dobier. Pápež opakovane zdôrazňuje potrebu, aby technológie neboli sústredené v rukách malej skupiny, čím by sa ešte viac prehlbovala priepasť medzi tými, ktorí sú zahrnutí do digitálnej revolúcie, a tými, ktorí z nej zostávajú vylúčení (67).

Nasledujú princípy subsidiarity (68) a solidarity (73). Piatym princípom sociálnej náuky je sociálna spravodlivosť. V digitálnej ére má zabezpečiť rovnaký prístup k príležitostiam, ochranu najzraniteľnejších, boj proti nenávisti a dezinformáciám a verejnú kontrolu nad používaním technológií.

Za „rozhodujúci test“ označuje pápež postoj k migrantom. Spôsob, akým sa s nimi zaobchádza, ukazuje, „či je predstava spravodlivosti vedená strachom alebo bratstvom“. Preto vyzýva chrániť „právo na nádej“ tých, ktorí sú nútení odísť zo svojej krajiny, zabezpečiť im bezpečné a legálne cesty, dôstojné prijatie a integráciu, ale aj podporovať „právo zostať“ vo vlastnej krajine v pokoji a bezpečí riešením hlbokých príčin migrácie (81).

Pápež zároveň žiada etický kódex založený na princípoch sociálnej spravodlivosti, pretože „nepotrebujeme morálnejšiu umelú inteligenciu, ak o tejto morálke rozhoduje iba niekoľko ľudí“ (107). Spomína aj environmentálny dopad nových technológií, ktoré vyžadujú obrovské množstvo energie a vody a zasahujú do stvorenstva (101), uvádza Vatican News.

Treba „odzbrojiť umelú inteligenciu“ – píše v encyklike Lev XIV. – aby bola vyňatá z logiky vojenskej, ekonomickej a poznatkovej súťaže; aby sa prerušilo stotožňovanie technickej moci s právom vládnuť; aby bola oslobodená od monopolov a aby sa zabránilo jej nadvláde nad človekom.

Veľký priestor encyklika venuje kritike transhumanizmu a posthumanizmu, ktoré chápu pokrok ako prekonávanie hraníc ľudskosti. Hranica však nie je chybou, ktorú treba odstrániť, ale podstatnou súčasťou ľudskej osoby, pretože práve v krehkosti a konečnosti dozrieva vzťah a otvorenosť voči Bohu aj druhému človeku, píše Vatican News.

Rozvíjať techniku odstránením hraníc ľudskosti teda znamená ochudobňovať ľudské srdce. Ľudstvo, hoci veľkolepé a zároveň zranené, totiž „nesmie byť nahradené ani prekonané“. Technológia môže zmierňovať jeho utrpenie a otvárať nové možnosti, nesmie však poprieť to, čo je mu vlastné: „schopnosť vzťahu a lásky“ (126).

Tvárou v tvár umelej inteligencii nestojí skutočná alternatíva medzi nadšením a strachom, ale medzi dvoma spôsobmi budovania pokroku: buď v službe človeku a národom, alebo v službe logike moci (129).