7 dní v kocke: Fico musel žehliť svoju cestu do Moskvy

Dnes o premetoch Fica medzi Moskvou a Zelenským; o úspechu PS v zápase o slovenských Maďarov; o krutej lekcii pre štát, o ktorú sa postarala Marta Šimečková a o Trumpovej súťaži „Projekt sloboda“, do ktorej sa nikto nehlásil.

V pondelok Fico mnohých prekvapil. Pri Zelenskom bol nadmieru ústretový. Sľúbil mu podporu pre členstvo Ukrajiny v EÚ.

Fico to síce tvrdí dlhodobo, no aj tak tým viacerých zaskočil. Hlavne tých, ktorí ho sledujú len z diaľky, cez mediálne skratky. A cez správy o jeho ceste do Moskvy. Vo Ficových slovách o Ukrajine videli (trochu mylne) obrat, ktorý treba privítať, pochváliť, podporiť.

Príkladom bola reakcia poľského ministra – a atlantického jastraba – Sikorského. Ficovi by vraj mohli odpustiť jeho cestu do Ruska, lebo predtým naznačil pozitívnu zmenu v prístupe k Ukrajine.

Presne o to išlo. Fico si priateľskou debatou so Zelenským žehlil svoju cestu do Moskvy. Aby nemal zbytočné problémy v EÚ a vo V4.

Mimochodom, aj v tomto je jeho taktika dlhodobo rovnaká. Minulý rok sa Fico tiež chystal do Moskvy. A popri tom sa uchádzal o rokovania so Zelenským (vtedy márne). Fico rád ukazuje dve tváre. Jednu ponúka voličom Republiky a Smeru, keď si podáva ruku s Putinom. Akože odvážne. Akože ako rebel. Druhú ukazuje Bruselu, keď podporuje Zelenského a Ukrajinu.

Tento rok to tiež Fico zahral na obe strany – a potreboval to o niečo viac ako v minulosti. Jeho cesta do Moskvy prichádza v čase pádu Orbána. Teda v čase, keď sa tí slabšie zorientovaní boja, že Fico bude novým lídrom odporu proti politike Bruselu. A spojencom Ruska. Europarlament už dvíha prst a žiada, aby sa Slovensku obmedzila výplata z fondov EÚ.

Samozrejme, pri Ficovi nijaká rebélia v orbánovskom štýle nehrozí. Fico nebude veľký líder odporu. Fico bude skôr drozd, ktorý vyzobe hrozienka z každej torty. Putinovej, Zelenského, Leyenovej… A potom odletí aj k tej Trumpovej.

Politicky je Ficov tanec pochopiteľný. Slovensko nemá na to, aby otáčalo kurz EÚ. A už vôbec nemá na to, aby mohlo riskovať zmrazenie eurofondov. Ficov politický realizmus sa musí obmedzovať na pózy, gestá, rétoriku.

Na druhej strane je smutné, že po odchode Orbána nemá kto zaťahovať ručnú brzdu v Bruseli. Samity Únie zrejme budú bez silného opozičného hlasu, bez kritických výhrad, bez vplyvnej protiváhy… Pritom sú na stole témy, ktoré by si zaslúžili hlbšiu polemiku.

Jednou z nich je aj rozbeh Ukrajiny do EÚ. Teda spustenie prístupových rokovaní. V tomto robí Brusel fatálnu chybu.

Výhľadovo, perspektívne by mohlo byť členstvo Ukrajiny v Únii otvorené. Jej vstup do NATO je nereálny, lebo by znížil bezpečnosť členských štátov Aliancie. Pri EÚ by však mohla mať Ukrajina dvere otvorené. Ak splní podmienky a ak to bude v záujme členských štátov Únie, nech sa páči. Môže sa začať debata.

Pri Ukrajine však na to išiel Brusel opačne. Spúšťa proces jej vstupu do Únie, hoci Ukrajina nespĺňa ani tie najzákladnejšie podmienky. Je vo vojne s jadrovou veľmocou. Nemá urovnané vzťahy so susedmi ani s vlastnými menšinami. Nemá vyriešené financovanie. Na vládu majú silný vplyv armáda, bezpečnostné služby, veľmoci – nie verejná mienka a spoločnosť (voľby boli pre vojnu odložené).

Začať s takýmto štátom rokovania o vstupe by bolo popretím pravidiel Únie. A bol by to výsmech tým krajinám, ktoré museli pred prístupovým procesom splniť všetky podmienky. V tom mal Orbán pravdu, keď blokoval prístupové rokovania s Ukrajinou.

Iste, niekto by mohol namietať, že za rozvratom Ukrajiny je Putin. Únia musí privrieť oči a pomôcť spojencovi, ktorý nevie a nebude vedieť splniť základné podmienky.

Takéto vysvetlenie je však krivé. Pletie si príčiny s následkami.

Ukrajina je vo vojne aj preto, že neplnila – a nikdy nemusela plniť – podmienky EÚ. Je to tak už od roku 2014, keď vláda po Majdane mierila do NATO a Únie.

Staré pravidlá Únie boli tvrdé, ale racionálne. Kto chce vstúpiť do EÚ, ten musí zabezpečiť ochranu menšín (aj ruských) a urovnať svoje vzťahy so susedmi. Prečo? Lebo takáto politika pomáha predchádzať vojnám. A EÚ sa nechcela previazať so štátmi, ktoré sú nabité vojnovými rizikami.

Pri Ukrajine to bolo v roku 2014 inak. Ukrajinská vláda poslala armádu na ruské a proruské menšiny (separatistov) z Donbasu. Nijaké rokovania so zástupcami Donbasu. Nijaké dohody s Ruskom. Boj.

Proruský východ Ukrajiny sa mal zlomiť silou. Armádnou silou a zbraňami z krajín NATO. Také bolo heslo Ukrajiny v rokoch 2014 a 2015.