Novinár Sme v knihe Slobodné Hlavné kreslí karikatúru samého seba

V predchádzajúcom článku som šťavnato vynadala profesorke Rončákovej za jej otázku v texte pre Postoj. Pýtala sa, prečo neexistujú konzervatívni standupisti, karikaturisti a „memečka“ (au) a ja som možno reagovala prehnane kriticky.

Jednou z odpovedí na Rončákovej nie celkom šťastne sformulovanú otázku je, že snahy o konzervatívny humor potopila cenzúra a autocenzúra. Tam sa však príbeh nekončí. Spomenula som si, čo raz na margo transgenderizmu napísal scenárista seriálu IT Crowd Graham Linehan. Parafrázujem: „Je veľmi ťažké si z toho strieľať, pretože je to jednoducho príliš absurdné.“

Linehanova téza platí aj na progresivizmus všeobecne. Ťažko kresliť karikatúry na adresu niekoho, kto pôsobí, že karikuje samého seba.

Dokonalým príkladom progresívnej slovenskej samokarikatúry bola „vitráž“ Divadla Pavla Országha Hviezdoslava z leta 2023. Umelec, ktorý skutočnú socialisticko-realistickú vitráž v priestoroch bratislavského divadla prekreslil a pridal k nej dúhovú a ukrajinskú vlajku, by sa ňou pokojne mohol vysmievať progresivistickým komunistickým tendenciám.

Mimochodom, doteraz sa smejem na dôvode, pre ktorý dal autor obrázka dvom pochodujúcim postavám do ruky kávu. Chcel zobraziť diverzitu. Opäť parafrázujem: „Niekto pije cappuccino, niekto ‘koťogo’, ale všetci sme na jednej lodi.“ Dobrý, aj keď nezamýšľaný vtip. 

No uznajte, ako si vystreliť z niekoho, kto je karikatúrou samého seba ako predstaviteľa bratislavskej kaviarne? A tu sa plynulo dostávame k najnovšej knihe novinára Sme Jakuba Fila Slobodné Hlavné. Vitráž DPOH v papierovej forme, teda Slobodné Hlavné, totiž vyzerá ako kniha, vonia ako kniha, ale v skutočnosti ide o monumentálnu karikatúru spojenú so sebadiagnostikou.

V Krajine, ktorá sa ešte tvári ako demokracia, vládne autokratický populista, nazývaný jednoducho Premiér. Jeho cieľom je spolu s kumpánmi Ministrom a Masliakom sústrediť všetku moc, zlikvidovať odporcov, rozkradnúť štát s pomocou Strany a nakoniec Krajinu vydať napospas vplyvu východného impéria.

Takto román, v ktorom je hlavným hrdinom zrejme sám Filo, zhŕňa na obálke vydavateľ. Novinár síce svojej ústrednej postave dáva iné meno – Max Správny (vážne?), ale tak ako čitateľ od začiatku vie, kto je Filov Premiér, chápe aj, na kom je založená postava novinára.

V celom príbehu Slobodného Hlavného sa takto prelína realita s fikciou. Hlavný hrdina sa po voľbách 2023 stretne s kamarátmi v bratislavskej krčme. Popíjajú tu a polemizujú, či by sa hlavné mesto, ako predstaviteľ „pokrokovej“ príčetnosti, nemalo odtrhnúť od zvyšku krajiny. A čitateľ nevie, či je to fikcia, alebo má Jakub Filo skutočne kamarátov.

Nežartujme však na Filov účet, keď si kreslí vlastnú karikatúru. 

Možno autorova predstavivosť nie je dosť vyvinutá na to, aby sa pokúsil odosobniť a napísal niečo, čo sa podobá na literatúru. No povedzme si úprimne, o umenie tu naozaj nejde. Tak ako pri súčasnej frekvencii protivládnych protestov sa už skôr pozeráme na skupinovú terapiu, Filova kniha môže byť pokusom o autoterapiu.

Ide však o verejnú samoliečbu, a tak sa z Filovho politického románu dozvedáme aj čosi o novinárovom vnímaní sveta.

Čo sa z Filovho verejného denníčka dozvedáme? Prekvapí, že zástupca šéfredaktora denníka Sme netrpí čiernobielym videním. „Fico zlý, PS dobré“ v knihe Slobodné Hlavné nenájdete. Fila sužuje niečo iné, čo by som nazvala čierno-sivé videnie. Koalícia je pre Fila stelesnená temnota. Premiér a jeho kohorta sú ako pohľad do Čiernej diery, teda nefalšované zlo a ich priaznivci z väčšej časti tiež.