Prečo neexistuje konzervatívne Zomri

V denníku Postoj sa prednedávnom objavil taký text. Obvykle nie som zastánkyňou toho, keď si komentátori komentujú komentáre. Analýza mediálneho prostredia od profesorky žurnalistiky na Katolíckej univerzite ma však na začiatku len mierne vyklopila zo stoličky a ku koncu ma z nej priam vystrelila. A tak som dostala chuť na analýzu analýzy.

Terézia Rončáková sa v tej svojej zamerala na komentatívne texty v štyroch denníkoch po prijatí novely ústavy. Z progresívnej strany sa pozrela na Sme a Denník N a z konzervatívnej na Postoj, Štandard a Marker.

Hoci Rončáková symptomaticky ignoruje takzvané alternatívne médiá, text obsahuje aj užitočné časti. Autorka napríklad spočítala, koľko komentárov v spomínanom čase na tému novely ústavy vyprodukoval progresívny a koľko konzervatívny tábor. Vyšiel jej pomer 67:36, čo je podľa mňa úctyhodné skóre.

Rončáková sa však nevenovala iba číslam. Zaujímalo ju aj to, aký jazyk a aké pocity sa komentármi niesli. Zistila napríklad, že v progresívnych médiách sa omnoho viac vyskytovala emócia odporu a pohŕdania. A spoločným menovateľom týchto výstupov bolo „typické progresívne vysmievanie sa z konzervatívnej hlúposti – v zmysle zadubenosti, kognitívnej nedostatočnosti“. Potiaľto nemám zásadné námietky.

Tu sa však dostávame k častiam, ktorými ma profesorka na Katolíckej univerzite najprv vyklopila a potom vystrelila zo stoličky do vesmíru.

Rončáková najprv pochválila progresívny tábor za „šťavnaté“ výrazy. „Liberálna expresivita je tvorivejšia, viac pracuje s originálnymi novotvarmi,“ tvrdí autorka. A polemizuje, či to nie je tým, že si progresívne médiá objednávajú texty u umelcov (scenáristov, spisovateľov, a tak ďalej).

Aké sú tieto originálne novotvary? Autorka v článku spomína napríklad termín „kresťanisti“, pretože kanóny kritiky podľa nej progresívne médiá namierili po novele ústavy najmä na cirkev a kresťanstvo. Ja by som do zbierky ponúkla aj obľúbený katoliban.