Spanilá jazda Donalda Trumpa

Svet je rozbúrený do nevídanej miery, dejú sa veci, ktoré by čakal málokto. Americký prezident čelí kritike amerického pápeža, jeden z Amerike najoddanejších členov NATO sa obáva Ameriky, že mu zaberie územie, predstavte si, že ešte aj Mikuláš Dzurinda kritizuje Ivana Korčoka. Kto by niečo také čakal?

Dôležitejšie je však niečo iné. K čomu to celé povedie.

Spojené štáty americké majú za sebou bohatú históriu pokusov o zmeny režimu, únos venezuelského prezidenta Nicolása Madura sa preto z dlhodobého pohľadu nezdá byť úplne niečim výnimočným.  

Prekvapivým bol z iných dôvodov. Napríklad preto, že Trump nehovorí o rozširovaní demokracie, ale o ťažení venezuelskej ropy. To je v americkej zahraničnej politike posun k transparentnosti a novinka.

Únos bol uskutočnený vojensky dokonale – s dosiahnutým cieľom, bez strát na strane Američanov. Zahynulo okolo 100 Venezuelčanov a Kubáncov. Nuž a prekvapivé je aj to, že k nemu došlo za prezidenta Donalda Trumpa, ktorý sľuboval zastavenie nekonečných vojen a nechal sa počuť, že svet by bol „na sto percent“ lepším miestom, keby USA Saddáma Husajna a Muammara Kaddáfího nezosadili.

Teraz zrazu Trump koná inak. Nejde len o Venezuelu, kde je otázka, ako to celé dopadne. Trumpova Amerika sa rozhodla takmer storočnú zahraničnopolitickú tradíciu hodiť do koša.

Deje sa tak však iným spôsobom, ako mnohí predpokladali. Potvrdzuje to zdôvodnenie venezuelskej operácie, vyhrážky spojeneckému Dánsku a napokon aj zadržanie tankera Marinera plaviaceho sa pod ruskou vlajkou.

Americký prezident sa nijako netajil, že cieľom útoku na Caracas (vyše 5-miliónové hlavné mesto) je imperializmus: snaha o získanie venezuelského prírodného bohatstva. Pokiaľ viete po anglicky, oplatí pozrieť si zostrih Trumpových vyhlásení od Jona Stewarta. Tento americký komik v trefnom klipe zhodnotil, že americká vláda „to dáva na conquistadorov“ – španielskych dobyvateľov, ktorí v honbe za zlatom zničili ríše Aztékov a Inkov.

Conquistadorské maniere vysvetľujú, prečo americkú akciu podporila iba hŕstka krajín ako Izrael, Argentína či El Salvador. Zvyšok sveta sa postavil proti. Nielen Čína, Rusko alebo Irán, ale napríklad aj väčšina významných latinskoamerických krajín ako Brazília, Mexiko, Kolumbia či Čile. Kolumbia a Čile pritom patria k historicky najsilnejším spojencom USA v Latinskej Amerike.

Špeciálnym prípadom je vystrašená Európa, kde zo začiatku vyčnievali iba Španielsko a Slovensko. Uznanie patrí Robertovi Ficovi, ktorý okamžite zásah odsúdil ako porušenie medzinárodného práva. Ocenil ho aj vyššie spomínaný Dzurinda. Po niekoľkých dňoch začala zaznievať opatrná kritika aj z Nemecka či Francúzska.

Američania netaja, že táto kritika im je ukradnutá. Trump Európou pohŕda, minister zahraničia Marco Rubio vyhlásil, že mu jedno, čo tvrdí OSN. V tom je súčasná zahraničná politika USA zásadne odlišná. Keď v minulosti Washington medzinárodné právo porušoval, snažil sa aspoň svoje kroky medzinárodným právom ako-tak zaobaliť. Najmä však pre svoje vojenské dobrodružstvá hľadal podporu širšej koalície krajín, ktorá im dávala legitimitu.  

Trump teraz robí pravý opak. Je zarážajúce, že pri stále nevyriešenej Venezuele okamžite otvoril niekoľko nových frontov. V Južnej Amerike, Európe a tiež proti Rusku. Agresiou pohrozil Mexiku, Kolumbii a Kube a vyhrážal sa spojeneckému Dánsku, ktorému chce zabrať Grónsko.

Keďže Kodaň patrí k najoddanejším spojencom USA, mnohí pozorovatelia sa neubránili škodoradosti. Bývalý dánsky premiér riadil NATO, Američanov podporili Dáni vo vojnách v Iraku aj v Líbyi, kde údajne dokonca dánske stíhačky zabili najmladšieho al-Kaddáfího syna.

Kodaň patrí k najaktívnejším podporovateľom Ukrajiny. Napriek tomu, že Dánsko a Rusko boli v histórii zväčšia spojencami a ich vzťahy nenarušujú žiadne významnejšie historické krivdy. Kodaň sľúbila Ukrajine odovzdať nielen 19 stíhačiek F-16, ale aj všetko svoje delostrelectvo. Premiérka Mette Frederiksenová sa 1. októbra 2025 vyjadrila nasledovne: „Z európskeho hľadiska existuje len jedna krajina, ktorá je schopná nás ohroziť, a to je Rusko, preto potrebujeme veľmi silnú odpoveď.“

Útok na Caracas a vyhrážky ďalším krajinám by mohol mať vnútornú logickú koherenciu, keby bol prejavom cynickej geopolitickej stratégie delenia si sfér vplyvu s Ruskom. Američania vo svojej Národnej bezpečnostnej stratégii vyhlásili, že EÚ považujú za problém a s Ruskom chcú dosiahnuť strategickú stabilitu. Bývalá Trumpova poradkyňa Fiona Hill ešte v roku 2019 vyhlásila, že Moskva navrhovala Washingtonu, že sa stiahne z Venezuely výmenou za voľnú ruku na Ukrajine.

Akékoľvek domnienky, že Američania sa s Rusmi pri Venezuele dohodli, však v stredu vyvrátil zásah amerických špeciálnych síl, keď pri Islande zadržali tanker Marinera. Táto loď tieňovej flotily spojená s Venezuelou a Iránom sa od decembra plavila pod ruskou vlajkou a s ruskou posádkou. Rusi jej údajne v ostatných dňoch ako sprievod vyslali ponorku a bojové lode. Napriek tomu Američania Marineru zadržali, a keď Moskva požiadala o bezpečnosť a vrátenie ruských členov posádky do vlasti, Washington vyhlásil, že ich bude čakať súd v USA.

Viceprezident JD Vance zásah zľahčuje a situáciu sa snaží deeskalovať, keď tvrdí, že nešlo o ruský tanker, ale o „falošný ruský tanker“. Napriek tomu ide o poníženie ruského prezidenta Vladimira Putina a tiež o porušenie medzinárodného práva. Poslanec Dumy Leonid Sluckyj to označil za „pirátstvo 21. storočia“.

Rusi však veľa robiť nemohli. Eskalácia konfliktu na oceánoch proti americkej flotile by pre Rusko nemohla dopadnúť dobre. Ani keby bola Moskva v plnej sile. A už vôbec nie, keď majú plné ruky s vojnou na Ukrajine. Američania postupne dávajú od Kyjeva ruky preč a posledná vec, čo teraz Putin chce, je vzťahy s Trumpom vyhrotiť. Kremeľ sa voči Washingtonu stavia do submisívneho postavenia, nateraz mu iné nezostáva.

Ak však človek sleduje triumfalizmus nekonzervatívcov, ktorí sa z americkej sily neskrývane tešia (osobitne voči Rusku), žiada sa niečo dodať. Ten problém sa volá krátkozrakosť.

Nejde o to, že by niekto pochyboval o schopnostiach Američanov podmaniť si Caracas, Grónsko alebo ruské plavidlo. Nepochopiteľné je to, že to všetko Američania robia v akomsi chvate, naraz.

Pritom si vo Washingtone dobre uvedomujú, že nie sú všemocní. V ich novej Národnej bezpečnostnej stratégii stojí aj to, že odteraz Spojené štáty „odmietajú nešťastnú koncepciu globálnej nadvlády, odmietajú pokusy o globálnu dominanciu, ktoré dopadli zle“ a že na regionálnej úrovni budú spolupracovať so spojencami. Lenže ostatný týždeň ukazuje, že namiesto spolupráce si to Trump rozdáva naraz s Čínou, Ruskom, Európou, Iránom aj Latinskou Amerikou.

Ak sa pozrieme na slovník, ktorým to zdôvodňujú a vysvetľujú, porušovanie medzinárodného aj vnútroamerického práva, USA za Trumpa správajú ako darebácky štát, respektíve darebácka superveľmoc. Dočasnej prezidentke Venezuely Delcy Rodríguezovej Trump odkázal: „Ak neurobí to, čo je správne, zaplatí za to veľmi vysokú cenu, pravdepodobne vyššiu ako Maduro.“

Znie to ako hrozba od lokálneho mafiánskeho bosa, ktorého sa každý bojí. Lenže takéhoto bosa sa chce každý aj zbaviť. Hovoriť nahlas o tom ani netreba.

Trump sa roky posmieval senilnému Bidenovi, že ani nevedel, čo robí a čo sa okolo neho deje. Ako dlho bude trvať, kým sa v inom zmysle tieto slová začnú hovoriť o ňom?

Amerika odkazuje, že niečím takým ako medzinárodné právo si nebude lámať hlavu. Pritom „dosluhujúce“ medzinárodné právo Washington do veľkej miery napísal alebo napísať pomohol. Dnes ten istý Washington vyhlasuje, že záleží iba na moci, a keďže nič ako vrcholná globálna súdna autorita neexistuje, neexistuje ani medzinárodné právo. Existuje však princíp precedensu a v USA by mohli vedieť, že tomu, čo dnes oni robia druhým, budú sami čeliť, keď ich moc bude oslabená.

Zažívame zaujímavý paradox. Trumpova Amerika je dnes oveľa viac obávaná, ako to bolo v minulosti. Ale tiež je oveľa menej rešpektovaná. Pre Washington z toho plynú krátkodobé zisky, cenou budú dlhodobé náklady, ktoré môžu byť neúnosné.

Americký prerod zatiaľ z diaľky sleduje Čína, ktorá agresívnu vojnu viedla naposledy v roku 1979 proti Vietnamu. Peking (na rozdiel od USA) svoju energiu neinvestuje do vojenských ťažení, ale v oveľa väčšej miere do rozvoja doma a v zahraničí. Oproti Washingtonu tak Čína navonok pôsobí ako zodpovednejšia mocnosť.

Domáci režim je však iný a obyvateľstvo drží modernými technológiami skrátka. Ako ukázali už spory o clá, Čína sa americkým náladám neprispôsobuje. Presadzuje sa inak a – s výnimkou covidu – zo všetkých západných sporov vyťaží niečo pre seba.

Otázka znie, dokedy to takto môže trvať a čo príde potom.