Keď začínal Západ vládnuť svetu. Cesta do Lisabonu

Milí čitatelia, na konci roka vám ponúknem cestopis. Taký krátky, veď aj cesta, ktorú opíšem, bola krátka. Jeden predĺžený víkend v Lisabone. Moja drahá rodina, dcéra, zať a vnučka, nás s manželskou raz za čas pozvú na také čosi. Dokonca som si mohol vybrať mesto, ktoré navštívime.

Rozhodol som sa pre Lisabon. Pre Portugalsko.

Lisabon, to sú totiž diaľavy, tam začína oceán. Lisabon, to je aj história siahajúca do diaľav minulosti. Tam až siahala Rímska ríša pred dvetisíc rokmi, Rimania to územie nazývali Lusitania.

Lisabon, to sú aj diaľavy, do ktorých siaha ľudský duch, myseľ. Diaľavy ducha potom možno premeniť na dosiahnutie diaľav fyzických. A to je príbeh Portugalska. Malej európskej krajiny, ktorá sa stala zároveň svetovým impériom. Mám také príbehy rád.

Ale po poriadku. Do Lisabonu sme prileteli v jeden piatok v októbri. To znamená, že sme sa vrátili do takého mierneho leta. Ešte v lietadle som si listoval turistickú príručku a čítal zaujímavú knihu Martina Pagea Ako Portugalsko zmenilo svet alebo prvá globálna dedina.

Bývali sme na kopci, na ktorom sa rozprestiera majestátna pevnosť Svätého Juraja (Castelo de São Jorge), dominanta Lisabonu. Pevnosť je obopnutá viacerými líniami opevnenia. Taxík nás vysadil asi dvesto metrov od miesta ubytovania, ďalej už autá ísť nesmeli. Keďže sme prešli popod akúsi opevnenú bránu, mal som dojem, že zrejme bývame už vo vnútri vonkajšej línie opevnenia.

Bývali sme na Rua das Flores de Santa Cruz, uličke, širokej asi tri metre. Pôsobila stredovekým dojmom, jednoposchodové domčeky natisnuté na seba. Bolo to veľmi romantické, iba naša batožina na kolieskach neromanticky hrkotala na dlaždiciach.

Keďže dnes sa všetko objednáva a platí cez internet, kľúč sme našli v schránke na stene, ktorú sme si otvorili naťukaním PIN kódu. Starobylý ozdobný tvar kľúča dlhého asi pätnásť centimetrov kontrastoval s informačnými technológiami. Vo vnútri apartmánu však bolo všetko tip top, tak, ako to má byť v 21. storočí. Turizmus v Lisabone funguje, ročne ho navštívi asi šesť miliónov ľudí.

Portugalčina je malebný jazyk. Je to často také ššš, šušušu. Pred päťdesiatimi rokmi sme boli v kvalifikačnej skupine na futbalové majstrovstvá Európy v skupine s Portugalcami a vďaka našim športovým komentátorom odvtedy vieme, že Alves sa číta „Alviš“, neskôr prišiel Cristiano Ronaldo čiže „Kristianu Ronaldu“.

S dcérou sme si povedali, že teda Lisboa (Lisabon) sa teda určite číta ako „Lišboa“ a tak sme aj Lisabonu začali hovoriť. Takmer to bola aj pravda, ale neskôr doma ma Google Translate poučil, že je to „Lišbúe“. Skúste si to prevaľovať na jazyku. Veľmi malebné.

Softvér mi tiež povedal, že portugalčiny sú vlastne dve. Portugalčina portugalská a portugalčina brazílska. Zdá sa, že tá brazílska nie je taká „ššš“, napríklad Lisboa sa povie „Lisbóua“. 

V Lisabone narazíte ľahko na Brazílčana. Raz sme sa odviezli na typickom taxíku s otvorenou plošinou, šoférka bola biela Brazílčanka.   

Odkedy som kedysi dávno videl seriál Šogun, vedel som dve-tri slová po japonsky. Napríklad „ďakujem“ sa povie arigato. Čo som nevedel a Martin Page mi to prezradil, že je to vlastne portugalské obrigado. To slovo Japoncov naučili portugalskí misionári ešte niekedy v 16. storočí.

Poďme si povedať niečo o portugalských dejinách.

Maurskí moslimovia po roku 711 dobyli celý Pyrenejský polostrov a potom kresťania celé stáročia bojovali v reconquiste, čo bolo dobýjanie územia späť. V roku 1147 dosiahli úspech, keď prvý portugalský kráľ Alfonso I. v čele mnohonárodnej koalície európskych vojenských síl dobyl Lisabon. Boli tam Francúzi, Angličania, Škóti, Flámi, Nemci. Európania sa vlastne len zastavili na ceste do Palestíny v rámci II. križiackej výpravy. Ich lode pre zlé počasie pristáli v Porte, kde ich biskup presvedčil, aby pomohli kráľovi Alfonsovi dobyť Lisabon. Zachovala sa kronika De expugnatione Lyxbonensi, ktorú napísal účastník obliehania Raol, pravdepodobne mních. Lisabon obliehali štvrť roka pomocou obliehacích veží a skúšali sa aj podkopať popod hradby.

Mauri sa vzdali, keď obliehacie veže dosiahli múry mesta. Martin Page píše, že potom dobyvatelia rozpútali vraždenie a rabovanie. Za obeť padli aj mnohí lisabonskí kresťania, vrátane ich biskupa, lebo dobyvatelia ich považovali za moslimov.

Dal som si námahu a vyhľadal som si aj iné zdroje, aby som zistil, či sa tak správali všetci dobyvatelia. Zistil som, že Angličania, Francúzi a Portugalci nie, podľa kroniky hanbu robili Nemci od Kolína a Flámi. Pomyslel som si, že Angličan Page mohol svojich pochváliť, celkovo sa mi z knihy zdalo, že katolíkov akosi nemá rád.

Navštívili sme samozrejme Castelo São Jorge. Schodov, po ktorých sme stúpali, bolo neúrekom, ale výhľad na Lisabon a na Lisabonskú zátoku, ktorá spája ústie rieky Tejo s Atlantickým oceánom, je úžasný. V záhrade uprostred hradu stojí socha kráľa Alfonsa. Jej miniatúrne verzie nájdete vo všetkých obchodoch so suvenírmi.

Pohľad z pevnosti na Lisabonskú zátoku v nás prebudil záujem plaviť sa po nej na lodi, čo je obľúbená turistická atrakcia. Na druhý deň sme sa plavili. Na lodi sme stretli aj Slovákov, čo vždy poteší. Kapitán dovolil mojej vnučke, aby na mostíku chvíľu držala kormidlo.

Cez zátoku vedú dva pozoruhodné mosty. Prvý je Most 25. apríla, dlhý 3 kilometre 173 metrov. Keď ho uvidíte, hneď si uvedomíte, že sa podobá na Golden Gate Bridge v San Franciscu. Dokonca je asi o dvesto metrov dlhší. Ale známejší je ten v San Franciscu. Predsa len je starší.

Most 21. apríla mal pôvodne meno po Antoniovi Salazarovi, v roku 1974 ho premenovali. Taká je politika. Druhý je Most Vasca da Gamu. Ide cez širšiu časť zátoky, meria vyše 12 kilometrov.

Na druhej strane Mosta 25. apríla stojí monumentálna socha Cristo Rey, Kristus Kráľ. Bola postavená v roku 1940 na znak vďaky, že Portugalsko sa nezaplietlo do II. svetovej vojny. Socha sa podobá na Krista Spasiteľa v Rio de Janeiro. Tú v Riu pozná každý, túto oproti Lisabonu málokto.

Na fotke sa opieram o zábradlie lode, som spokojný, Pán stojí na brehu za mnou a bdie nado mnou. 

Výletné lode zvyknú od Krista Kráľa zamieriť smerom k oceánu ku dvom pamätihodnostiam na lisabonskej strane.

Prvou je Torre de Belém, Belémska veža. Je to vlastne historická lisabonská prístavná pevnosť, krásne architektonické dielo zo 16. storočia. Bohužiaľ, z lode sme ju dobre nevideli, lebo ju zakrývalo lešenie pre rekonštrukčné práce.

Neďaleko Belémskej veže je Pamätník objavov. Bol odhalený v roku 1960. Má tvar karavely brázdiacej oceán a nachádza sa na ňom 33 postáv portugalských panovníkov, vedcov, moreplavcov a misionárov, ktorí sa zaslúžili o mnoho zámorských objavov 15. a 16. storočia. Ústrednou postavou v čele je kráľ Henrich Moreplavec, ktorý sa sám síce neplavil, ale traduje sa, že sa zaslúžil o výstavbu loďstva a rozvoj portugalského moreplavectva. Kráľ drží v rukách model novšej lode, portugalskej karaky.

Ďalšími sú napríklad Vasco da Gama, Fernando Magalhães a Bartolomeu Dias. Spomedzi misionárov napríklad svätý František Xaverský. Boli to ľudia, ktorí pre Európu objavili územia Južnej Ameriky, Afriky a Ázie. Portugalská ríša sa rozkladala od Brazílie, cez západné i východné pobrežie Afriky k Indii a k Číne a Japonsku.

Áno, na prelome 15. a 16. storočia sa rozbiehal akýsi vlak a Portugalsko doň nastúpilo ako prvé. V roku 1494 si Španielsko a Portugalsko dohodou z Tordesillas rozdelili zámorský svet. V roku 1506 dohodu bulou Ea quae pro bono pacis (Na podporu mieru) potvrdil pápež Július II. Áno, aby nebola vojna.

Neviem, či si uvedomujeme, že títo ľudia nielen z malej krajiny urobili impérium, ale aj zmenili svet. Položili základy päťstoročnej nadvlády západnej civilizácie nad svetom.

Mimochodom, tá nadvláda teraz končí. To neznamená koniec Západu. Aj v tom sa môžeme poučiť z portugalských (a španielskych) dejín. Môže prísť reconquista, trebárs skôr v duchovnom zmysle. A vieme, že môže to trvať dlho.  

Portugalsko bolo v 16. storočí nesmierne bohatou krajinou. Zlato do nej prúdilo zo zámorských krajín. Ako píše Martin Page, kráľ Manuel si každý deň obliekol nové šaty. Obleky, ktoré nosil len jeden deň, rozdával dvakrát do roka svojim dvoranom. V Lisabone sa rozvíjala veda, univerzity, umenie.

V 16. storočí vzniklo najslávnejšie portugalské literárne dielo Os Lusíadas. Luis de Camões v ňom ospieval práve portugalské zámorské objavy a napísal ho počas svojho exilu v Macau. Camões je preto jednou z 33 postáv na Pamätníku objavov. Bol to umelec, ktorý pochopil, akú dejinnú chvíľu Portugalsko prežíva. Pred nedávnom o ňom napísala zasvätený článok kolegyňa Dana Ljubimovová Miháliková.

Ako inak som si mal uctiť Camõesa, ak nie fotografiou pred Camõesovou sochou na Camõesovom námestí?  

Inak, v Pageovej knihe ma zaujala informácia, že portugalskí muži si v kolóniách bežne brávali za manželky domorodé ženy. Portugalskí jezuiti ich k tomu viedli. Tak sa správali Portugalci v indickej Goa aj v čínskom Macau.

Spomínam si na romanticko-dobrodružný román brazílskeho spisovateľa Josého de Alencar O Guarani, ktorý vyšiel v roku 1857. Vyšiel v češtine pod názvom Vládce pralesa. Ústrednou témou je láska medzi indiánskym náčelníkom Perim a šľachtičnou Cecíliou.

Vo vzťahoch medzi mužmi a ženami dokázala portugalská kultúra búrať rasové predsudky skôr ako anglosaská kultúra.

Niečo k architektúre Lisabonu. Charakteristické sú domy obkladané kachličkami, ktoré sa volajú azulejos (po portugalsky čítajte „ezuležus“, po brazílsky portugalsky „ezulezus“). Azulejos zdobené bohatými ornamentami sú najmä modré, ale videl som aj zelené či oranžové. V dávnejších obdobiach azulejos dokonca vytvárali mozaiky rôznych výjavov, od 18. storočia sa používali len s ornamentami.

Zmena architektúry prišla v roku 1755 potom, čo Lisabon postihlo katastrofálne zemetrasenie, pri ktorom zahynulo vyše 50-tisíc ľudí, v podstate každý tretí obyvateľ. Prišla chvíľa markíza de Pombal.

De Pombal, vlastným menom Sebastião José de Carvalho e Melo, bol niečo ako premiér kráľa Jozefa I. „Pochovajte mŕtvych a uzdravujte chorých,“ povedal po zemetrasení a dal sa do práce.

Kráľ Jozef mal Pombala v obľube a zveril mu do rúk veľkú moc. Pombal vládol autokraticky, niekedy kruto. Nespokojencov zatváral, často popravoval. A reformoval, čo sa dalo, najmä ekonomiku krajiny.

A vystaval nový Lisabon. Miesto krivolakých kopcovitých uličiek sa objavili rozľahlé námestia a široké ulice s novými budovami v neoklasickom štýle, stavanými z prefabrikovaných prvkov. Treba vidieť najmä veľké Námestie obchodu (Praça de Comércio) v strede so sochou kráľa Jozefa I. Do námestia ústi ulica Rua Augusta popod nádherný Víťazný oblúk. To je presne pombalistický štýl. Tam človek vidí, že je to imperiálne mesto.

Drsná vláda markíza De Pombal trvala skoro tridsať rokov. Keď v roku 1777 zomrel kráľ Jozef, nová kráľovná Mária I. de Pombala okamžite odvolala. Vydala dekrét, že markíz de Pombal sa musí zdržiavať vždy od nej vo vzdialenosti aspoň 20 míľ. Keď sa teda kráľovná vyskytla pri Pombalovom sídle bližšie ako predpísaných dvadsať míľ, starému markízovi neostalo iné, než odísť do predpísanej vzdialenosti.

Markízova socha sa objavila v Lisabone až v roku 1934. Pre svoju kontroverznosť musel čakať dlho, ale dočkal sa. Na Námestí markíza de Pombal stojí na vysokom stĺpe markíz a vedľa neho lev.  

Ku sklonku vlády kráľovnej Márie prišli aj do Portugalska napoleonské vojny. Británia bola spojencom Portugalska, takže pri Lisabone zvádzali boj vojvoda z Wellingtonu s maršalom Junotom. Mária bola panovníčkou Portugalska i Brazílie, podobne ako jej syn Ján a vnuk Pedro. V roku 1825 sa Brazília osamostatnila. Ríša sa začala rozpadať.

Koniec vlády kráľovského rodu Braganza i koniec monarchie v Portugalsku nastal v roku 1910. Nasledovalo obdobie politickej nestability. Stabilitu priniesol až Antonio de Oliveira Salazar a jeho Estado Nuevo. Salazar bol predsedom vlády v rokoch 1932-1968. Zomrel v roku 1970. Estado Nuevo nebola demokracia, bol to štát katolícky a autoritatívny. Salazar bol inteligentný profesor ekonómie, žil striedmym životom starého mládenca. Jeho ekonomické reformy zdvihli životnú úroveň Portugalcov. Aj Martin Page to musel uznať. Počas II. svetovej vojny mal Salazar dobré styky s Veľkou Britániou, ale udržal neutrálnu pozíciu Portugalska. 

A Salazar sa i tešil širokej popularite medzi ľuďmi.

Určite nebol populárny medzi komunistami, ktorí boli v ilegalite. Ich líder Alvaro Cunhal bol vo väzení viackrát. V roku 1940 stihol vo väzení napísať dizertačnú prácu, v ktorej obhajoval právo na potrat. Nezaškodí pripomenúť si, že v otázke potratov sú liberáli iba nástupcami komunistov. Cunhal utiekol v roku 1960 z väzenia, kde bol od roku 1949. Išiel do emigrácie a vrátil sa až v demokratických časoch.

Estado Nuevo skončil pokojne v roku 1974 Karafiátovou revolúciou. Ľudia už chceli niečo iné. Tak to s ľuďmi totiž chodí. Vo voľbách sa potom rozhodovali medzi Cunhalovými komunistami a socialistami Maria Soaresa. Vyhrali socialisti

Komunistov však v Lisabone je stále cítiť. Videl som často plagáty s kladivom a kosákom. A raz náš taxík s brazílskou šoférkou uviazol na niekoľko minút v zápche kvôli nejakej komunistickej demonštrácii.

V rokoch 2006/2007 sa konalo aj v Portugalsku známe verejné hlasovanie o najväčších Portugalcoch. Ako sa v ňom umiestnili ľudia, o ktorých v tomto článku píšem? V prvej  desiatke to vyzeralo nasledovne.

Najväčším Portugalcom sa stal Antonio Salazar. Aj keď nemá v Lisabone ani sochu, ani most.

Na druhom mieste skončil jeho väzeň Alvaro Cunhal. Kráľ Alfonso I. bol štvrtý. Luis de Camões piaty. Kráľ Henrich Moreplavec siedmy. Markíz de Pombal deviaty, jeho kráľ sa nedostal ani do prvej stovky. Desiatku uzatváral Vasco da Gama.

V spomínanom článku Dany Ljubimovovej Mihálikovej som prvýkrát narazil na slovo saudade.

Umelá inteligencia vám povie, čo to je. Je to portugalské slovo, ktoré označuje „hlboký, melancholický pocit túžby alebo nostalgie po niekom/niečom milovanom, čo chýba, je stratené, alebo je to len spomienka, často spojený s vedomím, že to už nemusí byť. Opisuje zmes smútku a radosti, pocit prázdnoty a zároveň vďačnosti za to, čo bolo“. Takže tak.

Rozumiem tomu. Je to, ako keď milujúca žena smúti za milovaným, ktorý ju nechce. Alebo keď žena hľadí na oceán a čaká na muža námorníka, ktorý sa už nevráti. Je to, ako keď Henrich Moreplavec hľadí z provy karavely do neznámych diaľav. Do ktorých sa nikdy nedostane, lebo tie výpravy iba plánuje. Nenaplnenosť pozemského údelu.

V Lisabone má saudade aj svoju uličku. Rua da Saudade. Chodili sme po nej každý deň.

Pocit saudade má svoje hudobné a spevácke vyjadrenie. Je ním fado. Myslím, že to spievajú len ženy. Muži pritom hrajú na strunový nástroj. Cítite saudade, tak si pustíte fado. Počúvate fado, pocítite saudade.

Čo je pre Francúzov šansón, to je pre Portugalcov fado. Jeden deň sme absolvovali okružnú turistickú jazdu autobusom. Slúchadlá sme mali na ušiach, pri každom zastavení pri pamätihodnosti nám vodič do nich pustil nejakú informáciu. No a na úseku medzi pamätihodnosťami nám do uší púšťali fado.

Fado je mocné. Pieseň je niekedy jemná, nežná, niekedy náruživá, bolestná, nástojčivá, protestujúca, až agresívna.      

Historicky najväčšou hviezdou fado bola Amália Rodrigues (1920-1999). Dnes je to podľa mňa Mariza. Ale aj Ana Moura je výborná. Už sa trochu vyznám. Prepadol som fado. Čo myslíte, čo si púšťam, keď píšem tieto riadky? No predsa fado.

A aby som nezabudol na také prízemnejšie radosti ako dobré jedlo a pitie. Milióny turistov musia jesť a piť, preto je v Lisabone reštaurácií, kaviarní, barov, bufetov a pizzerií neúrekom. A na dovolenke, najmä ak je krátka, sa na peniaze nemá hľadieť. Morské plody, ryby, víno. Zaujímavé bolo, že skoro všade sa pivo ponúka aj v litrových pohároch. Neverili by ste, ako taká drobnosť dokáže potešiť.

Zažili sme príhodu. Sadli sme si v reštaurácii rovno na pešej zóne na Rua Augusta k stolíkom pod slnečníkmi. Mal som úžasný výhľad rovno na Víťazný oblúk, cez ktorý sa ide na Praça de Comércio. Starali sa o nás dvaja milí čašníci, jeden tučný, jeden chudý. Neboli sme hladní, chceli sme si dať len nejaké predjedlá.

Objednal som si čorízo. To je, prosím pekne, údená klobáska. Pohoda, slniečko svietilo, čašníci začali nosiť na stôl. Priniesli všetkým členom rodiny, len čorízo sa ku mne nedostavilo. Samozrejme, žiadny problém, ja som bol vždy trpezlivý. Čakám ďalej. Po štvrťhodine som zakýval na tučného. Ochotne prišiel a sľúbil nápravu. Len náprava neprišla.

Medzitým som si stihol kúpiť aj slnečné okuliare od obchodníkov, ktorí chodili rovno k stolíkom. Aj som zjednal cenu o desať eur nižšiu, aj mi dobre padli. Len čorízo neprišlo. Hovoril som si už v duchu, že sa nečudujem, že pri takom prístupe Portugalci prišli o impérium.

Chudý potom oznámil, že sa pozrie do susednej reštaurácie, či by to čorízo nemali. Zdá sa, že nemali.

Celé to zábavné číslo dosiahlo svoj vrchol, keď tučný priniesol tanier plný pečeného mäsa. A na mäse bolo jedno čorízo. A to mi celé ponúkol. Ja som sa už beztak najedol, lebo som zobkal členom rodiny z ich tanierikov. Tak som to vysvetlil chudému, že to je predsa blbosť. Čo ja s toľkým mäsom? Chudý bol tým racionálnejším z dvojice a tučnému povedal, že je to naozaj blbosť.

No tak sme zaplatili, čo sme skonzumovali a rozišli sme sa. Rozchod s chudým aj tučným bol priateľský. Obaja naozaj prejavovali snahu, aj keď nie úspešnú. A okrem toho to bolo naozaj zábavné. Vyzeralo to ako séria gagov z úspešnej komédie.

Len odvtedy je v našej rodine slovo čorízo symbolom osobného nezdaru. Melancholickej túžby po niečom, čo mohlo byť, ale napokon nebolo. Také malé, menej komplikované saudade. Naozaj len malé, takže ani nestojí za to, aby sa zložila ďalšia pieseň fado.

Na večeri sme si to potom všetko nadostač vynahradili. Dostal som aj čorízo.

Snáď som v Lisabone pochopil jedinečné dejiny a dušu Portugalska. Rád by som sa tam niekedy vrátil. Niekedy cítim saudade.