Oceánska epopeja

V spojitosti s portugalskou náturou sa nezvykne opomenúť takzvané saudade. Traduje sa, že ide o pojem nepreložiteľný a nezameniteľný, čo už v 15. storočí zdôraznil portugalský panovník Eduard I. Saudade vraj zahŕňa celé spektrum emócií prerastajúce do stavu duše, pričom pramení z akejsi sprítomnenej neprítomnosti, spočíva v žiali za niečím, čo navždy pominulo, ale zároveň prináša istú mieru naplnenia, že sa to vôbec udialo. Veď už to je zázrak, za ktorý treba byť vďačný a rád.

Možno zamotaná až nadnesená, no melancholická atmosféra saudade sa portugalskou kultúrou vrátane ústnej ľudovej slovesnosti vinie ako hodvábna niť. Začiatkom 20. storočia sa po nastolení prvej portugalskej republiky sformoval umelecký smer saudosismo, ktorý s prísľubom kultúrnej obnovy a svojbytnosti saudade vytýčil ako kľúčový atribút portugalskej identity.

Krátko nato brazílske intelektuálne kruhy vymedzili rozdiely medzi portugalským a brazílskym saudade, čo radšej necháme bokom, lebo by sme skončili ktoviekde. Veď prímorské národy žijú v osobitých podmienkach,  nedozerné diaľavy a nebezpečenstvá oceánu silne ovplyvňovali vnímanie rozluky, a poetika lúčenia a očakávania návratu presakuje naprieč umeleckými žánrami.

Vráťme sa preto do 16.  storočia, keď nielen o saudade píše verše Luís Vaz de Camões. Výrazný typ a predovšetkým autor portugalského národného eposu Os Lusíadas, ktoré sa stalo základom spisovnej portugalčiny.

Camões zavítal na svet na prelome rokov 1524 a 1525, keď v ďalekej Indii skonáva jeho vzdialený príbuzný Vasco da Gama. O živote básnika sa veľa nevie, väčšina jeho biografie je rekonštruovaná na základe stručných písomných zmienok, odkazov z literárnych diel a historických súvislostí. Jedno je však isté. Žil v období kolosálnych zmien, a ako verný služobník kráľa bol na nich priamo účastný. Možno väčšmi ako by si na sklonku života sám želal. Na rozdiel od panovníka Sebastiana I., pohlteného svetom ideí, praktiky a dôsledky zbesilého vykorisťovania, zbohatlíctva, korupcie a rozpadu hodnôt zažíval v teréne. Sledoval doznievajúci rozmach aj začínajúci úpadok obrovskej koloniálnej ríše, a hrdé Portugalsko, v tieni ktorého plynul celý jeho život, videl zapadať ako slnce za horizont.

Sebastiana Camões prežil o dva roky, a za toto obdobie sa utápal v mori pochybností. „Bola možnosť konať inak? Sú verše hodné nasledovania? Dokážu zrkadliť spoločenské nálady, očakávania, túžby, alebo cez ne prehovára autorovo ego?“ Pre vzdelanca a morským vetrom ošľahaného dobrodruha to boli v kombinácii s ťažkou chorobou mučivé otázky, ktoré dovádzali ďaleko za melancholické saudade v ponímaní dneška. 16. storočie sa prehuplo do druhej polovice a Camões vo veku 56 rokov na svete už len nadsluhoval.

Koľkokrát sa na sklonku života bičovaný spomienkami vrátil na palubu lode, nevedno. Možno ľutoval, že nepadol v boji, počas plavby ho neskolil skorbut či tropické choroby, alebo ho prúd nestiahol do hlbín. „Nakoniec skonávam vo vlasti, a skonávam spolu s ňou,“ vyslovil pred posledným výdychom, aby sa nakoniec stal nesmrteľným.

V roku 1582 vyjdú dva preklady Os Lusíadas do španielčiny. Pôjde o premyslený ťah z dielne PR teamu Filipa II. Španielskeho, ale k nemu sa možno dostaneme inokedy. Nasledujú talianske, anglické a francúzske preklady, o niečo neskôr dielo bude preložené do holandčiny.

Ďalšie Camõesove rukopisy budú zozbierané a vydané koncom 16. storočia pod názvom Rýmy. Pre Cervantesa, Lope de Vegu, ale aj Johna Miltona, Georgea Gordona Byrona, Voltaira, Victora Huga, Michaila Lomonosova, Vasilija Žukovského, Alexandra Puškina a mnohých ďalších sa Camõesova tvorba stane dokonalou súhrou umeleckého obrazu a verša.

VDeťoch kapitána Granta portugalského básnika skrze vtipný motív neopomenie majster dobrodružného románu a člen Francúzskej geografickej spoločnosti Jules Verne. Jeho roztržitý učenec Jacques Paganel mysliac si, že ide o španielčinu, naučí sa portugalsky práve podľa eposu Os Lusíadas.

Z jednej strany búrlivý Atlantik, z druhej strany výbojná Kastília, a do toho stála hrozba vpádu Maurov, zatlačených na sever Afriky. V portugalských múzeách sprievodcovia zvyknú poznamenať, že tým či oným smerom sa ich predkovia zmáčali buď vo vlnách oceánu alebo v potokoch krvi. Našincovi sa ako na povel vybavia údesné obrazy koloniálnej minulosti, a áno, je to tak, dôsledky sa prehodnocujú dodnes. Len uhol pohľadu sa mení, a doba tiež.

Kolorit stredovekého Portugalska a počiatky novoveku dotvárajú aj ďalšie skutočnosti. Reconquistu Portugalci zavŕšili v roku 1249, a v ďalšom období držali moslimov pod kontrolou mimo svojho územia. Výbojnú Kastíliu sčasti kočírovali spojenectvom s Anglickom v podobe šikovne nastaveného a mnohodetného manželstva Jána I. s Filipou Lancasterovou, dcérou anglického vojvodu Jána z Gentu.

Už bitkou pri Aljubarrota v roku 1385 Portugalsko zamietlo myšlienku integrácie do Kastílie, avšak na ceste nezávislosti vyvstali dve otázky. Ako posilniť ekonomiku a zároveň odolávať nástojčivým ambíciám suseda o zjednotení Pyrenejského polostrova pod kastílskou korunou. Odpoveď prišla v podobe súhry udalostí a ledva miliónová krajina tak v 15. storočí prechádza do šialeného tempa. Mierová dohoda z roku 1411 stlmila ďalší konflikt so Španielskom, ktoré nakoniec uznalo dynastiu Avizovcov na portugalskom tróne.

Vzniká tak väčší priestor pre hľadanie riešení kritickej situácie v Stredomorí, kde plynulosť obchodných tokov ohrozujú piráti a čoraz dominantnejší Osmani. Potreba vytvorenia novej siete pre dovoz korenia a ďalších tovarov podmieni rozmach moreplavectva, a zároveň poslúži ako obrovský stimul pre rozvoj vedy a techniky. Čoskoro budú v Lisabone založené geografické spoločenstvá a katedra matematiky, prevratné výsledky budú dosiahnuté v kartografii, astronómii, geometrii aj ďalších vedách.

V rozsiahlom námornom programe portugalského infanta Henricha Moreplavca budú podľa vzoru jeho otca Jána I. pokračovať aj ďalší portugalskí panovníci. Zakladá sa na podpore tímov, odhodlaných vyplávať do neznámych vôd, kde sa to podľa vtedajších predstáv hemží samými príšerami, obrami a tajomnými krvilačnými bytosťami. Navigátori, tesári, lodiari, vojaci, ale aj šľachtici hľadajúci bohatstvo, či trestanci, využívajúci možnosť úniku – tieto rôznorodé skupiny povedú vzdelaní jednotlivci s výnimočnými navigačnými schopnosťami aj talentom riešiť ľubovoľné situácie.

Získaním prvej kolónie po dobytí Ceuty v roku 1415 sa Portugalsko utrhne z reťaze. Po objavení Madeiry a Azorských ostrovov sú preskúmané Kapverdy aj západné pobrežie Afriky, a spolu s geografickými objavmi sú vybudované základy transatlantického obchodu. Korenie, cukor, zlato, drahé kamene, do portfólia najžiadanejším artiklov budú zaradení ľudia. Dopyt po otrokoch vystrelí po vylodení v Brazílii v roku 1500 a v sofistikovanej podobe rozkrúti jednu z najtemnejších kapitol v dejinách ľudstva.

Ešte predtým uskutoční prelomovú cestu Vasco da Gama, keď po prebratí štafety v rámci dlhoročnej húževnatej snahy a zdokonaľovania lodných technológií dopláva na indické pobrežie.

Nuž, a z pohľadu dneška? Takmer storočie Portugalci zdolávali oceán s cieľom odkryť cestu do Indie, takmer dve desaťročia obsadzovali kľúčové pozície na africkom pobreží a v juhovýchodnej Ázii, aby počas ďalšieho storočia takmer o všetko prišli. No a medzitým vybudovali globálny logistický kolos, založený na kombinácií krutých praktík, predátorského biznisu a slabom uvoľňovaní investícií do modernizácie. Z lodí sa totiž rýchlo stávali vraky, drevo sa míňalo a kvalifikované ľudské zdroje tiež.

V čase rozmachu bol všetok dovoz dopravovaný do Lisabonu, a na vybudovanú schému si dlho brúsili zuby ďalší. Približne v takejto dobe žil Camões, ku ktorému sa konečne dostávame, no ešte malá pripomienka. Bol človekom svojej doby so všetkým, čo to zahŕňalo. V každom inom prípade by sa v mohutných vlnách dejín stratil ako zrnko piesku na dne oceánu. Bojoval v niekoľkých bitkách, obstál v potýčkach, zaspával s mečom, pripravený na obranu aj útok. Smrť vnímal ako najvernejšiu súčasť života, neotrasiteľne veril v Boha, v poslanie verne slúžiť kráľovi a vlasti, no v mase sebe podobných vynikol drzosťou, sčítanosťou a veršami.