Čo sa stane, keď ženy nahradia mužov a ovládnu inštitúcie
V západnom svete už roky prebieha debata o vzostupe žien. Najnovšie do nej vstúpila Helen Andrewsová, ktorá tvrdí, že tento trend ohrozuje právny štát.
Komentáre
V západnom svete už roky prebieha debata o vzostupe žien. Najnovšie do nej vstúpila Helen Andrewsová, ktorá tvrdí, že tento trend ohrozuje právny štát.
Minulý týždeň sme mali v Markeri anketu o osobnosti roka. Týmto textom by som na ňu chcel voľne nadviazať a bez upozornenia kolegov vyhlásiť svojho víťaza v kategórii „intelektuálne najprovokujúcejší text roka netýkajúci sa politiky“.
Je ním Veľká feminizácia (The Great Feminization) od Helen Andrewsovej, ktorý vyšiel v magazíne Compact.
Hlavnou tézou textu je tvrdenie, že za hnutím woke v skutočnosti stoja ženy a ich vzostup vo verejnej sfére. Povedané slovami autorky: „Woke nie je nová ideológia, výhonok marxizmu ani výsledok dezilúzie po Obamovi. Je to jednoducho ženské správanie aplikované na inštitúcie, kde boli ženy až donedávna v menšine.“
Andrewsová tvrdí, že si to uvedomila, keď čítala text o afére Larryho Summersa, bývalého rektora Harvardu, ktorý odstúpil zo svojho postu, lebo na neverejnej prednáške povedal, že nedostatočné zastúpenie žien v prírodných vedách je čiastočne spôsobené „rozdielnou mierou výskytu výnimočných schopností“, ako aj rozdielmi vo vkuse medzi mužmi a ženami. To urazilo niektoré prítomné profesorky, ktoré v rozpore s pravidlami vyniesli jeho prejav novinárom. Nasledoval škandál a Summers, inak mimoriadne vplyvný muž z prostredia finančnej elity a okolia Clintonovcov, rezignoval. (Kariéru mu to nezruinovalo, to - zdá sa, - prišlo až po nedávnom škandále s Epsteinom.)
V texte, ktorý Andrewsovú inšpiroval, pritom nebolo až také dôležité, že to boli ženy, kto „zrušil“ rektora Harvardu, ale že to spravili veľmi ženským spôsobom. Teda že používali emocionálne apely namiesto logických argumentov.
„Keď začal hovoriť o vrodených rozdieloch v schopnostiach medzi mužmi a ženami, nemohla som dýchať, pretože tento druh predsudkov mi spôsobuje fyzickú nevoľnosť,“ povedala k prípadu Nancy Hopkinsová, biologička z MIT. Tieto pocity boli viac než Summersove argumenty či podporné stanoviská pre jeho tvrdenia od ďalších vedcov.
Andrewsová vo svojej eseji uvádza, že väčšina ľudí považuje feminizáciu za tému minulosti, keďže si ju spájame s prelomovými prípadmi, akými je napríklad vymenovanie prvej sudkyne Najvyššieho súdu USA (1981) alebo prvej ženy, ktorá študovala právo (1869). Ona však odporuje a tvrdí, že feminizácia sa deje práve teraz, lebo práve v súčasnosti dochádza k tomu, že ženy získavajú väčšinu v oblastiach, ktoré boli predtým doménou mužov.
Zatiaľ čo v roku 1974 pracovalo v denníku New York Times na pozícii reportéra 10 percent žien, od roku 2018 tvoria väčšinu. V roku 2019 sa ženy stali väčšinou medzi študentmi amerických lekárskych fakúlt a tiež tvoria väčšinu vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov v USA. V roku 2023 sa stali väčšinou medzi vysokoškolskými pedagógmi.
Andrewsová k tomu dodáva, že zhruba v tomto období zaznamenala vzostup aj woke ideológia, ktorá podľa nej vo všetkom zdôrazňuje dominantne ženské vlastnosti pred tými mužskými: empatiu pred racionalitou, bezpečnosť pred rizikom, súdržnosť pred konkurenciou.
Andrewsová tvrdí, že hlavné rozdiely medzi mužmi a ženami sú v tom, ako funguje skupinová dynamika (muži si rozkazujú, ženy citlivo navrhujú riešenia), vo vedení konfliktov (muži bojujú otvorene, ženy skryto podkopávajú svojich nepriateľov) a v tom, že muži majú tendenciu byť lepší v oddeľovaní vecí.
Autorka tieto rozdielne tendencie vysvetľuje pomocou knihy Warriors and Worriers: The Survival of the Sexes (Bojovníci a starostlivci: Prežitie pohlaví) od profesorky psychológie Joyce Benensonovej. Tá tvrdí, že toto nastavenie mysle pochádza ešte z praveku, keď si muži vyvinuli skupinovú dynamiku optimalizovanú pre vojnu, zatiaľ čo ženy vyvinuli skupinovú dynamiku optimalizovanú pre ochranu svojich potomkov.
Tieto návyky nám ostali a dnes sa prejavili napríklad v štúdii, ktorá skúmala, ako riešia úlohy muži a ženy. Zatiaľ čo skupina mužov sa hádala a potom si zvolila vodcu, ktorý riadil proces riešenia úlohy, skupina žien sa zdvorilo pýtala na osobné zázemie a vzťahy, pričom úlohe, ktorú im zadal experimentátor, venovala len malú pozornosť.
Problém je, že ak je ideológia woke výsledkom feminizácie, čo nás potom čaká, ak vieme, že ženy tvoria väčšinu v čoraz väčšom počte odvetví?
Andrewsová tvrdí, že v niektorých odvetviach je táto hrozba menšia a v iných predstavuje výrazné riziko. Najnebezpečnejšie je to však podľa nej v oblasti práva. Autorka dokonca sformuluje provokatívnu obavu, že „právny štát neprežije, ak sa právnické povolanie stane prevažne ženskou záležitosťou“. Dôvodom je, že právo vyžaduje dodržiavanie neosobných pravidiel aj vtedy, keď vedú k výsledku, ktorý nás dojme alebo je v rozpore s našimi vnútornými pocitmi.
Príkladom sú podľa Andrewsovej univerzitné súdy zriadené na vyšetrovanie sexuálneho násilia na amerických univerzitách, ktoré vznikli počas vlády Baracka Obamu. Tie hneď od začiatku vytvorili podmienky v prospech žalujúcich, ktorými boli väčšinou ženy (napríklad neexistovalo právo konfrontovať obžalovaného), no napokon pravidlá aj tak obchádzali, lebo sudcovia sympatizovali skôr so ženami. Iným príkladom je pojednávanie Najvyššieho súdu o texaskom zákone o interrupciách, keď tri sudkyne – Ginsburgová, Sotomayorová a Kaganová – v rozpore s pravidlami ignorovali časové limity, lebo tému považovali za dôležitejšiu než pravidlá.
Čo tým všetkým chce vlastne Andrewsová povedať?
„Problémom nie je to, že ženy sú menej talentované ako muži, ani to, že ženské spôsoby interakcie sú v akomkoľvek objektívnom zmysle menejcenné. Problémom je, že ženské spôsoby interakcie nie sú vhodné na dosiahnutie cieľov mnohých významných inštitúcií,“ uvádza autorka. Príkladom takýchto profesií sú novinár, akademik alebo riaditeľ podniku, lebo vo všetkých týchto prípadoch sú podľa nej žiadanejšie skôr mužské vlastnosti.
Proti jej téze sa však ponúka jednoduchá námietka – že žien je v riadiacich funkciách viac, lebo sú skrátka lepšie, pracovitejšie a vytrvalejšie. Andrewsová s tým nesúhlasí a konštatuje, že skutočným dôvodom je americký antidiskriminačný zákon a z neho vyplývajúca pozitívna diskriminácia, ako aj séria úspešných žalôb žien voči spoločnostiam, v ktorých pracovali.
Ich výsledkom je, že vedenie firmy si povie, že radšej bude mať toxicky ženské pracovisko než toxicky mužské, lebo za to prvé firmu nikto nebude žalovať. Povedané slovami Andrewsovej: „Ženy môžu žalovať svojich šéfov za to, že vedú pracovisko, ktoré pripomína bratstvo, ale muži ich nemôžu žalovať, keď ich pracovisko pripomína montessoriovskú materskú školu.“
Autorka tak dochádza k záveru, že ženy mužov neprekonávajú, ale odháňajú tým, že vnucujú inštitúciám, ktoré boli predtým mužské, zmenené (čítaj) ženské normy. „Ktorý muž chce pracovať v odbore, kde nie sú jeho vlastnosti vítané?“ pýta sa.
Na záver Andrewsová konštatuje, že tento trend sa ešte dá zvrátiť, ak sa „obnovia spravodlivé pravidlá“. Teda ak americká spoločnosť skončí s pozitívnou diskrimináciou žien a „urobí mužskú kultúru v kanceláriách znova legálnou“.
Samozrejme, odozva na takú provokatívnu tézu bola masívna. Spočiatku Andrewsovú zasypalo množstvo chvály. Ukazuje to aj príbeh textu, ktorý sa začal na konferencii NatCon, kde Andrewsová predniesla prejav s podobnou témou. Sama priznala, že sa obávala reakcií, no publikum jej tézu prijalo s nadšením a video s jej prejavom sa stalo najsledovanejším v histórii konferencie. A tak z neho vznikol text.
Potom sa však situácia otočila a Andrewsová začala čeliť čoraz väčšej kritike. O tom, že americkú ľavicu text pobúril, hádam nikto nepochybuje. Pre nich to bol len ďalší prípad, ktorý mohli priradiť k tomu, čo odsudzujú ako alt-right, teda alternatívnú tvrdú pravicu. Po správnosti by sem mali patriť extrémne prípady ako Tateovci alebo Nick Fuentes, americká ľavica sa k nim však snaží priradiť každého, kto sa akokoľvek odlišuje od jej videnia sveta.
Andrewsová však schytala kritiku aj sprava. Dobrým príkladom je debata, ktorú o jej texte zorganizoval Ross Douthat z New York Times, kde okrem nej pozval aj Leah Libresco Sargeantovú, katolíčku, ktorá napísala knihu Dôstojnosť závislosti s podtitulom Feministický manifest. Názov knihy odkazuje na závislosť ženy od muža počas tehotenstva a prvých rokov starostlivosti o dieťa a má byť akousi katolíckou odpoveďou na moderný feminizmus, ktorý túto závislosť považuje za neakceptovateľnú.
Najzaujímavejšia kritika Andrewsovej tézy tvrdí, že je to celé naopak. Teda že na vzostupe nie je feminizácia, ale jej opak.
Má to signalizovať napríklad vzostup hnutia trad wife – snahy žien žiť tradičným spôsobom života, teda v domácnosti, s deťmi a v spojení s prírodou či pôdou. Jeho najznámejšou predstaviteľkou je Hannah Neelemanová, vystupujúca pod prezývkou Ballerina Farm, matka siedmich detí, ktoré vyučuje doma, a spolu s manželom sa stará o rodinnú farmu. Dodajme, že Neelemanová získala titul Mrs. America v roku 2021, keď už mala šesť detí, a jej domácnosť vysiela prakticky nepretržitú vyretušovanú reality show o jej živote, ktorú sledujú a napodobňujú milióny žien po celom svete.
Iným prípadom je mačizmus, ktorého najvulgárnejšou verziou sú bratia Tateovci, v miernejšej podobe ho reprezentuje trumpizmus. Sophie Gilbertová z magazínu Atlantic tu pripomína najmä výroky ako „Trump that b*tch“ (slovná hračka s menom Trumpa a odkazom, že „tromfni tú s*ku“) a „Such a nasty woman“ („Taká odporná žena“), ktoré sa spájajú s kampaňou Donalda Trumpa proti Hillary Clintonovej v roku 2016. Alebo prípady nevhodného správania mužov voči ženám zo strany Trumpa a jeho okolia.
Napokon Gilbertová pripomína, že 85 percent republikánov v Kongrese tvoria muži a demokrati sú zas frustrovaní tým, že nevedia nájsť niekoho, kto by pôsobil mužnejšie a zabránil by odlivu voličov tejto strany.
Dôvod prečo je to zaujímavé tkvie v tom, že pravdu majú vlastne oba prístupy. Vidíme totiž vzostup feminizácie aj reakciu opačného trendu. Aj to je symbol dnešnej polarizovanej spoločnosti, ktorá funguje súčasne v dvoch oddelených svetoch. Dobre to ilustruje aj porovnanie textov Andrewsovej a Gilbertovej, dvoch žien tej istej generácie, ktoré sa takmer v ničom nezhodnú.
A na Slovensku napríklad nevkusné a hrubé spory medzi progresívcami a mladými vlkmi zo Smeru, hádky a urážky medzi progresívnymi celebritami a mladým Sulíkom a podobne.
Nate Higgers
Pred 4 mesiacmi
A na Slovensku napríklad nevkusné a hrubé spory medzi progresívcami a mladými vlkmi zo Smeru, hádky a urážky medzi progresívnymi celebritami a mladým Sulíkom a podobne... Lenže s bolševikmi sa nedá racionálne bez emócií diskutovať. Oni totiž berú svoj názor ako náboženstvo a o ich dogmach nie sú schopní diskutovať. Herezu totiž berú ako osobný útok na ich samotnú podstatu. Preto vždy reagujú prehnane defenzívne, aby následne prešli do protiútoku.
MartinX
Pred 4 mesiacmi
Chlapi sa najprv nazvú debilmi a potom idú spolu na pivo. Ženy sa pomojkajú a potom sa idú potajomky ohovárať :-) Problémom žien v inštitúciách je aj skutočnosť, že nosia medzi nohami “nástroj kariérneho rastu”. Veľmi efektívny na svoju pôvodnú funkciu - nájsť kvalitného otca pre svojich potomkov, ale zneužívaný v pracovnej oblasti. Kariéra je totiž primárne mužská záležitosť, muž prostredníctvom nej dokazuje svoje kvality, čo žena ocení a vyberie si ho za partnera. V “ženskom svete” však kariéra takúto funkciu neplní. A ak sa takáto “kariérna dáma” dostane na naozaj vysokú pozíciu a príde do veku, keď prírodné zákony účinnosť jej “nástroja” obmedzia, o to zúrivejšie sa bude držať svojej pozície a nezaváha použiť aj podpásovú taktiku. Súčasné vedenie EÚ je len jedným z mnohých prípadov.
PavolD
Pred 4 mesiacmi
Neviem či Andrewsová má pravdu , vnímam to skôr ako isté zjednodušenie. Progresívne ladení ľudia nemajú problém robiť fauly a obchádzať právo či ženy alebo muž. To ohrozuje právny štát bez ohľadu na pohlavie alebo tzv gender.
JurajJ
Pred 4 mesiacmi
skoro kazdy clovek (nielen zena), ktory niekedy robil v zenskom (alebo -cest vynimkam- nedajboze zenou vedenom) kolektive, to vidi rovnako. Samozrejme, muzi to skor priznaju, zeny len v "slabej chvilke".
Karel Trnka
Pred 4 mesiacmi
Jedna slávna režisérka ma v debate prekvapila úpornosťou / bez kompromisu, stanoviskom že "teraz Vám to my ženy ukážeme!!!" Zacítil som v tom najmä pomstu za stáročia útlaku. Bolo to o jedno číslo menšie ako téma materstvo.