Ficova republika

Robert Fico je dnes hegemónom, ktorý úplne ovládol Slovenskú politiku. V koalícii si robí poriadok bez odporu, opozícia sa definuje najmä vymedzovaním voči nemu osobne, médiá by bez Ficovej konštanty nemali o čom písať. Takmer každý politický aktér hrá hru, ktorú určuje Fico.

Najnovšie sa to ukázalo v stredu, keď premiér vyhlásil, že Miroslav Lajčák ostáva jeho poradcom aj napriek tlaku Andreja Danka. SNS pár hodín na to vydala vyhlásenie, v ktorom oznámila len to, že Ficov postoj rešpektuje. Andrej Danko, aby úplne nestratil tvár, neskôr dodal, že nebude chodiť na Úrad vlády a koaličné rady sa majú preto konať inde.

Pár dní predtým Fico rovnako „pozametal“ s Hlasom. Keď fakticky odvolal vicepremiéra Kmeca, sa predstavitelia tejto strany vyjadrili, že nie sú „handrou“ a žiadali odvolanie ministrov Ráža a Migaľa. Ten druhý pritom pôsobí na ministerstve, ktoré podľa koaličnej dohody patrí Smeru.

Fico aj im odkázal, že z toho nič nebude. Stačilo, že predstaviteľov Hlasu, ktorí robili v parlamente narážky na odvolanie oboch ministrov, upozornil, že hlasovanie s opozíciou by považoval za porušenie koaličnej dohody. Reakciou bolo, že chlapci z Hlasu stiahli chvost a oznámili, že za odvolanie hlasovať nebudú.

Fico ukázal, že dianie v koalícii drží pevne v rukách. Ostatní sú štatisti, ktorí si môžu robiť svoju agendu dovtedy, kým nejdú do rozporu s jeho líniou. Ak ju narušia, Fico urobí poriadok. Ešte aj pri Ferenčákovi do Hlasu odkázal, nech konajú tak, aby to nemusel riešiť.

Podobne je na tom aj opozícia. Aj jej hlavnou témou je Fico. Voči nemu sa musí každá opozičná strana priam nábožensky vymedzovať. Zároveň je jediným lepidlom, ktoré drží strany súčasnej opozície pokope: on je ten, kto pripútava k sebe PS a KDH, prípadne Matoviča k zvyšku opozície, ktorá by sa ho inak rada zbavila.

Okrem koalície a opozície, funguje zaklínadlo menom Fico aj v nižších poschodiach politiky. On je tým, voči komu sa musí vyhraňovať každé médium hlavného prúdu, inak bude označené za smerácke či proruské. Voči nemu sa musí vyhraniť aj každá politická mimovládka. Jeho meno sa skanduje na každom opozičnom proteste. Smutnú jedinečnosť má aj v tom, že na neho ako jediného politika v ponovembrovej histórii bol spáchaný (neúspešný) atentát.

Skrátka, neexistuje tu politik, ktorý by dokázal hrať s Ficom rovnocennú hru. Nie je tu opozícia, ktorá by dokázala postaviť svoju politiku mimo témy antiFico. Neexistuje veľké médium, ktoré by dokázalo robiť svoje spravodajstvo bez straníckeho vyhraňovania sa voči Ficovi. A aj mimovládny sektor je v područí témy Fico.

Paradoxné na tom celom je, že to všetko nevypovedá ani tak o Ficovej sile, ale skôr o slabosti zvyšku. Samozrejme, nechcem tvrdiť, že Fico je podpriemerný politik. Moci rozumie a je veľmi schopný politický hráč s najdlhšou kariérou v politike (od roku 1992).

Ale niečo mu predsa len viditeľne chýba. Ide o niečo, čo robí štátnika veľkým, teda vlastný politický koncept riadenia krajiny. Fico nemá svoju verziu hnutia MAGA, nedefinuje koncept ako Thatcherová, ani nebuduje štruktúry národného konzervativizmu ako Viktor Orbán. Definuje ho opak toho – je to pragmatik.

Fico nemá vlastnú politickú ideu, na ktorej presadení by koncepčne pracoval a do ktorej by dokázal nasmerovať peniaze, energiu a ľudské zdroje. Preto nedokáže poraziť (prefázovať) spoločenský mainstream, ktorý stále viac či menej ovláda kultúru, súdnictvo, diplomaciu či zdravotníctvo.

Fico v tom však nie je raritou, naopak, je to bežný jav. Priam sa dá povedať, že mnohé veľké štáty vedú ešte slabší lídri. Stačí sa pozrieť do Veľkej Británie na všetkých tých Starmerov, Cameronov, Johnsonov či Mayové. Ani taká veľká krajina s takou bohatou historickou tradíciou nedokázala od čias Margaret Thatcherovej vyprodukovať politika, ktorý by bol lídrom. Ešte aj brexit realizovali ľudia, ktorí boli, a aj ostali, mimo vysokej politiky.

A rovnaké je to takmer všade v Európe. Británia, Nemecko, Francúzsko, Rakúsko… často žijú len z minulosti.

Preto nie je až tak podstatné, aký silný je Fico. Omnoho podstatnejšie je, aký slabý je zvyšok politického spektra. Kým Fico hrá šach, ostatní hrajú piškvorky. Pokiaľ sa na scéne neobjaví politik, ktorý nebude fungovať „vďaka Ficovi“ alebo „proti Ficovi“, ale paralelne, mimo jeho gravitácie, môže Fico riadiť krajinu aj ďalej.

Nie preto, že by bol neporaziteľný. Ale preto, že ostatní nehrajú inú ligu, ale iný šport.