Energetický analytik Garbiar: Slovensko vyváža elektrinu a dováža vysoké ceny

Kedy pocítime vplyvy systému na obchodovanie s emisiami ETS2 na svojich peňaženkách?

Podľa nedávnej dohody bude systém obchodovania s emisiami ETS2 odložený o jeden rok a formálne začne fungovať v roku 2028. Firmy však už v roku 2027 začnú povolenky nakupovať a vtedy sa to bude do cien priamo premietať. Nedá sa očakávať skokovité zdraženie, skôr to bude postupné, ale zato trvalé.

Aké domácnosti budú najviac zasiahnuté?

Najviac sa to dotkne domácností, ktoré kúria plynom alebo uhlím. Prípadne vykurovacím olejom – ten však na Slovensku nie je až taký častý. A, samozrejme, aj domácností, ktoré používajú individuálnu dopravu. Pocíti to najmä vidiek a viac sa to dotkne domácností vo vyšších a severnejších polohách, kde je chladnejšie.

Naopak, vplyv na mestské domácnosti napojené na centrálne zásobovanie tepla (CZT) bude nižší, lebo pre ne už povolenky nakupujú teplárne. Pri nich pôjde skôr o vyrovnanie rozdielov medzi CZT a individuálnym vykurovaním.

Pre pohonné hmoty sa to však v nejakom ohľade dotkne prakticky každého.

Samozrejme. Premietne sa to do cien služieb, dopravy, individuálnej aj dopravy tovarov. Firmy si časť týchto nákladov prenesú do cien, takže bude aj inflačný efekt. Odhady sa hýbu až do výšky jedného percentuálneho bodu, no pravdepodobne to bude niekde okolo 0,4 či 0,6.

Odhady o tom, koľko ETS2 bude stáť slovenské domácnosti, sa značne líšia. Z materiálu úradu podpredsedu vlády Petra Kmeca vyplýva, že by to malo byť do 300 eur ročne. Strana Hlas hovorí o 3 000 eurách ročne.

Všetko závisí od ceny povolenky a štruktúry výdavkov konkrétnej domácnosti. Počítal som to na svojej domácnosti, pričom 3 000 eur mi príde ako možný scenár, ale iba vtedy, pokiaľ by tá ETS povolenka vystúpila k 200 eurám. Reálnejší dopad je v stovkách eur ročne, nie v tisícoch.

Za koľko sa povolenky na tonu CO2 predávajú teraz?

ETS1 je na úrovni okolo 80 eur za tonu CO2, ETS2 zatiaľ nie je účinná.

Ceny za oba systémy sa však majú zjednotiť.

Vízia pri tvorbe ETS2 bola pôvodne taká, že oba systémy – ETS1 aj ETS2 – by sa po roku 2030 mohli nejakým spôsobom prepojiť. V úplne prvých diskusiách sa dokonca uvažovalo aj o mechanizme, v ktorom by domácnosti pri úsporách energie teoreticky vedeli „benefitovať“ z nižšej spotreby, keďže by sa množstvo potrebných povoleniek znižovalo.

V každom prípade sa očakávalo, že cena ETS2 bude eventuálne konvergovať s ETS1. Systém je v skutočnosti regulovaný mechanizmus, hoci ide skôr o administratívny konštrukt než o klasický trh v ekonomickom zmysle. Európska komisia má navyše nástroje, ktorými dokáže cenu ovplyvňovať tým, že bude uvoľňovať povolenky na trh. Do istej miery podobne ako centrálne banky uvoľňujú likviditu.

Európska komisia v reakcii na iniciatívu 19 krajín o zmeny systému predbežne prisľúbila, že predstaví mechanizmus na zastropovanie ceny emisnej povolenky, ak by cena prekročila 45 eur.

Nejde o tvrdý cenový strop, ale o takzvaný soft cap (mäkký strop), čo bude mechanizmus, ktorý má zabrániť prudkému nárastu cien práve tým, že oni by dokázali ďalšie povolenky pustiť na trh a vďaka tomu znížiť cenu.

Takže so 45 eurami za tonu počítať nemôžeme.

V tomto bode to nie je záväzné pravidlo.

Koľko by to slovenskú rodinu vyšlo pri takejto cene?

Môžem to ukázať na mojom prípade. Bývame v satelite, ja a manželka dochádzame do práce na autách, doma kúrime plynom. Pri spotrebe 12 MWh plynu, keď ročne najazdíme 30-tisíc km a pri cene 45 eur za tonu, mi vychádzali dodatočné náklady približne na 300 eur ročne.

Čo to znamená pre priemernú slovenskú domácnosť?

Veľa domácností na Slovensku žije od výplaty do výplaty. Ďalších 300 eur ročne je pre priemernú slovenskú domácnosť citeľný zásah do rozpočtu. A treba otvorene povedať, že ide o ďalšiu formu dane. Viaceré think tanky upozorňujú, že tento typ zaťaženia je regresívny.

Čo to znamená?

Znamená to, že najväčší relatívny dopad pocítia chudobnejšie domácnosti – najmä tie, ktoré kúria pevnými palivami alebo majú horšie zateplené domy. V absolútnych číslach síce viac zaplatia ľudia zo strednej a vyššej vrstvy, ktorí viac jazdia autom, ale v pomere k príjmu zasiahne ETS2 oveľa výraznejšie práve nízkopríjmové domácnosti.

Zástancovia povoleniek argumentujú, že tým má pomôcť sociálno-klimatický fond, v rámci ktorého bolo pre Slovensko vyčlenených 1,53 miliardy eur.

Táto suma bola vypočítaná podľa HDP a klimatických parametrov – na jedného obyvateľa Slovenska pripadá viac než napríklad na Malťana, pretože sa počíta s tým, že v našich podmienkach sa kúri viac. Treba si však uvedomiť, že sú to peniaze, ktoré sa najprv vyberú od slovenských domácností a firiem a až potom sa v nejakej forme vrátia späť. A to otvára otázku, do akej miery je takýto model v súlade so zásadou subsidiarity.

Tušíme dnes, ako sa môže vyvíjať cena povolenky?

Prognózy sú veľmi neisté, ale všeobecné očakávanie je, že cena ETS2 sa bude časom približovať cene ETS1, ktorá je dnes okolo 80 eur za tonu. ETS1 za posledné roky výrazne narástla – ešte pred vojnou sa pohybovala okolo úrovne 25 eur, no geopolitické šoky a napätie na energetických trhoch ju vytlačili výrazne vyššie. Podobná dynamika môže časom ovplyvniť aj ETS2.

Prečo bol tento nárast ceny až taký vysoký?

To je dobrá otázka. Cena rástla aj preto, že Európska komisia má iba obmedzené možnosti, ako rýchlo zvýšiť množstvo povoleniek v obehu. Mechanizmus, ktorý na to slúži – Market Stability Reserve – má nastavené pravidlá, ktoré nereagujú okamžite. Do vývoja cien však vstupovali aj externé šoky: energetická kríza, vojna, rekordné ceny plynu a celková nervozita na trhu.

Navyše, na trhu s povolenkami nepôsobia len priemyselné podniky, ale aj finanční hráči, ktorí zvyšujú volatilitu cien. To neznamená, že určujú dlhodobú cenu, ale vedia prispieť k rýchlym cenovým pohybom smerom nahor alebo nadol.

Špekulácie pritom do ceny budú vstupovať aj v budúcnosti.

Áno.

Má ETS2 nejaký žiadaný efekt?

Výnosy z ETS2 majú ísť na dekarbonizáciu – na zatepľovanie, modernizáciu budov, obnoviteľné zdroje energie (OZE) či rôzne dotačné schémy. Aj pri ETS1 krajiny formálne reportujú, že tieto peniaze využívajú, ale v praxi ide často o administratívne presúvanie prostriedkov medzi programami, nie o systémovú zmenu.

Treba dodať, že systém povoleniek je v princípe kompenzačný mechanizmus. Neodstraňuje príčiny problémov, ale snaží sa zmierňovať ich dopady. A zároveň má nepochybne dosah na výkonnosť európskej ekonomiky. Keď porovnáme vývoj Európy s USA alebo Áziou za posledných 10 až 20 rokov, vidíme jasný rozdiel v dynamike rastu – regulačné a nákladové zaťaženie v Európe k tomu prispieva.

A pritom pokles emisií v EÚ nevykompenzuje ich globálny rast.

Pokles emisií v EÚ globálny rast emisií nevykompenzuje. Celosvetovo emisie stále rastú, najmä v Ázii. Čína aj India prudko zvyšujú výrobu elektriny z uhlia – len Čína každý rok schvaľuje desiatky gigawattov nových uhoľných elektrární. A keďže rast týchto ekonomík je rýchlejší než znižovanie v Európe, výsledkom je ďalší nárast svetových emisií. EÚ tvorí už len približne 7 percent svetových emisií CO2, Ázia okolo 55 percent.

Systém ETS sa plánoval pred energetickou krízou a vojnou na Ukrajine. Je relevantný pre súčasné geopolitické podmienky?

Bol koncipovaný v období, keď sa predpokladali stabilné ceny, ktoré tu boli desaťročia a dokonca klesali. Takisto sa predpokladalo mierne tempo dekarbonizácie. Dnešné podmienky ukazujú, že je potrebné otvorene sa pozrieť na funkčnosť tohto systému. Minimálne dve veci by spĺňať mal: nesmie negatívne zasahovať do energetickej bezpečnosti a nesmie výrazne poškodzovať konkurencieschopnosť európskeho priemyslu. A práve tieto dva parametre sú dnes čoraz viac pod tlakom.

Dá sa sledovať emisné ciele a pritom udržiavať ťažký priemysel?

Ťažko. Primárna výroba ocele z rudy je technologicky viazaná na uhlík a veľké množstvo energie. Vysoké pece sú zo svojej podstaty emisné a bez CO₂ ich dnes neprevádzkuje nikto na svete. Prísne emisné ciele pri klasickej hutníckej výrobe narážajú na fyziku. Preto veľké hutnícke závody v Európe prechádzajú z výroby železa z rudy na procesy, ktoré už železo nevyrábajú, ale len tavia a recyklujú to, čo už existuje.

To sa robí ako?

Elektrickým prúdom budú taviť šrot a opäť ho spracovávať. Nebude to klasická hutnícka výroba s vysokými pecami a koksom. Primárna výroba železa z rudy bez CO₂ dnes neexistuje v komerčnej podobe. Hydrogénový proces je zatiaľ v pilotných projektoch, nie v reálnej priemyselnej prevádzke.

Čiže by išlo iba o recyklovanie železa?

Áno, po prechode na elektrické oblúkové pece pôjde v zásade o recyklovanie ocele, nie o výrobu železa z rudy. Elektrinou sa železo z rudy vyrobiť nedá – železná ruda musí byť najprv chemicky zredukovaná a dnešné komerčné procesy túto redukciu vždy robia pomocou uhlíkových alebo vodíkových médií. Bez uhlíka (alebo v pilotných prípadoch vodíka) primárna výroba železa technicky nefunguje.

Smil to v knihe Ako naozaj svet funguje popisuje veľmi presne: moderná civilizácia stojí na štyroch energeticky extrémne náročných pilieroch – betóne, oceli, čpavku a plastoch. Všetky tieto komodity vznikajú len vďaka obrovským vstupom energie z fosílnych palív. Čpavok sa vyrába zo zemného plynu, plasty z ropy, pri cemente potrebujete uhlie a železo sa vyrába redukciou rudy pomocou uhlíka vo vysokej peci.

Smil tiež ukazuje, ako dramaticky narástla energetická „podpora“, ktorú každý z nás využíva. V starovekom Ríme pracovali pre jedného človeka v prepočte traja „energetickí otroci“. Dnes je to ekvivalent 60 až 80 ľudí, ktorí pre nás pracujú nepretržite v podobe energie ukrytej vo fosílnych palivách.

To dobre ilustruje, akí závislí sme od primárnych energetických zdrojov a prečo sú populácia a priemysel dnešného rozsahu možné len vďaka nim – napríklad aj vďaka syntetickým hnojivám, ktoré sú postavené na čpavku vyrábanom zo zemného plynu.

Dokážeme tieto klasické fosílne zdroje energie nahradiť alternatívnymi?

Nikdy v histórii sa nestalo, že by sme prešli z nejakého média s vyššou energetickou hustotou na médium s nižšou energetickou hustotou. Mali sme progres od dreva, cez uhlie k rope, zemnému plynu až napokon atómu. Každý prechod na iný zdroj energie bol v histórii sprevádzaný obrovským nárastom blahobytu. Práve toto vidno na nemeckej Energiewende po Fukušime: odstavenie jadra a návrat k uhliu bol technicky aj energeticky krok späť – prechod na zdroj s nižšou energetickou hustotou a nižšou stabilitou.

Čo je dôležité povedať je, že obnoviteľné zdroje nevieme zapnúť a vypnúť vtedy, keď potrebujeme, tak ako ostatné zdroje. Potom tento vyrobený statok má akoby iné vlastnosti než elektrická energia vyrobená zo stabilných zdrojov, ktoré môžete zapnúť a vypnúť, napríklad z ropy, alebo z tepelných elektrární. Napriek tomu je systém nastavený tak, že obnoviteľné zdroje systém zvýhodňuje, aj keď nie sú riaditeľné.

Zaznieva argument, že veterná a slnečná sú komplementárne, pričom do veľkej miery platí v našej zemepisnej šírke platí, že keď nesvieti, tak fúka a naopak.

Nie je to úplne pravda. V Nemecku na to majú už aj výraz, Dunkenflaute, teda obdobie bez slnečného svitu či vetra. Počas nich potrebujete mať zálohu fosílnych zdrojov, lebo inak ich nedokážete nahradiť. Dunkenflaute sme mali desiatky za posledné roky a trvali už aj 14 dní v kuse.

V akom zmysle systém zvýhodňuje obnoviteľné zdroje?

Liberalizácia energetiky zaviedla trhové mechanizmy do prostredia, ktoré bolo desaťročia prirodzeným monopolom. Neoplatí sa ťahať paralelné káble, takže v každom regióne historicky fungovala jedna verejnoprospešná inštitúcia.

V minulosti išlo o národohospodársky plán regulačným rámcom „náklady plus“ – regulátor určil povolené náklady, primeraný zisk a koncovú cenu elektriny tak, aby bola čo najnižšia.

Po roku 2000 však prevládol názor, že monopol je zlý a trh prinesie efektivitu. Výsledkom bol „pseudotrh“ s inframarginálnym oceňovaním – volá sa to trh, ale v skutočnosti ide o administratívny konštrukt. A ten konštrukt fakticky zvýhodňuje obnoviteľné zdroje, ktoré majú prioritu prístupu do sústavy, majú takmer nulové variabilné náklady, významná časť nákladov na stabilitu a vyrovnávanie odchýlky systému nepadá na ich plecia, a pri vysokých cenách sú zdrojom windfall profitov, lebo cenu nastavuje najdrahší fosílny zdroj.

Nezapočítava teda vysoké vstupné kapitálové náklady? Napríklad na výstavbu jadrových elektrární?

Presne tak. Model sa pozerá hlavne na prevádzkové náklady a v cenotvorbe ignoruje obrovské kapitálové náklady, ktoré si vyžaduje jadro či zabezpečenie stabilných zdrojov pre systém. Predpokladom reformy bolo, že ceny klesnú. Oni aj nejaký čas klesali, keď sa prestalo investovať do starých zdrojov a nasadzovali sa obnoviteľné. Realita je však opačná – ceny stúpli. Jednak pre ETS, jednak preto, že cenu často určuje plynová elektráreň, a do ceny plynu už vstupujú emisné povolenky. Obnoviteľné zdroje na tom profitujú, ale sústava ako celok nie.

Znamená to, že nahradili sme logiku plánovania mechanizmom, ktorý sa tvári ako trh, ale nie je to trh v klasickom ekonomickom zmysle. A ten systém je potom celkovo drahší. Niektorí na ňom zarábajú, ale väčšina ho platí.

Nielen EÚ, ale aj Čína rýchlo zvyšuje podiel solárnych a veterných elektrární na svojom energetickom mixe. Prečo Čína nemá tento problém?

Lebo Čína uvažuje národohospodársky. OZE integruje len do tej miery, ktorá je zlučiteľná so stabilitou sústavy. Veterné a solárne zdroje tvoria v Číne približne 15 až 18 percent výroby elektriny (ak pripočítame hydro, číslo je vyššie), ale zároveň masívne stavia jadrové elektrárne a uhoľné bloky. OZE sú tam doplnkom stabilných zdrojov, nie ich náhradou. 

Zatiaľ čo v EÚ je investícia do uhoľných elektrární politicky a regulačne nemožná, Čína stavia nové uhoľné bloky nových generácií – s vyššou účinnosťou, superkritickými a ultra-superkritickými technológiami a s možnosťou integrácie zachytávania uhlíka. Paralelne modernizuje aj spaľovanie plynu.

Nemecko to robí opačne: má okolo 43 percent vetra a slnka, ale bez adekvátnych riaditeľných kapacít. Preto má Nemecko s integráciou OZE omnoho väčšie problémy. A cez jednotný európsky trh ich v podstate exportuje všetkým ostatným.

Cez jednotný energetický trh?

Áno. Je to, samozrejme, zjednodušenie, ale jednotný trh spôsobuje, že krajiny, ktoré išli cestou národohospodárskeho plánovania a postavili si stabilnú infraštruktúru – napríklad Slovensko – paradoxne doplácajú na rozhodnutia iných. My elektrinu exportujeme, ale cez trhový mechanizmus importujeme vysoké ceny.

Inými slovami: elektrina tečie fyzikálne zo Slovenska, ale cenu určujú rozhodnutia v krajinách, ktoré sa spoliehajú na nestabilné zdroje.

______________________________________

Milan Garbiar je odborník na energetiku. Názory vyjadrené v rozhovore sú jeho osobné.