Návrat propagandy v diele Ruda Sikoru

„Už nemáme na čo čakať“, burcoval nedávno v novinách Rudo Sikora, čitateľ cíti, že umelec to nehovorí, on znepokojene kričí. „Všetko môže skončiť aj veľmi zle“, umelec si nie je istý, „či si ľudia uvedomujú, čoho všetkého je Fico schopný“, celé mu to „naháňa strach“.

To, čo vidí okolo, „je horšie ako normalizácia“ z obdobia komunizmu. Vtedy síce niektorí umelci nemohli verejne vystavovať, hoci – ako rád pripomínal jeden z najvýznamnejších z nich (Jozef Jankovič) – netrpeli. Nevystavovali a necestovali (teda tí statočnejší z nich), ale ani netrpeli. Obrat je to nevídaný, dnes sa cítia obeťami „normalizácie“, dosýta cestujú a bojujú za to, aby ich diela neboli vystavované v galériách, ktoré ich kúpili a vlastnia. Normalizácia musela kdesi po ceste zmeniť pôvodný význam. Či skôr, to hrozenie funguje len preto, že počíta s úrovňou publika, ktoré nevie, čo to znamená (a časť z neho, nezabúdajme, bola počas normalizácie členmi strany a na strane normalizácie. Normalizácii teda rozumejú z inej strany).

Ale pozor, Sikora nemá rád politiku, cíti však, že musí byť politický: pretože všade vidí „nenávisť voči inteligencii“, je to ešte horšie, keďže „celý svet je zbláznený“, a Rudo je „zhrozený z politikov sveta“, lebo namiesto znižovania CO₂ dostávajú „záchvat“ z Green dealu.

Znepokojuje ho to natoľko, že „nemá čas ani zomrieť“.

Kultúrna redaktorka si veľa práce nedala, pýta sa takmer výlučne na politiku, ani fanúšikovská naivita nezakryje pocit z prázdna, že mohla skúsiť otvoriť aspoň jednu umeleckú tému. Ale veď prosím, so Sikorom je na jednej lodi, v jej denníku je všetko politické.

Majme pochopenie, všetci umelci dnes najradšej politizujú. Cítia sa ohrození a súčasne hrozia politikom, ak majú inú predstavu o financovaní spolitizovanej kultúry, upozorňujú na moc nekultúry a zarovno s tým nadávajú oponentom vulgarizmami. Sikora je toho reprezentant, na pohrebe Milana Dobeša kričal na riaditeľa SNG, že trčí ktorémusi politikovi „z r.ti“.

Vráťme sa však k umeniu.

Keď mal Rudo Sikora 70, tak som na jeho adresu napísal, ako sa jeho tvorbou ťahá symbol kríža. Objavil sa v olejomaľbe, ktorá bola poctou Palachovi (Múr, 1969), objavil sa pri všetkých jeho čiernych dierach (od roku 1976), vesmírnych motívoch, vEnergii kríža (1985), pri pamiatke na Kryla, pri pochovávaní Maleviča, slovenský dvojkríž položil do hraníc slovenského štátu. Kríž sa v jeho tvorbe objavuje dodnes, viď veľký pravoslávny kríž s menami a ukrajinskými vlajkami, Sikora má rád všetko veľké, aj kríž, ktorý nosí v Danubiane, je veľký.

Ako však plynie čas, niečo sa pritom stále viac stráca a mení.

Časť jeho tvorby mám veľmi rád, Sikora napríklad zaujal tým, ako dokázal nadviazať na významného sovietskeho avantgardistu Maleviča a jeho suprematizmus, najmä známy Čierny štvorec na bielom pozadí. Dokázal sa presadiť tam, kde takmer nebol priestor.

Aby sme pochopili rozdiel medzi tým, čo sa mu podarilo, a čo robí Sikora teraz, potrebujeme sa krátko zastaviť pri Kazimirovi Malevičovi (1879 až 1935). Vyberieme len jeho, hoci podobné osudy sa týkajú veľkej časti umelcov jeho generácie – El Lisického, Tatlina, Rodčenka a ďalších, Sikora vo svojej tvorbe reagoval na viacerých z nich. Malevič má však medzi nimi výsadné miesto.

Malevičov príbeh je umelecky výnimočný a ľudsky tragický. Patrí k silnej generácii sovietskych výtvarníkov, bol Ukrajincom, jeho otec Poliakom, pre dejiny umenia sa stal jedným z hlavných predstaviteľov ruskej moderny. Socializmus mu imponoval už v roku 1905, vidieť ho na barikádach, kričí na demonštráciách. Označuje sa za Kazimira Veľkého, nadchne sa Marinettiho Futuristickým manifestom, „hovorí s démonmi“. Neskôr podporuje boľševickú revolúciu, žije v Moskve, Vitebsku, je na výslní, padá, vidí hlad iných a sám hladuje, aby po väzení, v chorobe zomrel v Leningrade, dnešnom Petrohrade.

Jeho slávny čierny štvorec je ešte z roku 1915, predbehol Leninovu revolúciu, na prvej výstave ho umiestnil do rohu miestnosti pod strop, kde mávali pravoslávni Ukrajinci a Rusi umiestnené ikony. A popúšťa uzdu radikalizmu: „Možno je Čierny štvorec obrazom Boha, esenciou jeho dokonalosti na dnešnej ceste k úplne novému začiatku.“  Všetko staré treba poprieť a kritizovať, „Michelangelo sa vytesaním Dávida dopustil násilia na mramore, znetvoril kus nádherného kameňa,“ napíše Malevič. Vo všetkej tej bezpredmetnosti našlo podľa neho Rusko konečne svoju vlastnú tvár a tvorbu, „pozrite, tu sú najpokrokovejší zo všetkých tvorcov,“ napíše vo Výzve kritikom (1918).

Kúpil som si nedávno v antikvariáte jeho úvahy O nepredmetnom svete (Bratislava, 1968) a neraz zakrútil hlavou, čo dokázal podpísať: „Preto treba, aby sa zmenili názory na umenie, podľa ktorých sa naň hľadí ako na obraz, z ktorého máme pôžitok, ktorý slúži na ozdobu, vzbudzuje náladu, vyvoláva zážitky, reprodukuje krásu prírody a tak ďalej. Takéhoto umenia už niet, ako niet viac šašov a pajácov. Ich opičie grimasy sa už skončili. Nastúpila morálne vyspelá dynamická tvorba, konštrukcia nového umenia ‘červeného’ štýlu života.“ (s. 158-159)

Neskorší kritik na jeho adresu právom poznamená, že Maleviča boľševická revolúcia nabíjala nádejou, že „nový a dokonalý svetový poriadok je už na dohľad, že sa bude svojou bezpredmetnosťou na jeho formovaní Malevič podieľať“.

Keď sa mu vo Vitebsku narodí dcéra, už nie je iba politicky angažovaným umelcom a pedagógom, ale kvázi-náboženskou postavou, cíti, že „prichádza čas na zmenu náboženstva“.

Dalo by sa o tom hovoriť ešte dlho, skvele to opísal František Mikš v knižke Rudý kohout Picasso (2015), kde mu venuje prvú tretinu knihy. Podstata Malevičovho osudu spočíva v tom, že sa naplno oddal propagande. Tvoril ju, veril jej. Vidieť to napríklad na obrovskom exteriérovom diele Cársky vlak Mikuláša Romanova odstavenom na železničnej stanici v Petrodvore. Cársky vlak tu dopĺňajú ozrutné kusy železa, rozbíjajúce celok na časti. Železo prebilo myšlienku.

Toho cára a jeho rodinu pritom boľševici zavraždili, umelec akoby v tom videl energiu.

Propaganda v umení je veľká téma, vôbec nejde len o Rusko a komunizmus. Ale aj tu naša kultúrna obec hreší. Keď nedávno historička umenia Zuzana Bartošová napomínala v denníku Sme politikov, že sú nevzdelaní (mala pravdu), sama sa žiaľ dopustila podobnej chyby. Názor, že keď nastupujú totalitné režimy, výtvarné umenie na to dopláca ako prvé, nemôže byť ďalej vzdialené pravde. Je to presne naopak, umelci bývajú avantgardou a teda prvými hlásateľmi propagandy. 20. storočie má celý katalóg príkladov od fašizmu, cez komunizmus po nacizmus a ideológie dneška. Malevič je jedným z nich.

Samozrejme, že aj on narazil. Ale trvalo to roky, dlhé roky, život to stálo milióny obetí. Po boľševickom a avantgardnom blúznení prichádza zrážka s realitou (a hladomorom), dôkazom sú jeho diela takzvaného druhého roľníckeho cyklu, portréty väzňov, napríklad plátno Pocity človeka vo väzení (1930 až 1931). Vďaka tejto kapitole Malevič naberá na význame v dejinách umenia, hoci život sa mu rúca. Iným spôsobom sa potvrdí, aké pravdivé je tvrdenie, že umelec je k svojej tvorbe a umeniu vnútorne zainteresovaný.