EÚ chce byť chudobná a závislá. A tlieskame si k tomu

Všeobecná umelá inteligencia je momentálne niečo ako najväčšia stávka na budúcnosť. Dobre to ilustruje rozhovor Petera Thiela s Elonom Muskom, došlo k nemu pred pár mesiacmi. Thiel o ňom pred časom hovoril Rossovi Douthatovi v New York Times.

Musk si myslí, že o desať rokov bude Amerika schopná produkovať miliardy humanoidných robotov, ktorí zabezpečia vysokú produkciu. Thiel mu na to povedal, že ak tomu verí, nemá dôvod riešiť otázku vysokého amerického deficitu. Vyrieši sa to predsa tými robotmi.

Ako to napokon bude, to uvidíme. Dôležité to je len pre navodenie témy, od ktorej niektorí očakávajú, že dokáže vyriešiť problémy dneška, napríklad deficity (jeden by dodal, že zrejme mnohé iné a ťažšie problémy vzniknú, ale to si nechajme na inú debatu).

K téme, a to je umelá inteligencia, a najmä rastúci rozdiel medzi tým ako funguje Amerika a Európa.

Karen Hao je americká novinárka s ázijskými koreňmi, napísala bestseller o umelej inteligencii, Empire of AI (2025), predtým písala pre Wall Street Journal z Hongkongu, robila podcast In Machines We Trust a newsletter The Algorithm. Teraz v nedeľu bola hosťom v relácii GPS u Fareeda Zakariu na CNN.

Jej vystúpenie malo niekoľko rovín, pre nás v Európe špeciálne jednu.

Najskôr jej základný argument.

Umelá inteligencia má obrovský význam pre rast HDP. Amerika ukazuje, že investície do AI majú vyše 40-percentný podiel na raste HDP v Amerike, pričom v poslednom štvrťroku až 90 percent, aspoň to tvrdí Jason Furman z Harvardu. Na tie čísla sa dá, samozrejme, pozerať rôzne, v závislosti od toho, čo od AI očakávate, ale taký je stav vecí.

Budovanie infraštruktúry pre umelú inteligenciu je zložitejšia téma, ale Karen Hao sa zaujímavo rozhovorila o energetických nákladoch týchto projektov.

Počúvajte dobre:

„Niektoré zo superpočítačov, ktoré plánujú vybudovať spoločnosti OpenAI a Meta, si vyžadujú zariadenia s rozlohou, akú má ostrov Manhattan,“ čiže asi 60 štvorcových kilometrov.

To dôležitejšie príde teraz, jedno z takýchto zariadení si vyžaduje toľko elektrickej energie, ako spotrebuje celé mesto New York. To je asi 51 terawatt hodín ročne, čo je asi dvojnásobok spotreby elektrickej energie celého Slovenska (cca 26 terawatt hodín ročne).

Hovoríme len o jednom zariadení jednej americkej firmy, Američania ich pritom budujú niekoľko naraz. Ako hovorí Hao, každý technologický miliardár si vyvíja svoje vlastné. Iní miliardári ako Bill Gates investujú do vývoja jadrových reaktorov, ktoré majú s týmito potrebami držať krok.

Iné porovnanie. Štát Kalifornia je čo do veľkosti HDP najväčší štát v USA, keby bola Kalifornia samostatná, bola by medzi štátmi sveta na štvrtom mieste vo veľkosti HDP (predbehla by Japonsko). V spotrebe energie je na druhom mieste v USA (a tým aj na svete), viac energie v absolútnych číslach spotrebujú iba v štáte Texas.

Podľa správy, ktorú urobila firma McKinsey, konzervatívny odhad budúcej spotreby elektrickej energie na všetky dátové centrá, ktoré budujú americké technologické firmy v USA, predstavuje dvojnásobok spotreby štátu Kalifornia. Iný odhad hovorí, že tieto dátové centrá a zariadenia budú potrebovať objem energií, ktorý zodpovedá možno až šesťnásobku spotreby Kalifornie. Pred štyrmi rokmi Kalifornia potrebovala 278 terawatt hodín elektrickej energie ročne.

Nemusíme násobiť spotrebu Slovenska, aby sme videli, že americká spotreba energie pre umelú inteligenciu narastá neuveriteľným tempom. Počas najbližších rokov sa k Amerike pričlenia dve (a možno až 6) nových Kalifornii. Energia sa vyrába najmä zo zemného plynu, respektíve iných fosílnych palív.

Kým sa toto deje v USA, v Európe vedieme debaty o ETS2 a korekciách Green Dealu, respektíve si stále zadávame ciele, ako znížiť spotrebu ropy a plynu.

Keď už spomíname ropu, Američania ťažia 13,5 milióna barelov ropy denne, ale spotrebujú 20 miliónov barelov denne. Časť z vlastnej produkcie exportujú, významnú časť dovážajú. Napríklad z Kanady, ktorá produkuje 5,5 milióna barelov ropy denne. Saudská Arábia vyprodukuje niečo málo cez 10 miliónov barelov ropy denne, Rusko niečo málo pod 10 miliónov barelov.

Najbližšia európska krajina k týmto číslam je Nórsko s 2,1 miliónmi barelov denne (11. miesto na svete), potom Británia, ktorá vyprodukuje 0,6 milióna barelov denne (27. miesto na svete), najbližší štát EÚ je Taliansko (150-tisíc) a Nemecko (135-tisíc barelov denne).

Inými slovami, vidíme pomerne jasnú a ani najmenšou náhodou neprekvapivú závislosť medzi objemom spotrebovanej elektrickej energie a rastom HDP, a rovnako jasnú závislosť medzi spotrebou zemného plynu a ropy a rastom HDP. Rozvoj umelej inteligencie, špeciálne takzvanej všeobecnej umelej inteligencie, tento proces ešte výraznejšie umocňuje. Samozrejme, že rovnako dôležitým údajom ako objem je aj cena týchto energií.

Američania si s Kanadou pokryjú ¾ vlastnej spotreby, EÚ je odkázaná na dovoz. A ako sa v tejto situácii správame?

Dovoľte citát z oficiálnej stránky Európskej komisie:

Dnešný 19. balík sankcii proti Rusku „zavádza zákaz dovozu ruského skvapalneného zemného plynu (LNG) do EÚ, a to od januára 2027 pre dlhodobé zmluvy a do šiestich mesiacov pre krátkodobé zmluvy, a sprísňuje existujúci zákaz transakcií pre dvoch hlavných ruských štátnych producentov ropy (Rosnefť a Gazprom Neft). EÚ tiež zaraďuje na burzu tatársky konglomerát pôsobiaci v ruskom ropnom sektore. Súbežne EÚ prijíma opatrenia proti dôležitým prevádzkovateľom z tretích krajín, ktoré umožňujú Rusku plynúť príjmami. To zahŕňa sankcie pre čínske subjekty – dve rafinérie a jedného obchodníka s ropou – ktoré sú významnými nákupcami ruskej ropy.“

A správa ďalej hovorí, ako sa sankcie budú vzťahovať na plavidlá registrované v Spojených arabských emirátoch, EÚ celkovo sankcionuje 557 plavidiel registrovaných mimo EÚ, ktoré nemôžu dovážať ropu alebo plyn do európskych prístavov.

Američania tento problém vnímajú, a ako dnes upozornil Glenn Diesen s odkazom na Fox News, špeciálne chcú pomôcť krajinám ako Slovensko a Maďarsko.

Čo myslíte, kto na tejto pomoci zarobí?

Ide o dlhší príbeh. Najlepšie o tom hovoria čísla.

Americké HDP sa od roku 2008 nominálne zdvojnásobilo, rast predstavuje vyše 85 percent. HDP štátov EÚ sa za rovnaký čas zväčšilo nominálne o 13,5 percenta.

Prudko oslabuje aj význam eura.

Napriek tomu, že globalizáciou zatriasli Trumpove clá, niektoré vojny a pandémia, dáta zo SWIFT ukazujú, že v dolároch sa na medzinárodnej úrovni obchoduje najviac od roku 2012, zhruba každý druhý obchod je v amerických dolároch, naopak euro zažíva hlboký pád – len niečo málo cez 20 percent medzinárodných obchodov je v eure, najnižší pomer od roku 2014. Len nedávno, na pomedzí rokov 2020 a 2021 sa zhruba 40 percent medzinárodného obchodu robilo v eurách, niečo málo viac v dolároch.

/photo/1

Nič z toho sa, samozrejme, nedeje bez príčiny.

Americké technologické firmy mimoriadne úspešne vysávajú peniaze z reklamy z celého európskeho trhu do USA, cez Google, Meta a ďalšie sociálne siete. EÚ nedokázala zareagovať ani tým, že by vznikla aspoň jedna európska sociálna sieť. Nič. Trump si zo vzdoru voči Twitteru založil vlastnú sociálnu sieť, Rusi aj Číňania tiež sledujú populáciu a kontrolujú reklamný trh cez svoje siete.

My v Európe sa rozprávame o amerických a ruských sociálnych sieťach, ako ich umravniť, prípadne zdaniť. Ale keď Cintula strieľal na Fica, tak sa k prepisu jeho správ z Messengeru môžeme dostať iba vďaka dobrej vôli Američanov a v rozsahu, ktorý uznajú za primeraný. Nevieme nič, čo nám nie je dovolené vedieť. Pretože nie sme suverénni: nekontrolujeme cudzie firmy, vlastné nemáme.

Keď sa to stalo Američanom, tak si kontrolu nad TikTokom v USA vynútili a zmenila sa vlastnícka štruktúra.

Skrátka, hlavnou správou našej doby je hlboký úpadok EÚ.

A nejde pritom iba o to, že svet v Číne a aj v Amerike je bystrejší, pragmatickejší a inovatívnejší. Ide aj o to, že Brusel celý tento proces podporuje vlastnými rozhodnutiami.

Posmievame sa z Trumpa, Si Ťin-pchinga a moralizujeme o klíme a pokroku. Ale je to ako v tom komunistickom vtipe, keď sa syn pýtal otca pri Devíne, že ktože žije za tými ostnatými plotmi…

To, čo zažívame v Európe, má precedens, rozumieme mu lepšie ako ktokoľvek iný. Už sme to zažili. Ale bola to východná Európa a bolo to pred rokom 1989.

Dnes už nepotrebujeme ani zavreté hranice, ani tak si neuvedomujeme, že svet nám uteká pred očami.

Spomeňte si na to, keď sa opäť raz stane niečo, ako sa deje posledné dni: Ursula von der Leyenová navrhne opatrenia, ktorými obmedzíme obchod nielen s Ruskom, ale aj s Čínou (koniec minulého týždňa), keď nemecký minister zahraničných vecí Johann Wadephul zruší naplánovanú cestu do Číny (stalo sa dnes) akurát v čase, keď sa chystá na samit so Si Ťin-pchingom Donald Trump, alebo keď Holanďanmi znárodnená spoločnosť na čipy Nexperia oznámi Japoncom, že im nebude schopná dodávať zazmluvnený tovar (minulý štvrtok) a Nemci oznámia, že nebudú dočasne schopní vyrábať golfy.

Takýto úpadok je možný, iba ak sú splnené dva predpoklady: že sme dostatočne presvedčení o svojej ideológii, a pritom nevieme odpoveď na otázku, kto žije za plotom z toho vtipu.

Ostáva len otázka, ktorú občas kladie Václav Klaus. To, že nás čaká zrážka s realitou, musí byť každému jasné. Akurát, že nevieme – ak si pomôžeme porovnaním s rokom 1989 – či žijeme v 50. rokoch, v 60. rokoch, alebo už v 80. rokoch.

Toto sme 35 rokov po páde komunizmu nečakali, všakže.