Prečo Izrael podporoval Hamas a prečo dnes podporuje gangy s názvom Ľudové sily

Štandardný argument odporcov dvojštátneho riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu hovorí, že Hamas s jeho islamistickou antisemitskou ideológiou znemožňuje akúkoľvek diskusiu o vytvorení palestínskeho štátu. Nedá sa s ním vyjednávať, bodka.

Keďže Hamas vyhral posledné palestínske voľby v roku 2006 v Gaze, treba ho považovať za vyjadrenie vôle a postojov tamojších Palestínčanov. Hamas rovná sa Gaza, od civilnej populácie ho nemožno oddeliť. Tým si izraelské jednotky ospravedlňujú tvrdý postup voči civilnému obyvateľstvu.

Inými slovami, keby Palestínčania zložili zbrane, bol by mier. Ale keby to spravili Židia, čelili by genocíde. Masaker zo 7. októbra 2023, pri ktorom za jeden deň zahynulo najviac Židov od holokaustu, ukazuje, čo by sa stalo, keby Hamas zvíťazil.

Tento argument najviac podporujú verejné stanoviská Hamasu. Organizácia od svojho založenia hovorí o zničení Izraela a zabíjaní Židov, pričom zakladajúca charta Hamasu cituje Protokoly sionských mudrcov (sic!) ako „dôkaz“ sionistického sprisahania na ovládnutie sveta. V roku 2017 vydal Hamas novú chartu, ktorá nahradila slovo „Žid“ slovom „sionista“.

Ismáíl Haníja, bývalý šéf Hamasu, v roku 2020 vyhlásil, že Hamas odmieta dohody o prímerí, na základe ktorých by sa „Gaza stala Singapurom“, a uprednostňuje pokračovanie vojny s Izraelom až do zničenia židovského štátu: „Nemôžeme sa za peniaze alebo projekty vzdať Palestíny a našich zbraní. Nevzdáme sa odporu... Neuznáme Izrael, Palestína sa musí rozprestierať od rieky [Jordán] po [Stredozemné] more.“

Je preto pochopiteľné, ak je niekto pri mierovom pláne Donalda Trumpa pre Gazu skeptikom.

S Hamasom sa v budúcnosti nepočíta: 13. bod tohto plánu hovorí, že Hamas má byť odzbrojený, jeho vojenská infraštruktúra zničená a že organizácia nebude mať pri budúcom spravovaní Gazy žiadnu úlohu. Všetko sú to požiadavky, ktoré Hamas v minulosti kategoricky odmietol. Teraz by ich mal splniť.

Pripomeňme, že Hamas sa síce zaviazal, že bude dodržiavať Trumpom sprostredkované prímerie, ale nie, že zloží zbrane. Predpokladá sa, že organizácia by mohla pristúpiť k odzbrojeniu po tom, ako do Gazy príde Medzinárodná stabilizačná sila, s ktorou počíta Trumpov plán. Jej súčasťou by mali byť vojaci z Egypta,Turecka a ďalších moslimských krajín.

Izraelský postoj, ktorý rokovanie a dohody s Hamasom a priori odmieta, má však veľkú morálnu slabinu. Izrael má totiž výrazný podiel na tom, že Hamas sa stal tým, čím je – mocenským hráčom v Palestíne a vládcom v Gaze.

Hamas vznikal ako charitatívna organizácia Mudžama al-Islamíja, ktorá bola palestínskou odnožou egyptského Moslimského bratstva. Jeruzalem jej poskytoval diskrétnu podporu už od 70. rokov. Išlo o súčasť stratégie potlačiť vtedy dominantnú palestínsku politickú silu – sekulárnu Organizáciu za oslobodenie Palestíny (OOP) s jej najväčšou frakciou Fatah, ktorú viedol Jásir Arafat.

OOP, ktorá bola založená v 60. rokoch, viedla ozbrojený boj a diplomatické aktivity s cieľom dosiahnuť palestínsku štátnosť, čo Izrael vnímal ako existenčnú hrozbu. Propagovaním islamistických alternatív sa Izrael snažil rozdeliť palestínsku spoločnosť na náboženskú a sekulárnu a tým oslabiť palestínsku jednotu.

Brigádny generál Jicchak Segev, vojenský guvernér Gazy na začiatku 80. rokov, priznal, že presne s takýmto cieľom a na príkaz vlády financoval predchodcu Hamasu. Financovanie zahŕňalo dotácie na infraštruktúrne projekty, ktoré pomohli získať podporu medzi Palestínčanmi sklamanými korupciou a neefektívnosťou Fatahu.

Avner Cohen, bývalý izraelský úradník pre náboženské záležitosti v Gaze, vyhlásil: „Hamas je – k mojej veľkej ľútosti – výtvorom Izraela.“

Podobne sa vyjadril líder OOP Jásir Arafat, ktorý Hamas opísal ako „stvorenie Izraela“. Tvrdil, že izraelský premiér Jicchak Rabin priznal, že podpora Hamasu bola poľutovaniahodnou strategickou chybou.

To, že Hamas vytvoril a financoval Izrael, povedal aj bývalý podpredseda Európskej komisie a vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borell.

Keď sa Hamas, pôvodne ako charita, koncom 80. rokov transformovala na teroristickú organizáciu, Izrael finančnú podporu zastavil. Izraelské vlády však naďalej považovali Hamas za prínos v tom smere, že bol faktorom, ktorý rozdeľoval Palestínčanov a znemožňoval dvojštátne riešenie. K doslovnému rozdeleniu Palestíny došlo po tesných voľbách v roku 2006 a následnej malej občianskej vojne, ktorá vyústila k ovládnutiu Gazy Hamasom. Na Západnom brehu Jordánu zotrval pri moci Fatah.

Dnes už je dobre zdokumentované, že izraelský premiér Benjamin Netanjahu nielen toleroval, ale priamo podporoval finančnú pomoc, ktorú vláde Hamasu v Gaze poskytoval Katar. Vďaka tomu pritiekli islamistickému hnutiu za desať rokov takmer dve miliardy dolárov.

Šéf Mosadu David Barnea navštívil katarskú Dauhu len niekoľko týždňov pred útokom Hamasu zo 7. októbra. Podľa viacerých zdrojov New York Times katarskí predstavitelia Barneovi položili otázku, či Izrael chce, aby Katar v platbách pokračoval. Barnea reagoval súhlasne s tým, že izraelská vláda stále víta peniaze z Dauhy. Izraelská podpora zašla tak ďaleko, že izraelskí spravodajskí dôstojníci roky sprevádzali katarských úradníkov do Gazy, kde rozdávali peniaze z kufrov naplnených miliónmi dolárov.

Izraelčania dokonca lobovali vo Washingtone v mene Kataru. Keď v roku 2017 americkí republikáni presadzovali uvalenie sankcií na Dauhu pre jeho podporu Hamasu, Netanjahu vyslal do Washingtonu zástupcov ministerstva obrany. Izraelčania podľa troch oboznámených zdrojov denníka New York Times americkým zákonodarcom povedali, aby Katar nechali na pokoji. S argumentom, že Dauha zohrala pozitívnu úlohu v Pásme Gazy.

Oficiálne mali peniaze z Kataru slúžiť na humanitárne účely, napríklad na vyplácanie miezd alebo nákup paliva pre elektráreň. Predstavitelia izraelskej spravodajskej služby sa však domnievajú, že boli použité na teroristické operácie, vrátane útoku zo 7. októbra.

Netanjahu čelil obvineniam z podpory Hamasu ešte pred rokom 2023. Nacionalistický politik a exminister obrany Avigdor Lieberman, ktorý sa z Netanjahuovho spojenca zmenil na jedného z jeho najväčších kritikov, izraelského premiéra obvinil z „kupovania krátkodobého mieru za cenu vážneho poškodenia dlhodobej národnej bezpečnosti“. Ďalší minister obrany a neskorší premiér Naftali Bennett označil peniaze pre Hamas za „výpalné“.

Za konaním izraelských vlád sa však skrýva viac než len snaha o kupovanie zmieru s Hamasom. Podľa viacerých svedectiev išlo o dlhodobú cynickú politiku, ktorá mala zamedziť mierovému procesu s Palestínčanmi.

Netanjahu podľa magazínu Time v roku 2012 povedal prominentnému izraelskému novinárovi Danovi Margalitovi, že je dôležité udržať Hamas ako silnú protiváhu k Fatahom ovládanej Palestínskej samospráve na Západnom brehu. Podľa Margalita sa Netanjahu vyjadril, že ak bude mať dvoch silných súperov, zníži to na neho tlak, aby rokoval o vytvorení jedného palestínskeho štátu.

Kancelária izraelského premiéra toto vyhlásenie popiera, Netanjahu však myšlienku obhajoval aj pri iných príležitostiach. Napríklad pri stretnutí s poslancami Likudu v roku 2019, keď tvrdil, že „každý, kto chce zmariť vytvorenie palestínskeho štátu, musí podporovať posilňovanie Hamasu a prevody peňazí Hamasu. Je to súčasť našej stratégie – izolovať Palestínčanov v Gaze od Palestínčanov na Západnom brehu“.

Netanjahu má dostatok skúseností, aby toto stanovisko verejne nikdy nevyslovil. Prominentní predstavitelia izraelskej krajnej pravice to však robia ochotne a celkom otvorene za neho. „Palestínska samospráva je príťažou, Hamas je prínosom (asset),“ vyjadril sa ešte v roku 2015 Becal’el Smotrič. Ten je dnes ministrom financií v Netanjahuovej vláde, v ktorej navrhuje anexiu Západného brehu a osídlenie Gazy Izraelčanmi.

Pásmo Gazy má za sebou dva roky vojny, v ktorej podľa oficiálnych údajov tamojšieho ministerstva zdravotníctva (pod kontrolou Hamasu) jednotky Izraela zabili 68-tisíc ľudí. Podľa nezávislých pozorovaní, akým je napríklad štúdia časopisu Lancet, to však môže byť oveľa viac.

Jeruzalem si pritom medzi Palestínčanmi našiel nového koňa – zoskupenie gangov združených v organizácii s názvom Ľudové sily. Tie sa dostali ostatné dni do stretu s Hamasom, keď jeho jednotky začali po uzavretí prímeria opätovne nad časťami Gazy preberať kontrolu.

Izraelom podporované Ľudové sily však nie sú žiadnou osvietenou organizáciou bojujúcou za ľudské práva. Ako to zhodnotil Muhammad Shehada z think tanku European Council on Foreign Relations, väčšina členov Ľudových síl sú „odsúdení vrahovia, zlodeji, kolaboranti, drogoví díleri alebo členovia ISIS (Islamského štátu) na Sinaji alebo v Gaze“.  

Aj izraelskí opoziční politici ako Avigdor Lieberman, Jair Golan a Jair Lapid tvrdia, že Ľudové sily sú napojené na Islamský štát.

„Spoliehať sa na podozrivých aktérov – klany, milície, gangy, z ktorých mnohí sú zločinci, mnohí sa podieľajú na teroristických útokoch proti Izraelu – a považovať ich za akúsi alternatívu k Hamasu – je ilúzia,“ povedal zase Michael Milshtein, bývalý vedúci oddelenia pre palestínske záležitosti v izraelskej vojenskej spravodajskej službe Aman. Doplnil, že aj keď sa to Izraelčanom ťažko priznáva, Hamas je v Gaze stále dominantným hráčom.

Dodajme, že Hamas je vojnou s Izraelom značne vyčerpanou silou. Izraelčania vo vojne zabili tisíce bojovníkov Hamasu, vrátane jeho vedúcich predstaviteľov Ismáíla Haníju a Jahjú Sinvára. Podľa izraelských odhadov mal Hamas na začiatku konfliktu 30-tisíc bojovníkov, z ktorých izraelská armáda 22-tisíc zabila. Organizácia síce naverbovala tisíce nových mladých zradikalizovaných členov a dnes jej bojovú silu tvorí asi 20-tisíc mužov. Tí sú však horšej kvality a plnohodnotne svojich predchodcov nahradiť nedokážu.

Ahmed Jusef, bývalý poradca Ismáíla Haníju, ktorý má k Hamasu stále blízko, tvrdí, že organizácia je z vojny unavená. Hamas sa podľa neho teraz snaží zmeniť svoj imidž, aby mohol aj naďalej v Gaze pôsobiť ako politická sila. Jusef to prirovnáva k prechodu Afrického národného kongresu Nelsona Mandelu od partizánskej organizácie k legitímnej politickej strane v Južnej Afrike.

„Ak by zajtra boli voľby, som si istý, že Hamas by kandidoval pod inými názvami, aby vyvolal dojem, že je mierumilovnejší a ochotnejší zapojiť sa do politického života,“ tvrdí Jusef.

Vízia volieb v Gaze je však ďaleko. Izrael Hamasu pochopiteľne neverí, lenže ani predstavitelia Hamasu nemajú dôvody, prečo by mali Netanjahuovej vláde dôverovať. Podporuje nepriateľské gangy, jedno prímerie už porušila a nedávno sa pokúsila leteckým útokom zabiť jeho vyjednávačov v Katare. Nálet sa nepodaril, vyjednávači prežili, ale o život prišiel katarský vojak, za čo sa musel Netanjahu Dauhe ospravedlniť.

Veľkú rolu zohráva tiež to, že izraelská spoločnosť je po vojne extrémne zradikalizovaná. Nedávny prieskum ukázal, že až 82 percent izraelských Židov podporuje vysťahovanie Palestínčanov z Gazy a takmer polovica ich úplné vyhladenie. Lenže pokračovanie genocídy sa nejaví pre Izrael ako cesta vpred. Aj židovský štát je vyčerpaný, ale iným spôsobom: reputačne.

Izrael nikdy nebol medzinárodným obľúbencom, ale vo všeobecnosti bol rešpektovaný ako legitímny štát. Postupne sa však mení na medzinárodného vyvrheľa. Medzinárodný zatykač na Netanjahua a uznanie palestínskeho štátu skupinou krajín vrátane Veľkej Británie, Francúzska, Kanady či Austrálie, sú len najvypuklejšími prejavmi rastúcej animozity k Izraelu. Nesúhlas so správaním štátu Izrael vidieť najmä mimo Západu, ale aj v západoeurópskych mestách na státisícových propalestínskych demonštráciách.

A buble tiež pod povrchom. Napríklad u hlavného mecenáša Jeruzalema – Spojených štátoch amerických – sa obľúbenosť Izraela až šokujúco prepadla. Zatiaľ čo po minulé dekády sympatie k Izraelu vyjadrovalo stabilne viac ako 60 percent Američanov, dnes vníma izraelskú vládu pozitívne len 35 percent z nich. Rekordných 59 percent Američanov vníma Izrael negatívne, pričom trend je ešte výraznejší pri mladých ročníkoch. Zatiaľ čo donedávna bola kritika Izraela doménou ľavice, dnes sa proti Jeruzalemu čoraz viac ozývajú aj osobnosti americkej konzervatívnej pravice.

Inak povedané, židovský štát stráca podporu v Amerike naprieč všetkými politickými a demografickými skupinami. Je otázne, ako dlho a či vôbec môže tento vývoj mocná proizraelská loby sanovať pumpovaním peňazí do kampaní politických kandidátov.

Izrael zrovnal Gazu so zemou, pričom podľa odhadov zničil až 90 percent obydlí. Z ekonomického pohľadu je však vojna katastrofou aj pre Izrael. Investície sa prepadli, turizmus prakticky vyschol. Hospodárske škody spôsobené vojnou môžu Izrael v priebehu nasledujúceho desaťročia stáť odhadom 400 miliárd dolárov v podobe straty hospodárskej aktivity, čo ohrozuje budúcnosť izraelskej ekonomiky. Podľa tamojšej centrálnej banky by náklady Izraela súvisiace s vojnou v rokoch 2023 až 2025 mohli dosiahnuť výšku 55,6 miliardy dolárov, čo by Izrael stálo 10 percent jeho ekonomiky.

Žiadny z týchto trendov nedosiahol dno. Dá sa ešte preliať viac krvi, minúť viac peňazí a stratiť viac medzinárodného rešpektu. Skepticizmus pri mierovom procese je na mieste. Súčasné prímerie medzi Izraelom a Hamasom je už tretie v poradí. Prvé vypršalo v decembri 2023 a druhé porušil Izrael v marci 2025 prekvapivým bombardovaním.

Lenže, ako ukazujú ekonomické a spoločenské trendy, nekonečná vojna nie je v záujme nikoho. Argument, že ideológia Hamasu je neprekonateľnou prekážkou, neobstojí. Už preto, že ideológiu nemožno vybombardovať.

Ako upozorňuje bývalý šéf izraelskej kontrarozviedky Šin Bet Ami Ajalon, Izrael by mal nájsť iný spôsob, ako bojovať proti svojmu nepriateľovi. „Jediný spôsob, ako poraziť ich ideológiu, je vytvoriť a predstaviť palestínskemu a izraelskému ľudu nový horizont,“ hovorí Ajalon.

Kto vie, či dokážu Izraelčania prijať, že takým horizontom môže byť práve nezávislý palestínsky štát.