Deň, keď cirkev ukázala svoju slabosť

Parlament dnes schválil novelu školských zákonov. Od prezidenta veto čakať nemožno, minister Drucker je s ním jedna ruka, je hotovo.

Druckerova reforma zavádza niečo ako afirmatívnu, čiže pozitívnu diskrimináciu pre Rómov. Rómske deti majú byť rozdelené do viacerých škôl, aby neboli segregované v rómskych školách. Pre Rómov tak bude platiť iné pravidlo ako pre zvyšok populácie.

Reforma siaha na autonómiu cirkevných a súkromných škôl (cez financovanie a výber riaditeľa), a núti rodičov posielať dieťa do škôlky od troch rokov.

Všetko sa to deje bez presvedčivého zdôvodnenia zo strany štátu. Nevieme, ako sa bude riešiť napätie s cirkevnými a súkromnými školami. Je možné, že naše školy po týchto zákonoch čakajú nové a väčšie problémy, že liečba bude horšia ako doterajšia choroba.

Druckerove víťazstvo má trpkú chuť. Aj preto zákony vstúpia do platnosti až po voľbách.

Sú to všetko v podstate progresívne návrhy, ktoré nemajú širšiu spoločenskú podporu a môžu zvýšiť sociálne napätie. 

Prvé výhonky vidno už dnes. Kto chce vidieť slniečkarsko-druckerovskú verziu diskriminácie rómskych detí, môže sa ísť pozrieť do Malého Slivníka. Rómski rodičia nechcú posielať deti do vzdialených škôl, vzniká tak nový konflikt medzi štátom a Rómami. Klíči problém, ktorý – ak sa nič nezmení – zrejme o niekoľko rokov zasiahne všetky oblasti Slovenska, kde sú rómske osady.

Po Rómoch sú druhým hlavným porazeným súkromné školy. Novela sa najviac dotkne práve ich. Dôvod je jednoduchý, nielen Rómovia, ale ani súkromné školy nemajú politický výtlak na to, aby si vybojovali ústupky.  

Tretím najviac poškodeným sú cirkevné školy a vôbec cirkev. Ako jediná mala na to, aby dosiahla stiahnutie novely. Svedčia o tom kuloárne informácie z prostredia vládnej koalície, z ktorých vyplýva, že keby biskupi požiadali premiéra o stretnutie a jednoznačne vyjadrili principiálny nesúhlas s novelou ako takou, postupoval by zrejme inak.

Takto sa kedysi voči Smeru správal kardinál Korec a dokázal dosiahnuť niektoré požiadavky. Dnes medzi biskupmi nie je nikto, kto by ho dokázal napodobniť. Biskupi nepochopili, že ich partnerom je premiér, a nie minister školstva.

V kuloároch o tom hovorili aj niektorí vládni poslanci. A vyplývalo to aj zo správania ministra Druckera, ktorý sa pri každej príležitosti stretal s biskupmi a urozprával ich k dohode alebo pasivite.

Každému politicky zručnému pozorovateľovi bolo jasné, že ak by biskupi navštívil premiéra, ak by vydali zrozumiteľný pastiersky list, ak by nunciatúra zaslala protest a pripomenula vládnej koalícii zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou, alebo ak by napodobnil svoju kampaň proti Istanbulskému dohovoru farár Kuffa, koalícia by musela zmeniť hru.

Nič z toho sa nestalo. Cirkevní hodnostári, niektorí viac, iní menej, boli agilní len za zatvorenými dverami a medzi sebou.

Inokedy odvážny farár zo Žakoviec mal zatiahnutú brzdu od vlastnej cirkvi.

Ako však vysvetliť, že ticho bol aj jeho brat a synovec? Ako je možné, že im viac záleží na spore s akousi televíznou moderátorkou, ako na osude cirkevných škôl?

Výsledkom utorkového hlasovania je tak poníženie slovenskej cirkvi. 

Oblúk, ktorý cirkev od roku 1989 do roku 2025 opísala, sa len tak nevidí. Na začiatku bol ťažký politický a spoločenský zápas za obnovenie cirkevných škôl, pri ktorom si aktéri takmer v každom meste, kde cirkevná škola vznikla, vytrpeli svoje. Nasledovalo schválenie zmlúv so Svätou stolicou, ktoré garantovalo autonómiu, slobodu a rovnaké financovanie cirkevného školstva, ktoré sa podarilo finálne dotiahnuť až v roku 2022.

Dnes, o tri roky neskôr, sa oblúk otáča na opačnú stranu. Cirkevné školy sa ocitajú v ohrození. V cirkvi, ktorá sama ešte nedávno za to všetko bojovala, dnes chýba niekto, kto by sa ohradil voči snahe o neprimeranú a dlhodobo likvidačnú reguláciu.

Cirkev už nemá výnimku, už nemá autonómiu, ale je len jedným zo zriaďovateľov, ku ktorému sa štát správa bez rešpektu k inej identite. Je to ako po začiatku kovidovej pandémie, keď sa návrhom vlády postavila pravoslávna cirkev, vtedajší (končiaci) premiér Pellegrini jej odkázal, že si to nemôže dovoľovať, že je len jednou z organizácii tretieho sektora. A všetci zmĺkli. Tak ako teraz.

Vo verejnej debate pritom zaznelo celé priehrštie argumentov, prečo by sa nemalo na cirkevné školy siahať.

Dá sa oprieť o medzinárodné dohody, ľudskoprávne aj cirkevné dokumenty. Dáta vyvracajú reči o diskriminácii, poučenia z dejín a najmä zo Západu varujú pred dúhovou a štátnou indoktrináciou, ktorá ničí školy zvnútra.

Drucker proti sebe spojil súkromné školy a cirkevné školy, čo mala byť silná koalícia, ale nikto – ani opozícia – nedokázal usporiadať hlasnú demonštráciu. Opozícia nedokázala dať ani spoločný verejný záväzok, že tento zákon zruší, ak by vyhrala ďalšie voľby.

Nie je čas špekulovať, čoho všetkého je to dôsledok. Rozhodne nechceme nikomu pripisovať zlé úmysly, ani pripomínať staré krivdy. Ťažko sa však zbaviť pocitu, že to, čo dnes sledujeme, je rovnaký vzorec, aký sme mohli pozorovať počas pandémie. Práve Slovensko bolo vtedy štátom s najdlhším zákazom verejných bohoslužieb v Európe. 

Pri spätnom pohľade (a porovnaní s inými krajinami) sa ukázalo, že dôvodom bola snaha predstaviteľov cirkvi zdržať sa verejnej kritiky vlády a dohodnúť sa s ňou mimo kamier. Znovu vidíme, že takýto postup neprináša výsledky. Respektíve, že výsledky v konečnom dôsledku poškodzujú veriacich a ich práva.

Spomeňme si, že aj počas pandémie sa situácia zmenila až potom, čo sa biskupi ozvali verejne. Dovtedy ich apely premiér Heger ignoroval. Žiadny katolík vo vláde ani opozícii nič nezmenil. A tiež išlo o autonómiu cirkvi, jednu zo základných hodnôt Západu.

Po tejto prehre treba oceniť aspoň niektorých nezlomných vyjednávačov. Tie najhoršie návrhy z novely sa totiž podarilo aspoň výrazne zjemniť. A to vďaka mnohým obetavým rodičom, riaditeľom, učiteľom a zriaďovateľom cirkevných a súkromných škôl, ktorí kvôli tomu trávili mesiace rokovaním s ministerstvom a poslancami.

Oni si nemajú čo vyčítať. Urobili všetko, čo bolo v ich silách. Aj tak však na to všetko doplatia najviac.

To, čo sme dnes zažili, je veľké októbrové sklamanie. Zdá sa, že ak sa má niečo zmeniť, musí byť naozaj horšie.

Smutné zistenie.