Keď sa Robert Prevost stal pápežom a vybral si meno Lev XIV., tvrdil, že tým chce nadviazať na Leva XIII., veľkého pápeža z prelomu 19.  a 20. storočia, a teda zmeniť témy a spôsoby v Ríme a kúrii.

Stretlo sa to s istým očakávaním, po prvých mesiacoch v úrade však nový pontifik vystupuje viac ako František II., než pokračovateľ pápeža Leva. Potvrdzujú to aj posledné dni.

Najväčší rozruch v poslednom čase vyvolal prvý dokument vydaný pápežom. Ide o apoštolskú exhortáciu s názvom Dilexi te, čo v preklade znamená Miloval som ťa (slovenský preklad zatiaľ nie je k dispozícii, na stránke Vatikánu je však anglický, alebo poľský preklad). Pripomeňme, že exhortácia je nižší stupeň pápežského dokumentu, ktorý sa nevenuje vieroučným, ale pastoračným otázkam.

Ako už býva u posledných pápežov zvykom, prvé dokumenty sú dokončením diel, ktoré začal písať ich predchodca, pričom noví pápeži ich potom vydávajú pod svojim menom. Bolo to tak v prípade Benedikta XVI. a jeho encykliky Deus caritas est, ktorú začal písať ešte Ján Pavol II., bolo to tak v prípade pápeža Františka a encykliky Lumen fidei, ktorej značnú časť napísal Benedikt. A je to tak aj v prípade Leva a spomínanej exhortácie.

Tá sa venuje jednej z Františkových hlavných tém, chudobe. Nový pápež spojitosť so svojim predchodcom ešte podčiarkol tým, že exhortáciu podpísal 4. októbra, teda na sviatok sv. Františka z Assisi. A tiež tým, že jej dal podobný názov aký nesie Františkova posledná encyklika Dilexit nos.

Exhortácia naozaj pripomína Františkov odkaz. Na rozdiel od Jána Pavla II., v ktorého sociálnom učení bolo prítomné viac pravicové vnímanie ekonomiky, vychádzajúce z práce amerického Slováka Michaela Novaka, Lev a František stoja skôr naľavo. A to aj napriek tomu, že pochádza z USA, s čím si teda socializmus historicky nespájame.

V exhortácii je silne prítomná téma migrácie, aj ona je ponímaná františkovským štýlom (k tomu viac o chvíľu), plus viacero globálnych tém.

Sú v nej pasáže, ktoré sa týkajú života bežných ľudí. V prvom rade hlavná téza, ktorou je pripomenutie, že vieru v Boha nemožno oddeliť od lásky k chudobným. Tí, ktorí na to zabúdajú, sa - podľa pápeža Leva, - nechali „nakaziť svetskými ideológiami či politickými a ekonomickými postojmi, ktoré vedú k nespravodlivým zovšeobecneniam a klamlivým záverom“.

To sa prejavuje napríklad v presvedčení, „že o chudobných sa má starať len štát, alebo by bolo lepšie nechať ich v biede, a radšej ich učiť pracovať“ ako im pomôcť (114). Aj preto sa podľa pápeža dnes zriedka praktizuje almužna, ktorá je niekedy až opovrhovaným konceptom.

Ak v spoločenstve chýba "záväzok voči najviac znevýhodneným,“ rizikom je podľa Leva „rozpad“ alebo „duchovná svetskosť“.

Chudoba bola dôležitou témou aj pre pápeža Leva XIII., ale pristupoval k nej inak, ako pápež František. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Poďme k druhej téme.

Tou je Chicago a spor o vysoké cirkevné ocenenie liberálneho senátora Durbina, ktorému sme sa venovali v samostatnom texte. Pripomeňme, že Durbin dlhobobo podporuje potraty, a to aj v deviatom mesiaci tehotenstva, a dokonca aj v prípade, že dieťa prežije potrat a narodí sa živé. Vo svojej diecéze za to dostal zákaz pristupovať k eucharistii. V Chicagu mal ale dostať cenu za celoživotné dielo od kardinála Cupicha, ktorý je blízkym prelátom bývalého pápeža Františka.

Prípad dopadol napokon dobre. Durbin sa po kritike viacerých amerických biskupov stiahol a ceny sa zriekol. Avšak jazva ostala: keď to oznámil, pridal poznámku, v ktorej ocenil, že pápež sa ho zastal.

A tu sa vraciame späť k pápežovi Levovi. Durbinove poďakovanie Svätému Otcovi vychádza z otázky redaktorky americkej katolíckej stanice EWTN na túto tému.  Pápež odpovedal, že nepozná detaily prípadu, no zdôraznil, že "je dôležité pozrieť sa na celkovú prácu, ktorú senátor vykonal počas štyridsiatich rokov služby v Senáte Spojených štátov“. 

Následne dodal: „Niekto, kto hovorí, že je proti potratom, ale je za trest smrti, nie je skutočne za život. Niekto, kto hovorí, že je proti potratom, ale súhlasí s neľudským zaobchádzaním s prisťahovalcami v Spojených štátoch, nuž neviem, či je to za život.“ 

Či je to zrovna podpora Durbinovi, to nechajme na posúdení čitateľa. Nezaprie to však podobnosť rétorike pápeža Františka, ktorý nesúhlasil s odopieraním eucharistie potratárskym politikom. Benedikt a Ján Pavol by sa v podobných prípadoch správali inak. 

V katolíckych kruhoch to spustilo debatu, či a do akej mery možno porovnávať zabíjanie nenarodených detí s otázkou migrácie, či trestom smrti. Celé sa to deje v čase, keď prezident Trump nasadzuje vojakov a Národnú gardu v mestách a štátoch s vysokou kriminalitou, vrátane Chicaga. Problém s kriminalitou je v Amerike značný, aj keď zrovna v Chicagu klesala. Na druhej strane, Trump zrejme porušuje svoje kompetencie a ústavu, čo debatu ešte viac vyostruje.

Vráťme sa k cirkevnej diskusii. Slovenského pozorovateľa zaujme, ako otvorene a nahlas spolu debatujú a nesúhlasia aj biskupi. V prvom prirovnaní s pápežom polemizoval americký biskup Daniel Thomas z Toleda v Ohiu, ktorý je predsedom pro-life výboru Americkej konferencie katolíckych biskupov. Pripomenul, že existuje „hierarchia právd,“ ktoré sa týkajú posvätnosti života, pričom tí najzraniteľnejší sú "nevinné a úplne zraniteľné malé deti v maternici, ktoré sa nedokážu brániť“. 

V druhom prirovnaní sa ozval kardinál Müller, prefekt Dikastéria pre náuku viery z čias pontifikátu pápeža Benedikta XVI. Ten pripomenul, že prípustnosť trestu smrti potvrdzovali po celé stáročia mnohí svätci a veľkí teológovia ako Tomáš Akvinský, pričom táto otázka minimálne nie je definitívne uzatvorená. Dávať to na jednu úroveň s potratmi, preto nie je podľa nemeckého kardinála na mieste.