Po prijatí novely ústavy, ktorá schválila také „kontroverzie“ ako dve pohlavia alebo suverenitu Slovenska v kultúrno-etických otázkach, to vyzeralo v opozícii dramaticky. V PS a SaS spustili frontálny útok na Matoviča a v menšej miere na KDH. Kresťanských demokratov pritom z druhej strany potápal František Mikloško. Matovič zas hral svoju vlastnú tragikomédiu s prvkami melodrámy, pri ktorej kopal do všetkého naokolo a najviac do vlastných.

Chvíľu sa zdalo, že spory o otázky z biológie zo siedmeho ročníka základnej školy môžu v opozícii spôsobiť výraznejšie pohyby. Prešlo však pár dní a zdá sa, že opozícia ostane v zásade v rovnakých šablónach, ako bola pred hlasovaním. 

Odpoveď na otázku, prečo je to tak, možno nájsť v dvoch mýtických príbehoch, ktorým stále veria v progresívnom a kádeháckom svete.

Prvý príbeh popísal pár dní po hlasovaní šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný. Podľa neho sa Slovensko láme na dvoch líniách – pro- a protificovskej a pro- a protieurópskej. V Kostolného krivých zrkadlách hrajú rolu dobrých hrdinov tí, čo bojujú v prvej línii proti Ficovi a v druhej za mix tém, v ktorých hrajú najdôležitejšiu rolu slepá podpora Zelenského a bezvýhradná vernosť progresívnej ideológií.

Kto tieto požiadavky spĺňa, bojuje podľa Kostolného za „civilizovanú Európu“. A kto sa od nich len o chlp odlišuje, je zas podporovateľ Ruska.  

Aj keď by to logicky malo znamenať veľký konflikt medzi PS a KDH, v skutočnosti to vytvorilo konflikt najmä medzi PS a Matovičom. Dôvodom je, že Matovič hrá v časti príbehu progresívnych médií o línii pro- a antifico najlepšie rolu hlavného ficobijca. A znova ju zvládol lepšie ako PS. 

Progresívci svoj part totálne spackali, keď mesiace pripravovanú stratégiu o zákaze hlasovať so Smerom porušili sami len deň pred hlasovaním o novele ústavy. Zahlasovali za zrušenie voľna na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Na druhej strane, Matovič, ktorý rovnako ako PS už tiež mnohokrát hlasoval s Ficom, zohral dokonalé predstavenie. Ako ten principiálny opľúval nielen PS, ale aj svojich verných, teda Krajčího s Krátkym.

A ako bonus k tomu dostal priestor vo všetkých veľkých médiách, kde mohol zahrať toľko repríz svojho divadelného predstavenia, koľko sa mu len zažiadalo.

Preto sa dá predpokladať, že u Matoviča ani teraz nedôjde k pádu pod päť percent (v čo dúfa zvyšok opozície), ale práve naopak, k stabilizovaniu jeho preferencií nad touto hranicou.

Vo svete KDH zas veria mýtickému príbehu o tom, že s progresívcami sa dá vládnuť a pritom dať nabok kultúrno-etické otázky. Teda veria mýtu, podľa ktorého by zhruba šesťpercentné KDH dokázalo prinútiť zhruba dvadsaťpercentných progresívcov, aby zabudli na svoju progresívnu DNA, ktorá je z podstaty veci dúhová a žiadna iná byť nemôže.