Naša politika má rovnakú chorobu ako médiá, verejná sféra, dokonca aj niektoré univerzity. Týka sa to aj niektorých firiem, ba aj cirkví. O úspechu až príliš často nerozhoduje princíp meritokracie, ktorý praje tým najlepším. Metóda, ktorou sa stále viac ľudí presadzuje do vedenia, má skôr niečo spoločné s fungovaním algoritmov na Facebooku. Malý odhodlaný fanklub je presvedčivejší ako autorita.

V politike nás nereprezentujú tí najlepší, čo je širší problém, ktorý vidíme aj inde na Západe. V domácej politike to má svoju smutnú pointu. Sme toho svedkami v koalícii aj v opozícii.

Začnime v opozícii, práve by totiž pre konsolidáciu mala zažívať svoje politické bakchanálie. Opozičné mítingy však o tom nesvedčia. Tvrdé jadro je síce spokojné, mítingy sú preň už tým, čím boli kedysi prechádzky po korze pre ich rodičov, ale inak im to moc nejde. Keď sa Majerský objaví na spoločnej tribúne, liberáli zdola mu pískajú. Už teraz vie, že každá jedna téma, ktorú má v konzervatívnej časti programu, je odpískaná. Jeho reakcia na to nie je nijaká, hovorí, že potrebujú čas, aby sa zblížili... Ale koľko politikov baví chodiť na mítingy, kde mu spod tribúny pískajú?

Poďme k téme.

Strategickým problémom opozície je Igor Matovič. Každý vie, že vláda s ním bude ďalšia podoba nefunkčnej koalície, charakterizovaná emotívnymi spormi, hádkami a krikom. Opozícia tento problém rieši svojsky, Matoviča politicky klonuje.

Dokonale to ilustruje nápad s generálnym štrajkom, reakcie na konsolidáciu, aj opozičné mítingy.

Iných podôb Matoviča je v opozičnej rade hneď niekoľko, počítajte so mnou: Alojz Hlina, Jaroslav Naď, Štefan Hamran, Veronika Remišová… príkladov je viac.

A ak už opozičné zrkadlá neukazujú rôzne podoby Matoviča, tak potom sa ako zázrakom množia rôzne variácie Eduarda Hegera. To znamená politického druhu, ktorý vystupuje úctivo, ale hovorí, hovorí a nepamätáte si, čo povedal. A z jeho dlhodobého správania získate dojem, že nedokáže riadiť nielen vládu a štát, ale často ani rezort.