Palestínsky štát nevznikne uznaním

Británia, Austrália, Kanada a po nich aj Portugalsko uznali včera Palestínsky štát. Ďalšie štáty na čele s Francúzskom, najmä Belgicko, Luxembursko, Malta a pár malých štátov sa pridá dnes, po začiatku zasadnutia Valného zhromaždenia OSN. Iniciatíve predsedajú Francúzsko a Saudská Arábia.

Je to významný posun, Palestínsky štát tak bude uznávať okolo 160 štátov zo 193 členov OSN.

A predsa to veľa nezmení.

Ak sa naplnia hrozby izraelských radikálnych ministrov Becalela Smotriča a Ben Gvira, situácia pre Palestínčanov sa môže ešte zhoršiť. Navrhujú anexiu častí Západného brehu Jordánu, vyčleniť mestá s Arabmi ako ostrovy a znemožniť tak existenciu súvislého územia. Netanjahu už označil vznik Palestínskeho štátu za existenčnú hrozbu pre Izrael. Hovorí teda presne to, čo vyčíta Hamasu: že v Palestíne je miesto iba pre jeden štát.

K reálnym krokom a ustanoveniu štátu Palestína nepríde, keďže ostro proti je Izrael, Američania všetko zablokujú na Bezpečnostnej rade OSN. Napokon, do New Yorku nepustili ani Mahmúda Abbása a zástupcov Palestínskej samosprávy, čo znemožní symbolický moment, okrem iného je aj porušením zásad OSN a medzinárodného práva. 

Hoci tým Američania a Izraelčania hrotia situáciu, silovo majú veci ešte stále pod kontrolou.

Niekoľko poznámok k téme.

Po prvé, hodnota štátu. Spor o vznik Palestínskeho štátu nám pripomína, akou nesamozrejmosťou môže byť vlastný štát. 

V západnej Európe vznikol nový štát naposledy pred vyše sto rokmi – Írsko. Aj to s podmienkami, aké si vie stanoviť iba veľmoc. Územím Írska nie je celý írsky ostrov, Írsko je neutrálnym štátom, dlho nemal vlastnú zahraničnú politiku, nasadenie vojenských jednotiek musí schvaľovať OSN. 

Takí Katalánci či Valóni im závidia aj to.

Na štát nestačí mať vôľu, územie, vlastnú reč, dokonca ani odlišné náboženstvo a dejiny. Ani trpieť pod útlakom väčšieho národa, či čeliť inej diskriminácii. Aj keď utrpenie Palestínčanov v neuveriteľne asymetrickej vojne s genocídnou politikou, ktorú proti ním vedie štát Izrael, je, samozrejme, dôvodom, prečo sa o vzniku štátu dnes hovorí.

Tak ako holokaust prispel k tomu, že sionizmus mohol byť zavŕšený vznikom štátu Izrael, tak dnes genocídna politika Izraela vedie k tomu, že svet sa nedokáže prizerať rasizmu a šovinizmu z druhej strany.

Druhá poznámka sa týka elít a ideológie.

Viaceré štáty mali šťastie, že mohli vzniknúť ako výsledok nenásilného protestu. Alebo ako dôsledok väčšej vojny, zmenou geopolitickej situácie. Alebo jednoducho tým, že sa otvorilo okno príležitosti.

Iné štáty vznikli po národno-oslobodzovacom boji. V krvi a z obetí.

Palestínski Arabi po Nakbe a vzniku štátu Izrael prišli o územie, ktoré stáročia obývali. Dnes ide o to, či prídu aj o dva malé zvyšky, kde boli vytlačení, najmä Gazu, kde žijú ako v koncentračnom tábore.

Obrovským problémom palestínskych Arabov je, že ich elity za cestu k štátnosti považujú násilie proti civilnému obyvateľstvu svojich nepriateľov. Je pritom jedno, či je ideológia sekulárna (Arafat) alebo islamistická (Hamas), prostriedky sú rovnaké. A vedľajším tiež je, že v zásade vždy reagujú v kolotoči násilia na Izrael, často frustrovane a teroristicky, ale vždy – aj keď volia tvrdosť – narazia na ešte väčšiu tvrdosť a bezohľadnosť.

Žil som v Izraeli, zažíval som tamojší rasizmus, je to zrážka dvoch orientálnych síl. Kresťanské ponímanie vojny a vôbec násilia voči nevinným je vzdialené nielen islamu, ale aj judaizmu. 

Islam od svojho vzniku dokázal spájať kmene do krvavej vojny, ale v prípade palestínskych Arabov to nefunguje. Svet s nimi sympatizuje, pretože sú obeťou, keď sú vyhladovaní a zabíjaní, nie keď zabíjajú. Obava znie, či si to dokážu niekedy uvedomiť.