Ukrajinská kliatba

Karel Havlíček Borovský, český novinár a literát, rusofil, ktorý sa po pobyte v Rusku stal kritikom pomerov v Rusku, na adresu Ukrajiny napísal: „Ukrajina je ustavičná kliatba, ktorú nad sebou vyriekli Poliaci aj Rusi, je jablkom nesvornosti hodeným osudom medzi tieto dva národy.“

Až donedávna nás závažnosť tohto výroku viac menej míňala, Ukrajina bola pre nás nanajvýš Podkarpatskou Rusou, pre niekoho Užhorodom, pre iného Odesou. Ukrajinu a Kyjev sme vnímali akoby oblúkom – cez to, ako o nej písali a hovorili na Západe. Občas to narušila kolízia so zastavením importu ropy alebo plynu, za čo sme vždy automaticky obvinili Rusov, krízu sa vždy podarilo vyriešiť, detaily zapadli prachom.

To všetko je už niekoľko rokov minulosť. Naším najväčším problémom je, ako vychádzať s Ukrajincami, národom na pokraji katastrofy, ktorý je ochotný správať sa tvrdo a riskovať všetko. Symbolicky to potvrdila nedávna tlačovka v Užhorode, Ficove stretnutie so Zelenským bolo ako náraz do steny.

Slovensko je menší a slabší partner takmer v každom medzištátnom vzťahu, ktorý udržiavame. S každým sa vieme dohodnúť, niekde ustúpiť, niečo dosiahnuť. Dlhodobo to dokazujeme v EÚ, aj keď čelíme tlaku Bruselu alebo západných štátov, zatiaľ sme ešte nikdy neskončili ako Poliaci alebo Maďari.

Dokážeme tiež zmierňovať či chápať proti sebe stojacie strany. Počas balkánskych vojen sme dokázali vychádzať so Srbmi a Chorvátmi súčasne. Dokázali sme dokonca plniť užitočnú rolu medzi Srbmi a kosovskými Albáncami (naši vojaci strážili Kosovo pole), potom medzi Srbskom a Čiernou Horou (osobitnú rolu zohral slovenský diplomat František Lipka).

Ukrajina je však iný prípad. Sme schopní pomáhať desiatkam tisícok Ukrajincov na našom území, nečelia žiadnej diskriminácii a zarábajú rovnocenne so slovenskými zamestnancami. Sme schopní sa stretať s Rusmi a zároveň vyjadriť plnú solidaritu Poliakom, aj im ponúknuť pomoc (čo si poľské médiá všimli), ale Ukrajina je stena, cez ktorú vlak nejde.

Až doteraz sme mali za to, že najväčším problémom Ukrajiny je masívna skorumpovanosť ukrajinských politikov. Existuje však niečo horšie. Keď sa mizéria ukrajinskej elity spojí s nacionalizmom a extrémizmom. Tento tlak prichádza zdola, čelní politici vo funkciách mu ustupujú. Videli sme to pri Porošenkovi, vidíme to pri Zelenskom, prejavy boli prítomné aj pri generálovi Zalužnom. Tým symbolom v pozadí je vždy Bandera, symbol ukrajinského nacionalizmu a extrémizmu.

Bandera, syn gréckokatolíckeho kňaza, bol tvrdý líder. Na svoje ciele skúšal využiť nacistov, na čo napokon doplatil. Ako si s podobným princípom možno poradiť inak, než silou?

Tak znie zadanie pre slovenskú (ale širšie aj stredoeurópsku, ale nie západnú) politiku.

Ukrajina je pre nás kľúčová pre obchod s Ruskom a dostupnosť ropy, plynu, v menšej miere iných komodít. Ak chceme zostať priemyselným štátom, potrebujeme ceny energií za také ceny, za aké sa dá u nás vyrábať a vo svete predávať. S ruskou ropou a plynom to možné je, s dovážaným skvapalneným plynom po mori a z iných strán konfliktu to možné nie je. Sú totiž drahšie v takej miere, že to ohrozuje priemyselnú výrobu.

Hneď na úvod treba povedať, že riešenie, ktoré ponúka celá opozícia, že prijmeme západné riešenie a ropu a plyn začneme dovážať z opačnej strany, nerieši problém. Je rezignáciou naň.

Čiastočným riešením je hľadanie zdrojov cez TurkStream, dohody s Azerbajdžanom, Tureckom, v menšej miere s Chorvátskom (LNG). Kým však nedokážeme touto cestou nahradiť ropu a plyn v objeme a ako-tak dostupnej cene, dovtedy to nie je plnohodnotná odpoveď. Ak teda niekto nepovažuje za odpoveď krach Slovnaftu či zatváranie veľkých fabrík ako U.S. Steel.

Zodpovednosťou slovenského premiéra je tomu predísť, nie to označiť za dôsledok vojny na Ukrajine. Bez Slovnaftu, U.S. Steel, veľkých automobiliek a niekoľkých málo ďalších fabrík prestávame byť priemyselným štátom.

Po roku 1998 nám pomohlo, že sme sa stali dielňou pre zahraničné automobilky. Bol to úspešný krok, riešil domácu nezamestnanosť, bol zdrojom ekonomického rastu. Kredit nesú dve Dzurindove vlády. Ale tento model už nedokážeme zopakovať. Potrebujeme ho rozvíjať, o čom rozhodne naša priemyselná konkurencieschopnosť. Ak chceme udržať industrializáciu, bez energií, ktoré sú lacnejšie ako na Západe, to nejde. Všetko, čo sa dalo za pár rokov zmontovať, sa dá (ešte rýchlejšie) rozobrať.

Ak by malo vládu a opozíciu niečo spájať, je to uvažovanie nad touto otázkou. Nateraz je však debata nezmyselne emotívna a ideologická.

Spor začína s ústrednou témou, ktorou je vojna.

Aj tu by sme mali byť schopní rozumnej debaty, oddeliť fakty a emócie, realitu a priania. Najmä preto, že želania sa postupne míňajú.

Ukrajina je po vyše troch rokoch v pasci, ktorú si Ukrajinci sami prehlbujú. Nedokážu uznať doterajšie výsledky vojny a ruskú prevahu na dobytých územiach, vo vojne proti silnejšiemu agresorovi chcú pokračovať.

Ruskú prevahu naopak uznáva Trumpova Amerika, z vojny sa krok po kroku sťahuje a jej bremeno sa tým naplno presúva na Európu. Je zaujímavé, že v tomto procese nehrá žiadnu rolu žiadna východoeurópska krajina EÚ, ani Poľsko. Fínsky prezident Stubb má väčší hlas za stolom ako ktokoľvek zo strednej Európy. Hoci dopady na V4, Rumunsko, Bulharsko sú radovo väčšie.

Dôležitou časťou v tomto procese je rozlišovať Trumpove slová (hrozby sekundárnych sankcií, výzvy na zastavenie importu ruských energií) a činy (znížené financovanie vojny priamou pomocou, zníženie priamych dodávok zbraní), pričom sťahovanie Američanov už ide nad rámec vojny na Ukrajine (najnovšie znížili Američania vojenskú podporu pre Litvu, Lotyšsko a Estónsko).

Pre vývoj sú kľúčové dve Trumpove rozhodnutia: Ukrajina nebude v NATO a Amerika ako štát neposkytne Ukrajine žiadne bezpečnostné záruky, ani vojakov. Zbrane je ochotná predávať, ak za ne budú Európania platiť. Trump týmito krokmi dosiahne, že to už nebude americká vojna čo do primárnej zodpovednosti, ale zároveň bude vojna ďalej pokračovať, takže zložité otázky usporiadania regiónu sa posúvajú do budúcnosti. Západná Európa sa snaží tomu čeliť a Trumpa do vojny čo najviac vtiahnuť.

Ak Trump uspeje, vzniká tým logická otázka, že ak predchádzajúci prístup, kde bola Amerika na čele štátov, ktoré financovali a podporovali ukrajinskú vojnu, vydržal 3 roky, ako dlho môže vydržať fáza dva bez Ameriky?

Túto otázku možno nazvať ukrajinskou pascou. Neprináša totiž šancu na zvrat vo vojne (pretože to je vojensky nemožné), len predlžovanie stavu za vyššie náklady pre zúčastnených.

Témy, na ktoré sa sústredí pozornosť, sa postupne menia: teraz je to otázka bezpečnostných garancií pre Ukrajinu, predtým to bola snaha o vynútenie si okamžitého prímeria na fronte, predtým sankcie proti Rusku, predtým ekonomická a politická izolácia Ruska v medzinárodných vzťahoch.

Najväčším problémom tohto prístupu je odpoveď na otázku, prečo žiadna z týchto snáh neviedla k úspechu.

Odpoveď nie je taká zložitá: o usporiadaní pomerov od momentu, keď sa začala vojna, rozhoduje sila. Pričom Rusko má vo vojne – až na krátke obdobie chersonskej protiofenzívy na konci roku 2022 – prevahu. To znamená, že pri dohode o usporiadaní pomerov po skončená vojny má silnejšiu pozíciu, ako strana, ktorá je slabšia. Taká je podstata vojny. Rozhoduje sa v nej o tom, čo nedokázala vyriešiť politika pred začiatkom vojny.

Otázka bezpečnostných garancií je otázkou, ktorá sa dotýka casus belli, príčin vojny. Rusi boli ochotní ísť do vojny pre to, aby Ukrajina nebola súčasťou NATO, prekážala im vojenská spolupráca Ukrajiny s USA a ďalšími štátmi aliancie.

Ak niekto po vyše 3 rokoch vojny a strate 20 percent územia plus nespočítateľného množstva životov hovorí, že zvyšná časť Ukrajiny by mala mať bezpečnostné záruky na úrovni článku 5, pričom ešte nedávno hovoril o možnom členstve západnej Ukrajiny v NATO, akoby nedával uplynulé tri roky pozor.

Takéto návrhy nevedú k mieru, pretože od začiatku viedli k vojne. Ruské požiadavky sa v tomto ohľade nezmenili. Naopak, nechali za ne zomierať svojich vojakov, čiže ich cena od roku 2022 vzrástla.

Preto aktuálne návrhy 26 európskych štátov, ktoré sa snažia formulovať budúce bezpečnostné garancie pre Ukrajinu, nemôžu priniesť riešenie, ani zastavenie bojov, iba pokračovanie vojny.

Navyše európske štáty nehrajú s Ukrajinou férovú hru aj v tom, ako formulujú problém.

Bezpečnostné garancie predsa znamenajú ochotu štátov, ktoré ich dávajú, že v budúcnosti vstúpia do vojny na strane Ukrajiny. Nasadia vlastné armády a v prípade veľkej vojny budú mobilizovať vojakov do vojny proti Rusku. To však 26 európskych štátov odmieta v aktuálnom stave: bezpečnostné garancie a nasadenie vlastných jednotiek podmieňuje uzavretím mieru. Koalícia pod vedením Macrona s Merzom a Starmerom nehrá s Ukrajinou fér.

A to ešte skrýva niekoľko neriešených problémov: Poliaci odmietajú poslať vojakov na Ukrajinu, kým sa misie nezúčastnia aj Američania, v Nemecku je proti verejná mienka, Taliani oznámili, že si to nemôžu dovoliť, francúzsky prezident a britský premiér, ktorí to podporujú, majú doma mimoriadne nízku popularitu. To nevyzerá ako „koalícia“, na ktorú sa možno spoliehať.

Ak by boli Američania ochotní vstúpiť do vojny s Ruskom, napríklad vytvorením bezletovej zóny (po napadnutí Ukrajiny) alebo nasadením amerických jednotiek, skrátka brať vojnu Ukrajiny ako svoju vlastnú, potom by Ukrajina mohla byť v NATO. Demonštrovali by to de facto.

Týmto spôsobom sa správa Amerika k Izraelu. Členstvo v NATO preto ani nie je potrebné, pretože keď Izrael potrebuje vojenskú, ekonomickú alebo diplomatickú pomoc, dostane ju. Vrátane nasadenia americkej armády.

V prípade Ukrajiny toho Američania schopní neboli, vojnu viedli ako zástupnú, ktorej cieľom bolo a zostáva oslabiť Rusko ako mocnosť. Ukrajina preto nemá nielen miesto v NATO, ale nezíska ani trvalú americkú pomoc.

Európana sa tvária, akoby chceli Ameriku nahradiť a bezpečnostné garancie na úrovni článku 5 zabezpečiť, ale pritom hovoria, že by to malo platiť až od prípadnej ďalšej vojny, v prípade tejto vojny nie sú ochotní nasadiť vlastné armády, ani do vojny priamo vstúpiť.

Otázkou znie, prečo by ktokoľvek mal tejto konštrukcii veriť. A prečo by Rusi mali akceptovať, že výsledkom vojny, v ktorej majú vojensky navrch, by malo byť niečo podobné, čo k vzniku vojny viedlo.

Ukrajinská pasca je v tom, že za to všetko zomierajú vo vojne na svojom vlastnom území bez toho, aby sa blížilo riešenie, o ktorom hovoria politici.

Slovensko nedokáže riešenie tejto otázky ovplyvniť. Naším záujmom zostávajú dve veci: aby sme sa do prípadnej vojny nezapojili, a aby sme rozumeli procesom, ktoré sa dejú a nepodporovali neracionálny prístup, ktorý Ukrajinu napokon poškodzuje najviac. A po druhé, aby sme podporovali obnovu ekonomickej spolupráce medzi Ruskom a Západom po vojne, pretože z nej máme prospech.