Začnime so Shakespearom, jeho 116. sonet je o láske:

„(...) Nie je ľúbosť ľúbosťou, ak sama zmení sa, keď môže zmenu zrieť, ale pohne sa dľa cudzích popudov! Vôbec nie! Ona je jak maják zdvihnutý, čo hľadí bez hnutia na búrku rozbesnenú, je ako svetlo hviezd pre loďky na púti, jej výška známa je, však nepoznáme cenu.“

Český preklad je v niečom zrozumiteľnejší:

„Láska láskou není, když zradou trestá zrádné křehké tělo a změnu tím, že sama se hned mění. Ne, láska je jak maják, pevný bod, hvězda, co vede bárky ztracené po pustých pláních rozbouřených vod – znáš její výšku, cenu její ne.“

Shakespeare rozumel láske, napísal o nej množstvo veršov, napríklad v jednej hre: „Dve ženy milovať je zrada lásky – a horšie než nemilovať žiadnu.“

Spomenul som si nedávno opäť na pre mňa definitívne vymedzenie toho, v čom je rozdiel medzi láskou a priateľstvom: láska je zaujatá druhou osobou, priateľstvo výmenou dobier s inou osobou, ale knižku Jacquesa Maritaina, ktorý to takto rozlíšil, už nemám, ostala mi v pamäti len téza (kedysi mi pomohla urýchliť jeden rozchod). Prečo to spomínam, pozeral som si posledné dni výpisy z knižiek o láske po tom, ako sme so ženou boli v kine na film Bláznivo (Paolo Genovese, 2025).

Tento film je o láske, má prvky komédie, kde-tu drámy. Genovese má lepšie filmy, ale potešil ma aj tento najnovší. Najmä témou a nápadom.

Genoveseho filmy stoja za pozretie, asi najlepší aj najznámejší bol Úplní cudzinci (2016), ten mal aj slovenský remake, zaujal aj snímok Miesto splnených túžob (2017). Dva ďalšie mi unikli (Superhrdinovia, Prvý deň môjho života), budem ich musieť dopozerať. Autor nepotrebuje veľký priestor, ani veľa postáv, v niečom sú jeho filmy ako divadelné hry, zručne kombinuje zábavu a drámu.

Bláznivo je o láske. Presnejšie o hľadaní lásky, o tejto alchýmii so všetkými jej možnými prvkami, súzvuku srdca s rozumom, hľadaním toho Shakespearovho pevného bodu vo víre neistoty, harmónie v živote. Ako vieme, správnych kombinácií je nekonečné množstvo, ale nájsť tú jednu správnu… to vie byť poriadny problém. A bude ešte väčší, ako varujú sociológovia, ale o tom až nižšie.

K filmu. Obidve hlavné postavy, 50-ročný Piero (Edoardo Leo) aj 35-ročná Lara (Pilar Fogliati) majú zranené životy. Divák si nie je istý, či patria k sebe, dlho tak nepôsobia. Piero je po rozvode, učiteľ na strednej, dcéra je v striedavej starostlivosti. Lara je interiérová dizajnérka, má vkus, ale v živote trable – je po vzťahu so ženatým mužom (nevedela o tom), počas večera jej prinesie zásnubný prsteň, ktorý odmietne.

Čaro filmu je inde. Za Pierom – kdesi v jeho mysli, vo filme v inej miestnosti – sa odohráva rozhovor, hádky, súhlas, emócie štyroch iných postáv, hrajú ich štyria herci, mená naznačujú, o čo ide: Rómeo, Eros, Profesor, Válium. Rovnako je to s Larou, v jej hlave všetko, čo práve ide urobiť alebo povedať, rozoberajú štyri ženské herecké postavy: Alfa, Júlia, divoká Scheggia a zvodná Trilli. Každá z nich je iná. Každý z nich je iný. Osobnosť Piera a Lary vytvárajú súčasne. Ale nikto nehovorí, že majú mať rovnako silné slovo.

Piero aj Lara občas urobia, čo im štyri princípy v ich mysli napovedajú, občas nie. Tie štyri princípy hľadajú medzi sebou zhodu, ale spravidla sa jedna presadí na úkor zvyšných troch, niektoré dialógy sú nápaditejšie, niektoré menej. Samozrejme, že Rómea vieme priradiť k Júlii, Profesora k Alfe a tak ďalej, ale k tomu je dlhá cesta. A slová majú dovtedy osudovú váhu.