V pondelok svetom preletela správa, že pápež Lev sa stretol so známym americkým dúhovým kňazom Jamesom Martinom. Otec Martin po stretnutí uviedol, že od pápeža prináša LGBT katolíkom posolstvo otvorenosti a prijatia. Krátko po tom viaceré médiá upozornili, že pápež sa pár dní predtým stretol aj s dúhovou rehoľníčkou Luciou Caramovou, čo potvrdili fotografie na stránke Vatican Media.

Mnohí (nielen) katolíci sa preto pýtajú, čo tým chce pápež povedať, aký to má význam a či bude podporovateľom dúhovej agendy. 

Presnú odpoveď na položenú otázku nateraz nepoznáme, aj keď viaceré zdroje z pápežovho okolia hovoria, že súčasný pápež je skôr konzervatívne zmýšľajúci. Až doteraz to symbolizovalo gesto, keď sa po zvolení vyhol stretnutiu s kresťanmi, ktorí na námestí mávali dúhovou vlajkou.

Najnovší signál je opačný a adresnejší. Venujme mu preto bližšiu pozornosť.

Po stretnutiach s otcom Martinom a sestrou Caramovou možno opatrne povedať, že Levov prístup k dúhovým témam sa zatiaľ v oblasti komunikácie viac podobá štýlu pápeža Františka ako pápežov Jana Pavla II. a Benedikta XVI. pred ním. Či to znamená aj potenciálne problémy, je nateraz otvorená otázka.

Na Slovensku – obzvlášť v cirkevnom prostredí – panuje atmosféra apriórnej dôvery voči pápežovi, čo je v poriadku, preto sme sa rozhodli zvoliť aj prístup, v ktorom porovnáme, ako k stretnutiam s kontroverznými osobami pristupovali jednotliví pápeži.

Lucia Caramová, s ktorou sa stretol pápež Lev a v marci minulého roka aj František, je dominikánka, pochádza z Argentíny, pôsobí v Španielsku a zjavne má problém s náukou cirkvi, ku ktorej sa hlási. Tvrdí napríklad, že homosexuálne „páry“ by mali mať možnosť „vziať sa v kostole“, že cirkev by sa nemala miešať do otázky potratov, lebo nikto, ani Boh nemôže súdiť ženu, ktorá sa rozhodne pre potrat, že zodpovedné rodičovstvo vyžaduje používanie antikoncepcie, alebo že peklo neexistuje.

Keby sa s týmito názormi uchádzala o post učiteľky náboženstva na ktorejkoľvek cirkevnej škole u nás, nepochodila by. V médiách je, presne naopak, žiadaná a oceňovaná. Otázka znie, ako v takomto prípade vyznie stretnutie s pápežom, kto formuluje jeho obsah a čomu to prispieva.

Na úvod treba povedať, že na stretnutiach pápežov s ľuďmi s opačnými názormi nie je nič nezvyčajné, stretávali sa s nimi aj predchodcovia Leva a Františka (aj keď nie až tak často).

Napríklad, pápež Benedikt XVI. sa v roku 2005, krátko po svojom zvolení, pre mnohých prekvapivo, stretol s Hansom Küngom. Ten bol pritom jeho mnohoročným verejným kritikom, patril k popredným progresívnym teológom, otvorene kritizoval učenie cirkvi o antikoncepcii, tvrdil, že ženy by mohli prijať kňazské svätenie, odmietal povinný celibát, spochybňoval existenciu pekla, rovnako spochybňoval pápežskú neomylnosť (knihu o tom napísal v reakcii na vydanie encykliky Humanae Vitae, v ktorej Pavol VI. odmietol umelú antikoncepciu). Pre jeho názory mu bolo dokonca v roku 1979 odobraté oprávnenie učiť katolícku teológiu na cirkevných školách.

Rozdiel je v tom, že Benedikt po nich nemlčal, ale vydal prostredníctvom hovorcu oficiálne vyhlásenie. Napríklad po stretnutí s Küngom bolo v komuniké uvedené, že išlo o stretnutie v priateľskom duchu, kde sa však nediskutovalo o otázkach pápežskej neomylnosti ani o iných sporných dogmatických témach. Nemecký pápež pôsobil ľudsky veľkoryso, pričom ani gestom nevzniklo nejaké nedorozumenie.

Podobne dopadlo stretnutie Benedikta XVI. s Nancy Pelosiovou, prominentnou americkou političkou za Demokratickú stranu, ktorá napriek tomu, že je katolíčka, je aj jednou z najhlasnejších podporovateliek práva na potrat. Aj po stretnutí s ňou vydalo tlačové oddelenie Vatikánu vyhlásenie, v ktorom bolo uvedené, že Benedikt využil príležitosť na stretnutie na to, aby „hovoril o požiadavkách prirodzeného morálneho zákona a konzistentnom učení Cirkvi o dôstojnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, ktoré zaväzuje všetkých katolíkov, a najmä zákonodarcov...".

Dôvodom pre takéto konanie boli snahy ľudí alebo médií vykladať takéto stretnutia ako podporu pápeža pre ich kontroverznú agendu. Na tejto mediálnej praktike sa inak nič nezmenilo. Funguje v podstate rovnakým spôsobom od čias druhého vatikánskeho koncilu.

Stretnutie pápeža Leva XIV. s Jamesom Martinom totiž svetové médiá ako Reuters alebo AP vykresľujú ako pokračovanie v podpore LGBT agendy od nového pápeža. Aby sa podobne nevykladali aj stretnutia s Küngom a Pelosiovou, musel tomu aktívne predísť sám Svätý Otec.

Preto Benedikt aj Ján Pavol II. pri takýchto stretnutiach často odmietali fototermíny (fotku zo stretnutia Benedikta s Küngom, ani s Pelosiovou nikde nenájdete). A preto po takýchto stretnutiach vydávali aspoň krátke tlačové správy, v ktorých väčšinou v jednej až dvoch vetách tiež stručne zhrnuli náuku katolíckej cirkvi. 

Výsledkom bolo, že každému muselo byť jasné, že hoci pápež je ochotný stretnúť sa a rozprávať aj s kritickými hlasmi, vo veci náuky cirkvi sa nič nemení. Od pápežov, ktorí zažili, čo urobili médiá s druhým vatikánskym koncilom, to nebolo nič prekvapivé. Médiá totiž radi vytvárajú svoju vlastnú mediálnu realitu, ktorá slúži na manipuláciu.

Napokon, pre tento postoj boli aj osobnosti s nekatolíckymi postojmi ochotné prekvapiť. Barack Obama sa tak napríklad po stretnutí s pápežom Benediktom vyjadril, že sa pokúsi znížiť počet potratov v USA. Škoda, že sľub ostal nenaplnený.

Po pápežovi Benediktovi, ktorý sa stal hlavou cirkvi po kázni, kde hovoril o diktatúre relativizmu, však došlo k zlomu.

Nositeľom zmeny však nebol len pápež František, ktorému bol bližší iný štýl komunikácie, ale aj James Martin. 

Kňaz Martin bol totiž vždy vplyvným jezuitom. Jeho knihy ako Môj život so svätými, Jezuitský návod (takmer) na všetko či jeho pútnické knihy boli bestsellermi v rebríčkoch New York Times, chválili ich tak ľudia z cirkvi, ako aj mimo nej.

Potom však prišiel rok 2016 a streľba (moslima) v gay klube Pulse v Orlande pri ktorej bolo zabitých 49 ľudí a ďalších viac než 50 bolo zranených. Martin tvrdil, že situácia po streľbe mu ukázala ako málo sa cirkev zaujíma o týchto ľudí a preto sa im začal venovať. Založil organizáciu Outreach a napísal knihu o pastorácii LGBT ľudí s názvom Building a bridge (Stavanie mosta), z ktorej sa neskôr stal aj film, produkoval ho známy režisér Martin Scorsese, tiež katolík. 

Hoci bola Martinova kniha podrobená ostrej kritike, napríklad kardinál Sarah, vtedy prefekt Kongregácie pre Boží kult, v recenzii pre newyorský denník Wall Street Journal napísal, že Martin je „jedným z najotvorenejších kritikov posolstva Cirkvi v otázkach sexuality“, sám Martin stále trval na tom, že neodmieta učenie cirkvi o homosexualite.