Progresívci by si mali dať pozor na osudový omyl Jozefa Tisa
Kto nemá reálnu politickú alternatívu, vráti sa k zdôrazňovaniu idealistickej.
KomentáreRobert Fico
Kto nemá reálnu politickú alternatívu, vráti sa k zdôrazňovaniu idealistickej.
Vo svete existujú centrá, ktoré udávajú vývoj, a periférie, kde sa myšlienky vychádzajúce z centra dostanú neskôr. V dejinách sa prirodzene mocenské a kultúrne centrá premiestňujú a menia.
Gotika sa objavila vo Francúzsku v 12. storočí, v Uhorsku sa objavila koncom toho istého storočia, na naše územie dorazila ešte o pár desaťročí neskôr. Liberalizmus vznikol v Anglicku a vo Francúzsku na prelome 17. a 18. storočia, do Uhorska sa dostal až v 19. storočí.
Kedysi bol veľmocou Babylon, Egypt, Perzia, Rím, potom zas Európu ohrozovali Mongoli, po nich Osmani, ktorých potomkovia dnes spravujú štát, ktorý je už len regionálnou mocnosťou. Kedysi bolo motorom priemyslu Anglicko, potom Americká únia, dnes sa zdá, že priemyselné centrá sa presúvajú do Číny. Graham Allison zvykne hovoriť, ako amerických študentov na prvej hodine šokuje, keď im oznámi, že veľmocou číslo jedna už je Čína.
Dôvod, prečo to spomínam, je, že u nás dochádza k zaujímavému paradoxu. Po prvé preto, že aj keď sme malý štát na okraji západného sveta, zdá sa, že dnes u nás minimálne v politickej oblasti nedochádza k oneskorenému dobiehaniu centra. O tom, že Ukrajina nebude v NATO, sa začalo v našej politike hovoriť skôr ako v Paríži či Varšave. Pritom dnes je to už rozšírená predstava a s Trumpom uzavretá téma. Po druhé preto, že tí, ktorí zaostávanie za vývojom reprezentujú, sú tí, ktorí samých seba prezentujú ako pokrokových.
Naši progresívci reprezentujú vlnu, ktorá v Amerike už prehrala a aj inde slabne. Rozkvitla v západnom svete zhruba pred desiatimi rokmi (počas migračnej krízy), vrchol zaznamenala asi pred piatimi rokmi (voľby do EP v roku 2019), teraz je skôr na ústupe. Dôvod je pritom jednoduchý, celá škála myšlienok, ktoré progresivizmus reprezentuje, sa ukázala ako prakticky nepoužiteľná. Liečba, s ktorou progresivizmus prišiel, bola niekedy horšia ako choroba sama.
V oblasti masovej migrácie Merkelovej „zvládneme to“ nahradilo Merzovo „nezvládli sme to“. V oblasti zelených tém stelesnených Green dealom dokázali progresívci namiesto záchrany planéty a ambícií do roku 2030 expresne rýchlo poškodiť európsky automobilový priemysel. V oblasti osobných slobôd zase boj za údajné LGBTQ, dnes už najmä TQ „práva“, skončil mrzačením zdravých ľudí, často detí, v mene pochybnej ideológie.
Dalo by sa pokračovať témami ako woke kapitalizmus, obmedzovanie slobody prejavu, systematický rasizmus (najmä v anglosaskom svete) či odrezanie od lacných zdrojov energií (najmä v Európe).
Vrchol zmien však vidno najmä v otázke vojny a mieru a intervencií vedených Západom, ktoré rozvrátili Blízky východ a vyvrcholili proxy vojnou USA a Ruska na Ukrajine. NATO, ktoré vzniklo, aby vojne predišlo, ju pomohlo vyprovokovať.
To všetko dokopy spolu s ďalšími externými faktormi (napríklad rozumná hospodárska politika Číny) spôsobilo oslabenie Západu a jeho kľúčovej mocnosti USA. A to v takej miere, že priamo pred našimi očami dochádza ku koncu unipolárneho sveta a začiatku novej éry, v ktorej už USA nebudú jediným svetovým policajtom, ale silnejšiu geopolitickú rolu bude mať minimálne Čína, možno aj ďalšie krajiny ako India a Rusko.
MartinX
Pred 7 mesiacmi
Perfektne napísané. Mne progresívci pripomínajú komunistických papalášov za Gorbačova, keď bolo jasné, že zmeny prichádzajú ale oni stále opakovali staré mantry.
Vladimír Palko
Pred 7 mesiacmi
Veľmi dobre, Michal.
Palo Satko
Pred 7 mesiacmi
Trochu realnej politiky by ale nezaškodilo. Priklad Taliansko. Ked Spojenci vstupili na taliansky poostrov vyhlasilo Taliansko 3.7.1943 kapituláciu a realne sa tak pridalo k nemeckym nepriatelom. Nasledovalo okamžite obsadenie Talianska Nemcami a potom až do konca vojny priebiehali krute boje, ktore najmä Taliani na juhu "odskakali" hladomorom a talianky prostituciou za jedlo pre deti. Slovensko je menšie a vlastne nikomu okrem Svobodovych vojakov na nom nezaležalo. Pre Spojencov bolo daleko a Červena armada potrebovala tiahnut na Berlin a dobit rumunske a madarske ropne polia. Teoreticky sa Tiso mohol pridať k Povstaniu, ale berme to realne, väčšina Slovakov bola katolickych a komunisticko-sovietsky partizansky odboj im bol cudzi. Armada sa pridala, ale ked vojakom omrzli nosy, tak sa pobrali domov. Nemci obsadili Slovensko bez väčšich problemov a ako spojenca mali svoju menšinu a ludacky režim. Tiso mohol akurat tak zložit funkciu, ale vlastne ako knaz nenavidiaci komunistov, ani to nemohol urobiť. No a ako je to s progresívcami? Dokial nebudu mat svojích "novych Nemcov", čitaj sponzorov, tak nič zmeniť nemôžu, lebo aj v politike plati: Bez penez, pred muziku nelez!
VladoP
Pred 7 mesiacmi
Veľmi dobrý komentár. Paralela s Tisom úplne presná nie je, nakoľko Tiso bol v rokoch 1943 a 1944 v trochu zložitejšej situácii, ale inak za mňa parádička komentár 🙂
Peter
Pred 7 mesiacmi
Pán Čop, Tiso mal najrealistickejšiu politiku, aká bola možná v daných pomeroch, aby počas najzničujúcej vojny v dejinách ľudstva život na Slovensku bol znesiteľný. Na dosiahnutie toho musel predísť tomu tomu, aby Nemecko obsadilo Slovensko alebo aby Slovensko bolo pripojené k Nemecku či k Maďarsku. Ak by tomu nezabránil, situácia na Slovensku by sa podstatne zhoršila, ako to ukázalo obsadenie Slovenska Nemeckom v auguste 1944. Preto politicky manévroval. Neodmietal Nemecku všetko, čo požadovalo- neodmietal najpodstatnejšie požiadavky, no odmietol to, čo mohol odmietnuť. V tom odmietaní si nasadil pomerne vysokú latku a dosiahol ju. Ďurčanský chcel pre Slovensko dosiahnuť príliš veľa a na žiadosť Nemecka bol odvolaný z funkcií, čím uvoľnil cestu pre k nemeckým požiadavkám ústretovejších Tuku a Macha. Mimochodom, Tiso nebol diktátorom, ale prezidentom s obmedzenými právomocami, ktoré nielenže neprekračoval, ale v mnohých prípadoch nemohol ani plne využiť, lebo Nemecko mu v niektorých prípadoch určovalo napr. členov vlády (Tuku a Macha). Vďaka tomuto rozumnému manévrovaniu na Slovensku do povstania panoval takmer mierový život. Wardovu knihu nepoznám, ale pochybujem o jej objektivite a odbornom prínose. Na druhej strane Tiso nebol proti tomu, aby Slovensko vo vhodnej chvíli sa politicky a vojensky odpútalo od Nemecka, no zároveň neobetoval životy na strane Spojencov. O tom sa Ward zrejme nezmieňuje, hoci o tom je príslušná literatúra. Na toto odpútanie v r. 1944 ešte neboli vhodné vojenské pomery. Preto povstanie v r. 1944 bolo katastrofou pre Slovensko i Spojencov. Mimochodom, Beneš, ktorý ho intenzívne podnecoval, sám neveril v jeho úspech.