Spojenectvá v druhej svetovej vojne mohli vyzerať inak. Osud Japonska spečatil Stalin, nie atómová bomba
Fašistické Taliansko bolo najskôr spojencom západných demokracií a Poľsko zase komplicom Adolfa Hitlera.
Komentáre
Fašistické Taliansko bolo najskôr spojencom západných demokracií a Poľsko zase komplicom Adolfa Hitlera.
Výsledky druhej svetovej vojny určili geopolitický poriadok sveta na ďalších 70 rokov. Najničivejší konflikt v dejinách ľudstva preto patrí medzi najviac študované oblasti historickej vedy. Podobnosti s druhou svetovou vojnou sú, právom aj neprávom, pripomínané pri takmer všetkých súčasných vojnových konfliktov s účasťou Západu či Ruska.
Interpretácia druhej svetovej vojny sa postupne posúvala. V závislosti od konkrétnej témy niekedy bližšie – inokedy ďalej – pravde. Zodpovednosť za katyňský masaker priznal Sovietsky zväz až v roku 1990, keď Gorbačov povedal, že ide o najväčší zločin stalinizmu. Cynický pakt Ribbentrop-Molotov bol počas celého obdobia komunizmu tabu a v Rusku ním do veľkej miery zostáva dodnes.
Na Západe sa zase rozšírila mylná predstava, že západné demokracie išli do vojny s Nemeckom preto, aby ochránili Židov. K tomuto posunu došlo nie vplyvom historikov, ale skôr populárnej kultúry. Londýn, Paríž a Washington považovali nacistický antisemitizmus za odpudivý, ale nie za casus belli. Keď Londýn a Paríž v septembri 1939 vyhlásili vojnu nacistickému Nemecku, spravili tak na obranu síce menej, ale stále antisemitského a autoritárskeho Poľska. Británia zároveň počas vojny zaviedla výrazné reštrikcie na imigráciu židov, ktorí pred perzekúciou utekali do Palestíny.
Oba príklady, sovietska nevina pri rozpútaní vojny, aj ochrana židov ako hlavná motivácia západných demokracií, patria medzi mýty, ktorých búraniu sa venuje mnoho odborných publikácií. Niektoré zásadné pohyby a fenomény vojnových rokov však stále zostávajú opomínané.
Naposledy mi táto skutočnosť zarezonovala pri čítaní brilantného životopisu francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea od anglického historika Juliana Jacksona. Autor sa detailne venuje zložitosti francúzskeho zapojenia do druhej svetovej vojny, ktoré okrem rýchlej porážky Paríža na jar 1940 a boja De Gaullových Slobodných Francúzov pozostáva aj z kolaborácie s Nemeckom. Tento rozmer reprezentoval najmä zvyškový francúzsky štát vedený maršálom Philippeom Pétainom, ktorý bol riadený z kúpeľného mestečka Vichy a priamo spravoval juh krajiny a väčšinu francúzskeho koloniálneho impéria.
To, že sa vichystické Francúzsko v niekoľkých prípadoch dostalo do ozbrojeného konfliktu so spojencami je známa informácia, väčšinou sú však tieto strety, v Sýrii či v Alžírsku, prezentované ako okrajové záležitosti. Vyznievajú tak, že porážkou demoralizovaní Francúzi opätovali zopár povinných výstrelov a potom sa ochotne vzdali. Jackson si však všíma, že na Madagaskare Francúzi bojovali proti Britom dlhšie ako proti Nemcom vo Francúzsku. Briti francúzsky Madagaskar napadli v máji 1942 pre obavu, že sa podobne ako francúzska Indočína stane základňou pre nepriateľské Japonsko. Pacifikovať francúzsky odpor na ostrove sa Britom podarilo až v novembri toho roku.
Temných zákutí francúzskej histórie počas druhej svetovej vojny je viac než len spomínaná kolaborácia, ktorú sprevádzalo zavedenie antisemitských zákonov. Menej sa vie o zverstvách koloniálnych vojakov, ktorí bojovali pod vlajkou Slobodných Francúzov. Tieto väčšinovo marocké jednotky, ktoré sa podieľali na ťažení v Taliansku, znásilnili tisíce tamojších žien. Dialo sa tak potom, ako sa Taliani vzdali a oficiálne prešli na stranu spojencov. Odhady sa líšia, niektoré hovoria o dvetisíc, iné až o dvanástich tisíckach obetí.
„Francúzske koloniálne vojská opäť vyčíňajú. Kedykoľvek obsadia mesto alebo dedinu, dochádza k hromadnému znásilňovaniu obyvateľstva. Nedávno boli znásilnené všetky ženy v dedinách Patricia, Pofi, Isoletta, Supino a Morolo. V Lenole, ktorá padla do rúk Spojencov 21. mája, bolo znásilnených päťdesiat žien, ale keďže to nestačilo, znásilňovali aj deti a dokonca aj starých mužov,“ napísal o zverstvách spisovateľ Norman Lewis, v tom čase britský dôstojník na fronte pri Monte Cassino.
Keď už hovoríme o Taliansku, pripomeňme, že spojenectvo Benita Mussoliniho s Adolfom Hitlerom ani zďaleka nebola tak hotová vec, ako sa dnes v niektorých dokumentárnych seriáloch prezentuje. Keby západné demokracie zahrali so svojimi kartami o trochu lepšie, žiadna fašistická os Berlín-Rím-Tokio nikdy nemusela vzniknúť. Churchill Mussoliniho obdivoval, duce mal zase zo začiatku k Hitlerovi odpor, o židoch sa viackrát vyjadril pozitívne a antisemitizmus v roku 1932 opísal ako „nemecký zlozvyk“. Antisemitské zákony prijali v Taliansku až neskôr.
Keď v roku 1934 videli Nemci prvú príležitosť na anšlus Rakúska a tamojší nacisti spáchali atentát na kancelára Engelberta Dollfußa, Mussolini bol pripravený nezávislosť svojho severného suseda brániť. Rím vyslal 50-tisíc vojakov do Brennerského priesmyku na taliansko-rakúskej hranici a Hitler, vidiac, že Taliani to myslia vážne, ustúpil. Mussolini svoju antihitlerovskú politiku posilnil uzavretím spojenectva s Britániou a Francúzskom, ktoré bolo podpísané v malom talianskom mestečku Stresa. Hitler sa Mussolinimu pomstil, keď taliansky diktátor v októbri 1935 napadol Etiópiu. Nemci vtedy ako jediný európsky štát poslali Etiópii zbrane a muníciu, vrátane desaťtisíc pušiek Mauser, 30 protitankových diel a troch lietadiel.
Nate Higgers
Pred 6 mesiacmi
Pan Števkov. Modra knižka, alebo ste "vojnu" už nestihli? "200-členná čata" niekoho znásilnila. No to asi nie. Čata sotva, ked tak rota. Mi pripomínate Štandardneho slovenského novinára píšuceho "krimi" rubriku. Tam pravidelne nemajú problém pomotat krádež, lúpež a vlamanie. Kľudne do jednej vety ala "vlamac pri lupezi ukradol...".
The Jackdaw of Rheims
Pred 6 mesiacmi
...a o osude Stalinovho impéria zasa mohli rozhodnúť Japonci, ak by sa v roku 1941 pridali k nemeckému útoku na ZSSR... neviem, ako to bolo s tou nemeckou vojenskou podporou Etiópii, lebo Nemci práveže vtedy ešte zvýšili obchodnú výmenu s Talianskom... každopádne Hitler vojnu Talianska proti Etiópii privítal, lebo vrazila klin medzi Mussoliniho a západné veľmoci, ale hlavne - Mussoliniho toto africké dobrodružstvo zamestnávalo natoľko, že už nemal sily a prostriedky angažovať sa v strednej Európe a držať ochrannú ruku nad Rakúskom... za to sa Hitler Mussolinimu odvďačil tak, že hneď v roku 1936 uznal anexiu Etiópie...
Jan Cézar
Pred 6 mesiacmi
Pane jo, to je prázdninová OKURKA!! Mandžusko versus Harry Trumanovo rozhodnutí zabránit x-deset tisícům mrtvých "american boys" při americkém vylodění na japonské ostrovy. Objev století. Článeček hodný učebnice dějepisu pro 7-8.třídy pro slabomyslné s ilustrační fotografií, kdy Mussolini už byl - versus titulek - čtyři měsíce mrtev. MARKER, fakt se veleúspěšně snažíte odradit své prapůvodní fanoušky. Tedy mě.
jen
Pred 6 mesiacmi
V článku sú zaujímavé informácie o ktorých som nevedel. Nechápem ten hejt na autora. Francúzke koloniálne vojská neboli Francúzi. Bola to africká armáda vedená francúzskymi dôstojníkmi. V Európe sa Afričania pod velením Francúzov správali ako zvery aj k zajatcom v prvej svetovej vojne. Je o tom množstvo svedectiev v starých knihách. To bol ich štýl, ako sa chovali v Afrike, tak sa správali aj v Európe.
Palo Satko
Pred 6 mesiacmi
Japonci kapitulovali až keď dostali prísľub, že cisár nebude súdený ako vojnový zločinec. Američania to dohodli so svojimi spojencami a tiež zo Stalinom, ktorému to bolo vlastne jedno, lebo voči Sovietom sa zločinov nepripúšťali.