V utorok Branislav Gröhling vyhlásil, že pokiaľ bude predsedom SaS, Richard Sulík nebude na volebnej kandidátke strany. A keďže Gröhlingov mandát vyprší až v roku 2028, zdá sa, že Sulík nebude na kandidátke strany ani v najbližších parlamentných voľbách. To je však v kontraste s postojom Sulíka, ktorý sa v minulosti vyjadril, že v najbližších parlamentných voľbách bude určite kandidovať. 

Aj keď pre mnohých to môže znieť prekvapivo, Gröhlingove slová sú v súlade s dlhodobými náladami väčšiny straníkov. Svedčia o tom reakcie ďalších popredných politikov SaS vrátane Sulíkovho favorita na post predsedu SaS, Viskupiča, ktorí Gröhlinga podporili. Okrem Jany Bittó Cigánikovej sa Sulíka nikto nezastal.

Táto nálada vychádza z mienky, že Sulík strane škodí. V interných debatách v rámci strany sa to dokazuje najmä prieskumami, ktoré to údajne potvrdzujú. Pri debate so straníkmi sa však človek akosi nevie zbaviť pocitu, že tie prieskumy sú len zásterkou toho, že mnohí v SaSke by stranu radi videli ako súčasť progresívnej internacionály, vďaka ktorej by si mohli namiesto kritiky užívať potlesk v ideologickej tlači.

Realita je pritom, zdá sa, omnoho jednoduchšia a spočíva vo vyčerpanosti zakladateľa strany. Sulík predsa odišiel z parlamentu so slovami, že politika ho už nenapĺňa tak ako kedysi. Jeho verejné vystupovanie dnes vypĺňa hlavne relácia o varení, ktorej výroba ho momentálne baví viac ako politika.

Samozrejme, človek ako Sulík sa od politiky nikdy úplne neodstrihne. No ak sa k nej vyjadruje, je to takmer výlučne v relácii o varení, kde si volá hostí, aby s ním varili a popri tom si podebatovali o aktuálnom dianí. Mimochodom, to je tiež dôkaz toho, že Sulík vie byť inovatívny a zaujímavejší ako mnohí jeho kritici. 

V dejinách SaSky revolty proti Sulíkovi nie sú ničím novým. V roku 2013 sa so Sulíkom tvrdo zrazila partia okolo Jozefa Kollára, ku ktorej patrili Daniel Krajcer, Juraj Miškov a ďalší. Spor vyvrcholil ich odchodom a založením konkurenčnej strany SKOK. No a tá po pár mesiacoch skončila na smetisku politických dejín, rovnako ako jej zakladatelia, ktorých si dnes pamätajú už len pamätníci.

Niečo podobné sa stalo v roku 2019, keď Sulíka kritizovala partia okolo Ľubomíra Galka, Jozefa Rajtára a Natálie Blahovej. Tí potom rovnako opustili SaSku a skončili v Demokratickej (mikro)strane, ktorá dopadla ešte horšie ako SKOK pred štyrmi rokmi.

Vtedy bol však Sulík pri chuti. Politika ho bavila a napĺňala. Stranu preto dokázal vždy očistiť od kritikov, ktorých ego bolo väčšie ako ich politické schopnosti a verejný výtlak. Ak by bol na tom Sulík dnes rovnako ako vtedy, Gröhling so svojou partiou by sa zaradil do zoznamu politického planktónu, ktorý veľkohubo opustil SaSku, aby potom zapadol do politickej bezvýznamnosti.