Keď som sa ráno dozvedel smutnú správu, vyslovil krátku modlitbu, prvá myšlienka nebola na politiku. Anna Záborská mala silnejší rozmer.

S manželom Vladom dokázali vždy neomylne vidieť (a vedieť) komu, ako a kedy pomôcť. Nikdy o tom nehovorili, keď som aj zaviedol reč na túto tému, odvrátili zrak alebo zmenili hlas, zacitovali Matúša, „keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá“. Anka Záborská v tom bola rovnako neomylná ako vytrvalá.

Bola dcérou politického väzňa Antona Neuwirtha, ktorý po návrate zo Švajčiarska do komunistického Československa za svoje slobodné postoje dostal 12 rokov väzenia a prepadnutie majetku, odsedel si necelých sedem. Bol to žid, ktorý konvertoval na katolicizmus a ktorý celý život hľadal zmierlivú cestu, ako vysvetľovať drámu a obhajovať niektoré nevyhnutné rozhodnutia prezidenta Tisa. Robil to spôsobom, ktorý vzbudzoval rešpekt, mal miesto vo verejnoprávnej televízii, dnes už ťažko predstaviteľná vec. S takouto výbavou z rodiny znášate facebookové a progresívne útoky inak.

Záborskú charakterizuje tento zdanlivý rozpor: na jednej strane osobná štedrosť, láskavosť a ochota vždy konkrétne a priamo pomôcť, nečakala, vedela sa spýtať ako prvá, to potrebné zabezpečila. V osobnom aj politickom živote uprednostňovala mikro na úkor makro pohľadu, pomoc núdznym. A ako pri mnohých iných, ktorých rodičia boli politickými väzňami, aj ona mala v sebe zaštepený sklon robiť to okamžite, neúnavne. Ako keď žijete s tým, že neviete, koľko času je vám vymerané, alebo keď viete, že kto hneď dáva, dvakrát dáva. O čomsi vypovedá, že v tom nemá medzi slovenskými politikmi v európskom ani slovenskom parlamente nástupkyňu ani pokračovateľa.

Na strane druhej bol jej imidž: bola terčom verejnej kritiky plnej nenávisti, posmeškov, karikatúr, zažívala osobné a mimoriadne vulgárne napadnutia, často od mladých zakomplexovaných a inak nezrelých žien. To všetko malo politické pozadie, ideologický parfém, nulový kontakt s realitou. Ani o tom nikdy nehovorila, musel to s ňou niekto zažiť, aby o tom vedel.

Kto vie, čo je ťažšie, či si odsedieť 6,5 roka v cele, alebo počúvať celé desaťročia takéto útoky, čeliť im, keď hryzú všade okolo, neraz veľmi blízko. Sú tam veľké rozdiely, aj isté podobnosti, politickí väzni našej doby (napríklad z Číny) hovoria, že sú horšie veci ako väzenská cela.

Ale je tu aj solidarita. Keď čelila jednej z vĺn nenávisti, podnietilo to pani Božidaru Turzonovovú, aby sa otvorila a sama prehovorila o odpudivosti a hrôze potratu. Bol to silný moment a nielen pre Záborskú a Turzonovovú. Škoda, že podobných duší, ktoré by sa boli zapálili ako sviečka od sviečky, nebolo vtedy viac.

Jej otec patril ku generácii, ktorá takýto vývoj čakala. Stál pri príprave zmlúv so Svätou stolicou a záležalo mu na princípe výhrady vo svedomí, pretože po páde komunizmu počítal s novými ideológiami a útokmi na Boha a slobodu. Anku Záborskú to teda nemohlo prekvapiť. Lež ktovie, človeka s dobrým srdcom vždy musí zlo zaskočiť.

Tento zdanlivý rozpor osobnej zodpovednosti a verejného imidžu plného nenávisti, ktorý niesla v sebe Záborská, má aj odvrátenú stranu. Sú ním ľudia, ktorí presadzujú novú morálku, v politike vidia všade boj proti zlu, sami sa cítia byť stranou dobra, pričom ich vlastné súkromné životy sú až príliš často plné tragédií a bolesti.