Po Staškove. Ďalší problém, ktorý nevieme riešiť

Kríza výchovy a vzdelania (v tomto poradí) je prvoradým politickým problémom. Túto vetu napísala pred vyše 60 rokmi Hannah Arendtová. A predsa, ako vidíme, s tým politika nevie pohnúť. Po vyše polstoročí sa žiada dodať, že liberálny politický režim nedokáže túto krízu riešiť.

Dokážeme o ňom donekonečna mudrovať, zbierať a porovnávať dáta, stále pripravovať nejakú reformu, chvíľu ukazovať prstom na Fínsko, chvíľu na Estónsko, keď Fínsko dosiahne úroveň našich žiakov v testoch Pisa, už sa radšej neozve nikto, zavrie sa hladina.

Ako je vôbec možné, že čím dlhšie počúvame o reforme školstva, chvíľu je mantrou kritické myslenie, potom čítanie s porozumením, kadejaká gramotnosť (mediálna, finančná...), potom inklúzia a integrácia..., veď to poznáte, ako je možné, že po celý ten čas školstvo kontinuálne upadá? Ako vôbec ešte môžeme reformátorov brať vážne?

A nie je to problém len u nás, týka sa to celého Západu.

Ešte horšie je to s výchovou.

Kríza výchovy je ešte naliehavejšia, spoločenská morálka prudko degraduje, médiá ten úpadok priživujú, spoločnosť si tému aj uvedomuje, aj ju odmieta. Kladie totiž nároky, žiaľ, ešte aj kresťanské cirkvi sa utiahli kdesi do kúta. Ale politika, profesia, ktorá si v našej dobe namýšľa, že dokáže a má riešiť všetko, nedokáže urobiť nič.

Súhlasím s Evou Čobejovou, že včerajšia vražda na škole neďaleko Čadce je ďaleko vážnejšou témou ako odvolanie ministra Tarabu. Ale otvorte si dnešné noviny, ktoré z nich venujú vražde učiteľky väčšiu pozornosť ako odvolaniu ministra?! Keď ide o spoločenský význam, tie dve témy sa pritom nedajú ani porovnať.

Na včerajšej tragédii zaráža hneď niekoľko vecí. Keď si zrekapitulujeme, čo sa dialo, nikto neurobil chybu. Stará mama, ktorá vnímala problém svojho vnuka, trápila sa úpadkom prospechu a jeho správania, nič nepodcenila, spravila správnu vec. Chcela obmedziť jeho zábavu, upriamiť pozornosť na školské povinnosti a disciplínu. Konala správne, v záujme dieťaťa. (Médiá, ktoré zdôrazňovali zákaz miništrovania, hovorili správu o sebe, nie o probléme.)

Aj nebohá učiteľka ZŠ, ktorá mala obavy zo správania a gest utorkového násilníka, konala správne. Nič nepodcenila, podľa predpisu privolala odbornú pomoc. Ani psychológovia nemeškali, prišli včas, venovali dotknutej triede čas, a predsa to nepredišlo tragédii. Riaditeľka ZŠ, ktorá riskovala život a zasiahla proti žiakovi krátko po vražde, konala opäť správne. A odvážne.

Nikto neurobil chybu. Ale v Staškove bude pohreb. Modlíme sa, aby neboli dva.

Ak máme z tej hrôzy vydolovať nejaké ponaučenie, tak je to odmietnutie všetkých skratiek. Utorková tragédia ukázala, že problém je vážnejší, ako ďalší psychológovia na školách, ako rozvrátené rodiny a deti bez obidvoch rodičov, nestačí hovoriť o náraste sociopatov a sociálnej apatie. Myslí si azda niekto, že ak by zaplavili školy nové psychologičky, že sa tým problém vyrieši? Alebo bude niekto navrhovať detektory kovov ako v Amerike, kde je násilia na školách ešte viac ako u nás?

Utorková tragédia má upriamiť pozornosť na niečo väčšie, podstatnejšie.

Násilie na školách je ďalšia téma v poradí, kde sa uzatvára svet s myslením, ktoré sa naplno rozvinulo v liberálnej spoločnosti, ktorá prevrátila a vyprázdnila koncept autority a spoločenských vzťahov.

Po tragédii v Staškove sa musíme postaviť kultúre a mysleniu, na ktoré nemá vplyv Ficova, Matovičova, Radičovej ani žiadna iná vláda, pretože aj každá z tých vlád je dôsledkom rovnakej kultúry a myslenia spoločnosti. Môžeme zase niečo predstierať, ale na povrchu je len vlažná voda, tá studená je hlbšie.

V užšom zmysle slova súvisí kríza výchovy a vzdelávania s postavením učiteľa: kto sú naši učitelia, kto sa nimi stáva, čo sa od nich požaduje, akú majú autoritu, akú rolu a hodnotu (spoločenskú, finančnú) im priznáva spoločnosť. Lenže – ideológiu dajme bokom – aj keby sa od zajtra vrátili do našich základných a stredných škôl učitelia z obdobia komunizmu (čo už roky považujem za najväčšiu možnú reformu školstva), nezmenilo by sa veľa.

Podstatou výchovy a vzdelávania je vzťah medzi dospelými a nedospelými (deťmi), odovzdávanie myslenia a schopností pre budúci svet. Ako sa hovorilo kedysi, sprevádzanie detí, ich uvádzanie do sveta, kde raz ponesú zodpovednosť oni.

Už dlhú dobu však skreslene chápeme detský svet, deťom priznávame autonómiu, akoby deti a žiaci vedeli, čo je pre nich najlepšie. Záväzné vzory z dejín sme spochybnili a škrtli. Deti namiesto toho vystavujeme tlaku ich spoločenskej skupiny, autoritu nemá príklad, ale namiesto toho väčšina v triede alebo na sociálnej sieti, čo je prostredie viac škodlivé a kruté ako prísny učiteľ.  

Lenže, aj keby sme sa vďaka záblesku zdravého rozumu odhodlali k zmene, k premyslenej náprave, čo sa dá spraviť? Veď celý tento rámec dáva výchove a vzdelávaniu svet dospelých, ktorý sa opiera o myslenie doby. Arendtová v spomínanom texte píše, že k obratu došlo od čias Rousseaua, odkedy platí, že „výchova sa stala nástrojom politiky a politická činnosť sa chápe ako forma výchovy“.

Kde teda chcete začať? Výchovou a vzdelávaním dospelých? Veď je to oxymoron, neriešiteľná situácia.

A opakujem, vzdelávanie je menší a užší problém ako výchova, pretože tá sa dotýka aj rodiny, rodinného života, alebo všetkých dnes dostupných alternatív k rodine, ktoré si, samozrejme, nárokujú s rodinou rovnosť.

Rozmýšľam nad tým už dlho: tie najvážnejšie problémy a zmeny, ktoré sledujeme, už nedokáže politika riešiť. Je to ešte horšie, súčasná politická trieda a politický systém o nich nedokážu viesť ani rozumnú debatu, nieto ponúknuť a presadiť riešenia.

A vôbec to nehovorím s nejakým skrytým obdivom k inému režimu. Ponúknem dôkaz, vezmite si demografiu. Problémy Slovenska a Rakúska, Číny či Taiwanu, sa líšia mierou, nie podstatou.

Ak sa dnes na Slovensku rodí niečo vyše 40-tisíc detí ročne, pričom vieme, že čoraz vyšší podiel z nich sú Rómovia, čo to asi veští pre budúcnosť štátu o 30 až 40 rokov? Ak odoláme masovej migrácii (budeme mať o problém menej), ale aj tak bude štát na nepoznanie od súčasnosti. Na západ od nás sa pre masívnu migráciu možno vráti nejaká podoba segregácie (možno aj s vyššími daňami pre migrantov, možno ešte horším sociálnym inžinierstvom), ktorá umožní menšinám kontrolovať väčšinu spoločnosti.

Dúfajme, že budeme na tom lepšie. Ale aj tak nášmu štátu budú chýbať mozgy, ruky, zdroje, to prinesie nevyhnutnú redukciu toho, čo štát zabezpečuje. Štát bude musieť garantovať a financovať políciu, súdy, hranice a armádu, ale ak mu nezostane dostatok zdrojov, čo si vyberieme – energetickú bezpečnosť alebo zdravotníctvo? Dávky pre dôchodcov alebo verejné financovanie školstva? Takto dnes musia riešiť problémy menej bohaté spoločnosti v Ázii či Afrike, už onedlho to budeme donútení riešiť aj my. A to je len jeden z hlbokých problémov pred nami.

Masová spoločnosť vytvorila masové problémy, ktoré nedokáže riešiť. Už ani EÚ problémy nerieši, ale spôsobuje. Štáty nedokážu uspokojiť očakávania voličov, politici ešte hrajú hru s voličmi, kde to predstierajú, ale je to ako v tom starom vtipe Josepha Rotha o antisemitizme. Kým mu verili niektoré elity vo Viedni, problém to nebol, ale keď mu uverili masy, všetko sa zmenilo. Čo sa asi stane, keď voliči odmietnu hru politikov a prestanú veriť všetkým tým predvolebným ilúziám?

Vstupujeme do sveta, kde nás čaká čoraz viac problémov, ktoré liberálny režim a demokracia jednoducho nedokážu riešiť.

Dnes to vidíme pri vojne na Ukrajine, tej hroznej vojne, ktorá zo všetkého najviac ničí Ukrajinu. A predsa namiesto rýchleho konca podporujeme ukrajinskú elitu, aby pokračovala vo vojne, ktorá ich ničí. Chlácholíme sa rečami o ukrajinskej demokracii, ktorú chránime pred ruskou autokraciou, a vôbec si nevšímame, že na Ukrajine už žiadna demokracia nie je, to chytanie ukrajinských mužov, posielanie na front, sankcionovanie predstaviteľov opozície, obmedzovanie náboženskej slobody časti pravoslávnych kresťanov, to všetko je už zrod nového policajného štátu, ktorý sa naplno ukáže po vojne.  

Tú vojnu nechce väčšina Ukrajincov, to, že nedokážu v údajne demokratickej Ukrajine presadiť svoju vôľu, potvrdzuje, akému režimu už dnes čelia.

Ale tú vojnu nechce ani väčšina spoločností v európskych štátoch, ani oni nedokážu pohnúť svojimi elitami.

Vojna pokračuje, jej následky budú horšie pre všetkých. Hrdé demokracie a všetci tí vážení prezidenti, ktorí sa fotografujú pred starobylými palácmi a symbolmi niekdajšej moci západných štátov, nedokážu nič. Nechcú a nevedia to riešiť.

To sú problémy vojny a mieru, problémy veľkého sveta. Nevieme však riešiť ani problémy nášho slovenského sveta, škôl, ako je tá na Kysuciach, alebo pred rokom na Spiši.

A pritom, ak budeme chcieť obstáť, budeme musieť zmeniť myslenie a začať uvažovať inak. Rozhodnúť sa, čo je pre štát dôležité, aby mohol plniť základné funkcie. Kto má byť policajtom, kto sudcom, kto učiteľom. Aj keď by sme našli po vyčerpaní všetkých slepých ciest konsenzus, bude trvať desaťročia, kým to prinesie zmenu.

Také sú problémy našej doby. Isté je len jedno. Ani násilím, ani presvedčovaním nový systém nevybudujeme. O tom prvom nás presvedčil komunizmus, o tom druhom liberalizmus.

Mimochodom, to, čo potrebujeme riešiť, je presne tá istá otázka, ktorú si kládol spomínaný Jean Jacques Rousseau. Hľadal, čo je zdrojom autority v spoločnosti, písal, že moderný štát má napodobniť Mojžiša a moment, keď zniesol z hory Sinaj k židom Desatoro. Nebolo potrebné dokazovať autoritu, presvedčovaním, ani násilím. Rousseau si myslel, že odpoveď našiel. Bol to omyl.

Úlohou našej doby je, aby sme si postupne začali klásť aspoň tie správne otázky, a prestali hrať divadlo. Nedá sa na to už pozerať.