Úhlavný nepriateľ Tomáša Tarabu

Tomáš Taraba zrejme končí ako minister životného prostredia, vráti sa do parlamentu, oznámil, že bude autonómnym poslancom, nezaradí sa do žiadneho klubu. Vláde odkazuje, že o jeho hlas bude musieť zabojovať, pri štátnom rozpočte chce vidieť šetrenie na strane štátu, plus plánuje predkladať vlastné návrhy, na ktoré bude hľadať podporu naprieč spektrom.

Bývalý nominant SNS dnes kritizuje najmä Andreja Danka, ktorý na neho žiarli a sťahuje ho z vlády. Taraba však nemôže byť prekvapený z Danka, ten je taký istý, aký bol už pred voľbami. Zaujímavejšia je však otázka Tarabovej budúcnosti, nie minulosti.

Najväčším plusom Tomáša Tarabu je jeho schopnosť viesť konflikt s liberálnymi médiami. Nikdy sa ich nezľakol, konflikty s nimi až vyhľadával. Nie je to hodnota sama o sebe, ale keď si uvedomíme, aká časť politického konfliktu sa odohráva medzi neprogresívnymi politikmi a progresívnymi médiami, je jasné, prečo je to plus. Existuje priveľa politikov, ktorí tento spor nedokážu viesť, napríklad ministri z Hlasu, politici Republiky, ale aj KDH (tu sa snaží aspoň Karas), problémy majú aj ďalší.

Tarabu politika baví, vníma ju – ale aj tvorí – práve cez konflikt. Dokázal prežiť volebnú koalíciu s Kotlebom, od ktorého sa rýchlo odpútal, dokázal sa presadiť cez SNS, do strany sa mu však nikdy nepodarilo vstúpiť. Danko nechce urobiť Slotovu chybu. Dokázal vyťažiť maximum z dohody s Kuffovcami, aj oni sú už minulosť.

Schopnosť individuálne sa presadiť a nebáť sa médií sú Tarabove plusy. Vďaka nim je tam, kde je.

Tarabove mínusy sú najmä dva. Nemá jednoznačnú tému, s ktorou by si ho voliči dlhodobo spájali. A do konfliktu sa dostal s každým, s kým politicky spolupracoval.

Pokiaľ ide o témy, kedysi sa profiloval ako kritik KDH sprava, nevajatal pri téme ochrany života, neriešil estetiku, keď potraty obmedzoval návrh z Kotlebovej strany, nebál sa kritizovať EÚ, keď problémy prichádzali z Bruselu.

Keď sa stal ministrom, na žiadnu z týchto tém mu akosi neostal čas.