Vzbudzuje to prirodzene vzrušenie a očakávania. Aby bolo jasné, v zásade je to dobrá správa. Keď sa dvaja politici pozrú jeden druhému do očí a stisnú si ruky, poväčšine im potom pripadne o čosi ťažšie jeden o druhom hovoriť nepekne. Určite je to lepšia správa ako to, že pred pár dňami poslal Trump k pobrežiu Ruska dve jadrové ponorky.

Otázka však stojí takto. Bude stretnutie sklamaním alebo nádejou? Pozrime sa na východiskovú pozíciu oboch politikov.

Trumpovi sa podarilo z protiamerického trojbloku Rusko, Čína, Irán urobiť štvorblok, keď k trom menovaním ešte pritisol Indiu svojimi vyhrážkami zavedenia ciel, lebo India nemieni prestať dovážať ruské energie. Za posledné mesiace dával nevyberavo najavo svoju frustráciu z Putinovej neochoty súhlasiť s prímerím. Nie tak dávno povedal, že Putin sa zbláznil. Dáva Putinovi ultimáta a ešte ich aj skracuje. A hrozí odberateľom ruských energií.

Putin Trumpovu frustráciu ignoruje a pred kamerami sa tvári čo najvľúdnejšie. V stredu vítal v Kremli Trumpovho osobitného vyslanca Witkoffa ako najlepšieho priateľa. Úsmevy boli dlhé, stisk rúk tiež. Zo slov Putinovho poradcu Ušakova vyplýva, že iniciatíva uskutočniť stretnutie bola na strane Američanov, ale v odpovedi na dnešnú otázku médií, kto stretnutie navrhol, Putin zahral veľkorysého a povedal, že to je predsa jedno, lebo obe strany stoja o stretnutie. A vľúdne odmietol stretnúť sa spolu s Trumpom v trojici s prezidentom Zelenským. Predpokladám, že vľúdne sa bude tváriť aj na stretnutí s Trumpom. Veď ho Trump akceptoval ako partnera na rokovanie. Ruská armáda na Ukrajine postupuje. Síce pomaly, ale iste, a postup sa ešte o čosi zrýchľuje.

Putina možno (a treba) odsudzovať za to, že začal vo februári 2024 inváziu. Môžeme ho kritizovať, že nechce prímerie. Zároveň platí, že jeho prístup je stabilný, nerobí názorové premety. Od prejavu 14. júna 2024, teda štrnásty mesiac za sebou, Putin hovorí, že ak bude Kyjev a Západ súhlasiť s tým, že Ukrajina bude neutrálnou krajinou a ukrajinská armáda opustí územia štyroch oblastí, Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej, ktoré s výnimkou Luhanskej Rusko dobylo iba čiastočne, tak potom Rusko urýchlene bude súhlasiť s prímerím. Nedá sa povedať, že by Putin kľučkoval.

S Trumpom a celým Západom je to inak. Trump robí názorové premety (od vyslania jadrových ponoriek k návrhu stretnúť sa s Putinom). Najmä však Západ sa tvári, ako keby tie Putinove požiadavky neexistovali. Nikto sa k nim nevyjadruje. Ani súhlas, ani odmietnutie. Je tam síce odmietnutie vzdať sa územia, ale bez priznania, že to znamená pokračovanie zástupnej vojny Západu proti Rusku, tak ako to bolo tri roky za Bidena, pričom to nefungovalo a Ukrajina stále prichádzala a ešte prichádza o ďalšie územie, o zomieraní státisícov ani nehovoriac.

Ešte viac visí vo vzduchu otázka členstva Ukrajiny v NATO. Z rétoriky Západu nijako nevyplýva, že by Západ chcel garantovať splnenie hlavnej ruskej požiadavky, že Ukrajina v NATO nebude a že bude neutrálnou. Skôr sa hovorí iba o akomsi ďalšom odložení členstva (Rutte, Merz). Náhodou som si pozrel článok k stretnutiu Trump – Putin na stránke veľkej americkej televízie NBC.