Poľsko sa posúva na východ

Poľsko je šiesta najväčšia ekonomika EÚ, najbližšia veľká kultúra v našom okolí, zahraničná politika poľského štátu má význam pre podobu východnej Európy. Poľsko potvrdilo svoj význam pri páde komunizmu (Ján Pavol II., okrúhly stôl), dnes je bodom kontaktu, hlavným hubom západnej politiky voči Ukrajine. Význam Poľska vynikne pri porovnaní s Rumunskom, ktoré má tiež strategicky dôležité postavenie na mape, úzke vzťahy s Washingtonom, ale za Poľskom výrazne zaostáva.

S Poliakmi sa pritom pomerne ťažko vychádza. „Je vôbec niekto, s kým sa Poliaci vedia dohodnúť?“ spýtal sa s úsmevom nedávno jeden z poradcov z Trumpovej administratívy. Poľsko dôverne pozná, v tej vete sa skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Poliaci sa cítia byť partnerom pre Nemcov či Američanov, čo z opačnej strany nie je opätované s rovnakým záujmom, o malé štáty vo svojom okolí záujem skôr nemajú. Asymetrické vzťahy sú pre Poľsko typické. Poliaci by radi organizovali širší región, slúži tomu aj starší koncept Trojmoria, čo tiež zapadá do dlhodobej politiky USA voči nášmu regiónu (relativizovať EÚ, provokovať Rusko), ale Poliaci nemajú zdroje ani politickú predstavivosť, aby mohli mať jednotliví členovia pásu územia medzi tromi morami dojem, že tento koncept môže slúžiť aj niekomu inému, ako Poliakom (a Američanom).

Keď sa Poliaci rozhodli, úspešne znefunkčnili V4, bolo to dielo Tuska, Fiala mu asistoval. Teraz, keď sa snažia V4 oživiť, podceňujú alebo ignorujú politický charakter Pétera Magyara. Preto aj celý entuziazmus vyzerá fotogenicky, ale je iba zahraný. Na druhej strane vo Varšave nedémonizujú Fica (ako to robili v Prahe), a keď ukrajinská raketa zabila poľských civilistov, alebo na poľské územie padali (zrejme úmyselne a zrejme skúšobné) ruské drony, Poliaci nereagovali hystericky, vojna sa nerozšírila. Hystériu zato vrchovato pestujú doma, vo vnútornej politike.

Poliaci nemajú radi, keď sa im pripomína rozdiel ich politického režimu medzi vojnami s demokraciou v Československu. Dnes, ak by naši politológovia neriešili všetko cez geopolitiku, by sme dospeli k podobnému vzorcu, charakter politického režimu v Maďarsku a Poľsku je iný, ako u nás a v Česku. Platí to aj napriek rozdielom v stave právneho štátu medzi Českom a Slovenskom.

Poliaci sa tradične pred nami izolujú, je to pre nich dôsledok vlastenectva, rovnako radi však prenikajú so svojimi produktami na naše trhy, aj to považujú za vlastenectvo. Obzvlášť to platí pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Penta v Poľsku čelila problémom, ako však ukazuje úspech HB Reavis vo Varšave, priepustnosť je selektívna.

Nič z toho nespochybňuje význam Poľska.

Poliaci si chránia vlastný trh, nepreniklo tam plzeňské ani slovenské pivo, vlastne žiadny spotrebný tovar, ktorý má u nás vyššiu kvalitu ako domáca produkcia v Poľsku. Poľsko funguje ako protekcionistický štát bez formálneho protekcionizmu – ale najmä voči nám, podstatne menej voči Nemecku.

Táto uzavretosť má dopad aj na Poľsko, vidieť to najmä pri kultúre. Poľskú kultúru – hanba, nehanba – poznáme ešte menej ako za komunizmu. Poľskí herci, speváci, filmy, knihy sú u nás vlastne neznáme. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Zahanbiť by sme sa pritom mali najmä my, keďže o poľskú kinematografiu, ale ani literatúru či hudbu veľmi nestojíme. S malými korekciami to platí aj pre šport.

Vzťah k Poľsku je pokrivený aj z opačnej strany. Až príliš často Poliaci vyvolávajú buď prehnanú nenávisť, alebo neodôvodnený entuziazmus. V podstate to zodpovedá tomu, že jedni aj druhí Poľsko nepoznajú, prípadne ho vnímajú povrchne.

Navyše, o Poľsku spravidla informujú okolitý svet najmä Poliaci, čo znamená, že obraz je polonizovaný: poľský vlastenec svoju krajinu nebude kritizovať, poľský liberál či progresívec vidí zase najväčšie ohrozenie vo svojom vnútropolitickom oponentovi. Nedosahuje to tie extrémy, ale Poliaci sa v tom podobajú na Rusov. Poľskí progresívci sú radikálnejší ako slovenskí, osobitne to vidieť v nenávisti voči katolicizmu a vlastným dejinám.

Keď to zhrniem, na Poľsko si skrátka treba robiť vlastný názor.

Vo Varšave som na prelome júla a augusta strávil niekoľko dní, keďže som na tamojšej univerzite študoval, udržujem si dlhodobo povedomie o dianí a kontakt s priateľmi, návšteva Poľska a tamojší diskurz ma vždy obohatia, cestujem do Poľska vždy rád. Poľská kultúra žiaľ – podobne ako všade naprieč Západom – tiež slabne a už nie je tým, čo bývala, stále je však sebavedomejšia a pestrejšia než iné národné kultúry medzi Berlínom a Moskvou.

Tentoraz som sa vrátil domov s pocitom, že Poľsko sa „posúva“ na východ, stáva sa východnejším vo viacerých významoch slova.

Historicky bolo Poľsko položené východnejšie, malo východnejšiu mentalitu a zvyky (čaj mal prednosť pred kávou, vodka pred iným alkoholom), koncept strednej Európy V4 preto Poliaci vítali viac ako inde. Uvedomovali si to mnohí, napríklad Henry Kissinger v jednom zo svojich prejavov krátko po páde komunizmu opakovane robil úmyselnú chybu, že najskôr povedal „východná“ aby sa hneď opravil „stredná Európa“.

Keď však hovorím o posune na východ, myslím to tentoraz inak.

Varšava je veľkomesto univerzálneho globalizovaného strihu. Obzvlášť to zdôrazňujú početné mrakodrapy, ktoré mesto definujú stále viac. Budapešť a Praha idú presne opačným smerom, bratislavské výškové budovy sa s tými varšavskými nedajú zrovnať. Vo Varšave sa k tomu pridáva množstvo reklamy na ázijský, najmä čínsky tovar. BYD, Cherry, Omoda a ďalšie čínske autá sú na reklamných plochách všade, podstatne viac ako u nás. Zahraničným značkám tu dávajú tvár miestne celebrity, najmä Lewandowski. Ten robí reklamu na všetko, aj na Poľsko.

Na reklamných plochách vidieť častejšie ázijské ako americké telefóny, v meste je násobne viac ázijských reštaurácii a tiež Aziatov (turistov aj gastarbeitrov). Neďaleko Varšavy tiež vzniká veľký dopravný uzol, ktorý by mal skrátiť letecké spojenie medzi Čínou a Európou, s dobrým napojením na Nemecko.

Počet obyvateľov hlavného mesta pritom nie je nejako ohurujúci, napríklad Viedeň je ľudnatejšia ako Varšava, Budapešť s predmestiami tiež. Sebavedomie Varšave dodáva niečo iné. Mesto stojí na čele ekonomického úspechu, o ktorom Poliaci momentálne hovoria najradšej.

V poslednom čase si Poliaci užívajú zvýšenú pozornosť médií, veľa sa hovorí o náraste ekonomickej sily. Poľská ekonomika je aktuálne šiesta najväčšia v EÚ, s objemom 923 miliárd eur predbehla ekonomiku Švédska, Belgicka, Írska či Rakúska.

Je to dobrý a chvalabohu prirodzený proces. Napokon Poľsko (37 miliónov obyvateľov) je demograficky väčší celok, ako spomínané štáty – Belgicko má necelých 12 miliónov, Švédsko 10,6, Rakúsko 9,2 a Írsko (ktoré hostí de facto americký kapitál) 7,2 milióna obyvateľov. Keď porovnávame Poľsko so strednou Európou, treba si uvedomiť, že Poliaci majú viac obyvateľov ako Česko, Maďarsko, Slovensko a Rakúsko dokopy. Je logické, že ich HDP je väčšie ako HDP jednotlivých štátov. Poľský zázrak si však netreba predstavovať tak, že by Poľsko bolo výrazne bohatšie ako naše štáty, napokon, prezident Nawrocki až príliš často rieši otázku ceny elektrickej energie, čo je u nás skôr menej podstatná téma. Poliaci stále nemajú jadrové elektrárne, zaostávajú teda aj za Maďarmi, spaľujú až príliš veľa uhlia.

Iná vec je, že Poľsko rastie rýchlejšie ako eurozóna, aj priemer EÚ (aj rýchlejšie ako Slovensko), azda by sme mohli opatrne povedať, že vyhnúť sa euru sa ukázalo byť správne rozhodnutie. Poliaci sa vďaka rýchlej devalvácii zlotého vyhli recesii po roku 2008, zlotý voči euru za vyše 10 rokov neklesá pod 4 zloté za 1 euro, drží sa skôr v pásme 4,3 až 4,6 za euro, národná banka však v mimoriadnej situácii rýchlo menu oslabuje (počas kovidu spadol na 4,85 za 1 euro). Funguje to.

Poliaci si idú svojou cestou aj inde, systematicky napríklad nakupujú zlato pre národnú banku. Na začiatku tohto roka mali v svojich rezervách asi 550 ton zlata, keď človek kráča okolo sídla centrálnej banky, nevyhne sa veľkému billboardu, ktorý hlása cieľ 700 ton zlata. Je to pre nich vec národnej prestíže a sebavedomia. Nepoznám iný štát, kde by takto verejne budovali sebavedomie práve cez zlato.

Dobrou správou je, že tento rok prvýkrát odišlo viac Poliakov smerom z Nemecka do Poľska, ako opačným smerom. Je to dlhodobá rana poľskej spoločnosti. Žiaľ, Poľsko na rozdiel od Slovenska či Česka zaznamenalo za uplynulých 20 rokov pokles obyvateľstva, a to napriek vyše 1,5 milióna Ukrajincom, ktorí dnes žijú v Poľsku.

Ešte horšie je, že Poliaci majú ešte mizernejšiu demografiu ako my. Počet narodených detí na ženu sa blíži k číslu 1,0. To je ďalší rys, ktorým sa podobajú viac na niektoré ázijské štáty (Čína, Južná Kórea, Singapur a ďalšie sú na tom ešte horšie). Toto kritérium je dlhodobo nepriaznivé aj u nás, ale neprepadlo sa tak hlboko, ako to vidíme v Poľsku. A to mali Poliaci poslednú dekádu štedrú prorodinnú politiku. V roku 2025 sme mali u nás celkovú mieru pôrodnosti na úrovni 1,57 dieťaťa na ženu, okolo 1,5 je pôrodnosť aj v Česku a Maďarsku. Jeden by povedal, akoby vyššia miera nábožnosti v Poľsku takmer nehrala rolu. Hneď treba dodať, žiaľ, že krajina sa sekularizuje a kostoly sú v Poľsku prázdnejšie, než bývali.

Hoci si Poľsko spájame s étosom solidarity, po období postkomunizmu tu badať výrazný individualizmus, a to v každom ohľade. Poliaci boli individualistickejší už dlhšie, aj počas komunizmu, ale rozdiely oproti Slovákom, Čechom čoraz viac narastajú. Vidieť to na fungovaní rodín, vzťahov medzi mužmi a ženami, spoločnosti, ale aj podnikavosti, individualizmus je silný v zdravotníctve, reklám na lieky je tu násobne viac, a podobne.

„Urobili sme chybu, starí ľudia od začiatku hovorili, že k vojne na Ukrajine sa máme postaviť inak,“ hovorí mi počas krátkeho rozhovoru predavačka novín, keď sa so mnou dá do reči, aby zistila, prečo si kupujem vládne aj protivládne noviny. Kúpiť si papierové denníky či týždenníky je aj vo Varšave už takmer problém. Ich úroveň tiež klesá, podobne ako u nás a vlastne všade. Publicistika je už tradične výrazne viac stranícka, jazyk ostrý, hystéria všadeprítomná.

Zaujímavejšie však je, že poľská spoločnosť práve prechádza obratom k vojne, ale najmä k Ukrajincom.

Prudko vzrástol počet Poliakov, ktorí si neželajú vstup Ukrajiny do EÚ, čo je horšie, narástli počty útokov Poliakov proti Ukrajincom. Poľskí chuligáni bijú Ukrajincov za to, že hovoria rusky alebo ukrajinsky. Na sociálnych sieťach možno nájsť videá, ako útočníci bijú aj ženy, od Poliakov aj Ukrajincov pritom počujete, že o ich skutočnom rozsahu sa úmyselne neinformuje. Podľa oficiálnych štatistík počet nenávistných útokov proti Ukrajincom narástol tento rok o 30 percent. Útoky dosiahli takú mieru, že vznikli demonštrácie proti tomuto násiliu. Sú skôr menšie, ale bolo ich viacero po celej krajine. Problém je to vážny.

Spúšťačom násilia bývajú vážne incidenty. Ukrajinci začiatkom leta zbili poľský pár v obci Bytow, 36-ročný Poliak na následky bitky zomrel. Reakciou boli nevyprovokované bitky Ukrajincov.

Nárast útokov súvisí aj s extrémizmom a nacionalizmom Ukrajincov. Symboly Banderu, Meľnyka, UPA a OUN, čierno-červené vlajky, oceňovanie ukrajinských extrémistov na Ukrajine, dokonca snaha o postavenie Banderovej sochy v Poľsku, to všetko priamo Poliakov provokuje.