Biskup Vojtaššák nebol ani kolaborant, ani arizátor

Po tom, čo Spišský diecézny biskup František Trstenský oznámil, že v prípade blahorečenia Jána Vojtaššáka bolo dokončené takzvané Positio super martyrio, sa na kandidáta na blahorečenie strhla doslova poľovačka. Tú najlepšie zobrazuje grafika, ktorú použil denník SME na svojom Facebooku a v ktorej sa pýta, či by mal byť „arizátor a kolaborant Vojtaššák blahorečený“. Nech sú emócie čo najväčšie, denník dal o veci na Facebooku hlasovať.

Najšokujúcejšie na tom je, že SME túto grafiku použilo aj napriek tomu, že neplatí ani jedno, ani druhé, keďže doposiaľ nebol predložený dôkaz, že by bol Vojtaššák kolaborantom alebo arizátorom.

Možno to bude znieť niektorým čitateľom až neuveriteľne, preto si vec pomaly rozoberme. 

Kolaborant je človek, ktorý spolupracuje s (vojenským alebo politickým) nepriateľom alebo s okupačnou mocou proti záujmom vlastnej krajiny. Vojtaššák bol v tomto zmysle opakom kolaboranta. Je známe, že ešte pred vznikom 1. ČSR patril k uvedomelým národovcom. Aj preto bol jedným zo signatárov Deklarácie slovenského národa, ktorou sa slovenská spoločenská a politická reprezentácia 30. októbra 1918 prihlásila k Československej republike.

Neskôr mu bol ľudsky aj politicky blízky kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorý v čase 1. ČSR, rovnako ako pred jej vznikom, zastával národnú líniu a odmietal pražskú ideu čechoslovakizmu. Teda líniu, ktorá popierala existenciu samostatného slovenského národa a hovorila o národe československom. Vojtaššák viedol obrady na Hlinkovom pohrebe, čo bola až do dnešných dní jedna z najväčších masových udalostí v dejinách. Prítomných bolo vyše 100-tisíc ľudí vrátane Hlinkových oponentov či vedúcich predstaviteľov židovskej obce.

Ďalší sled udalostí všetci dobre poznáme. Vieme, ako sa vyvíjali dejiny strednej Európy po roku 1938 (respektíve 1939) a že Slovensko sa v tomto období dostalo pred dilemu, že buď bude pohltené susedmi, alebo vyhlási vlastný štát, ktorý však bude patriť do nemeckej sféry vplyvu.

Obvinenie, podľa ktorého bolo zastávanie verejnej – v prípade Vojtaššáka ako člena Štátnej rady skôr symbolickej – funkcie v takomto štáte kolaborantstvom, je preto vrcholne prehnané. Veď napokon aj jeho pôsobenie v Štátnej rade vyplývalo z toho, že do nej bol nominovaný biskupmi, nie z toho, že by sa do nej iniciatívne sám hlásil.

Podobne je to s arizáciou a vzťahom k židom.

Najčastejším obvinením voči Vojtaššákovi je prípad kúpeľov Baldovce, ktoré predtým patrili židovskému majiteľovi Ladislavovi Friedovi a ktoré neskôr získalo Spišské biskupstvo. Je však známym faktom, že Fried utiekol do Palestíny, pričom kúpele sa stali vlastníctvom Zipser banky, kde si predtým Fried vzal úver na ich kúpu. Fried už predtým prestal splácať úver, prepadnutie majetku po jeho odchode do Palestíny bolo preto bežným komerčným procesom. Banka si zobrala to, čo úverovala, keď sa úver nesplácal.

Spišské biskupstvo vstupuje do hry až následne. Odkúpilo vtedy už upadajúce a postupne devastované kúpele od Zipser banky, pričom malo vlastný projekt a cieľ vytvoriť miesto na rekreáciu pre bohoslovcov. Arizátorský úrad tento prevod riešil len preto, že kúpele boli predtým vyhlásené za židovský majetok a preto musel prevod majetku ísť cez spomínaný úrad. Bol to však bežný komerčný proces medzi bankou a biskupstvom. 

Za zmienku stojí aj to, že biskupstvo následne do renovácie kúpeľov vložilo približne dva milióny vtedajších korún. Z uvedených dôvodov preto ani komunistický súd kúpele v reštitúcii Friedovi nevrátil, ale uznal, že ich právoplatným majiteľom je diecéza. Netreba dodávať, že komunistický súd nemal dôvod nadbiehať biskupstvu, čo je už iná kapitola.

To, že by mal byť biskup Vojtaššák arizátorom, nedokazuje ani prípad liehovaru a skladu piva v Spišskom Podhradí, ktoré patrilo židovskému majiteľovi Eugenovi Baumöhlovi, čo je prípad, na ktorý v posledných dňoch poukázal Ondrej Prostredník z PS. 

V liste biskupa Vojtaššáka vtedajšiemu ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ktorý Prostredník zverejnil, totiž biskup nežiada o arizáciu liehovaru pre seba alebo biskupstvo, ale len osobne intervenuje za Cyrila Salvu, správcu biskupského učiteľského internátu v Spišskej Kapitule, ktorý podal žiadosť o arizáciu liehovaru. Nejde teda o dokument, ktorý by preukazoval, že Vojtaššák niečo arizoval. Doklad svedčí o tom, že nearizoval biskup Vojtaššák, ale Salva.