Cesta do Albánska a kosti slovenského svätca
Krátky cestopis z návštevy mesta, kde sa nachádzajú pozostatky svätého Gorazda.
Vybrali sme sa s kamarátmi cez prvý júlový víkend do Albánska, navštíviť Tiranu a Berat, mesto, ktoré malo v dejinách štyri názvy a kde sa majú nachádzať ostatky sv. Gorazda a Angelára, žiakov Cyrila a Metoda. Osobitne nás zaujímal Gorazd, nástupca biskupa Metoda. Berat bol rímskym aj byzantským mestom, bulharským aj osmanským sídlom. Dnes je to albánsky poklad.
Albánsky štát na tom nie je dobre, osobitne to platí pre tamojších kresťanov,; čosi vám napovie, že dúfajú, že veci sa zlepšia, ak sa im podarí vstúpiť do EÚ. Albáncov žije v štáte niečo vyše dvoch miliónov, stovky tisíc emigrovali, kresťania odchádzajú vo väčšej miere ako moslimovia. Mimochodom, v Kosove (s ktorým momentálne zažívajú Albánci napätie) žijú ďalšie takmer dva milióny etnických Albáncov, okrem toho žijú aj v Macedónsku či na juhu Čiernej Hory okolo mesta Ulcinj.
Mzdy sú v Albánsku zhruba na úrovni 600 – 900 eur, dôchodky medzi 100 a 200 eur. Ceny v potravinách ako u nás, na trhu nižšie. Melóny za 20 centov na kilo, rajčiny pod euro, výborná káva stojí 50 centov. Je to Balkán s prvkami Blízkeho východu, chudobu vidieť všade, ale zároveň aj srdečnosť a pohostinnosť.
Albánsko má za sebou ťažkých sto rokov. Mal to byť prvý oficiálne ateistický štát, všetky kostoly sa ničili, búrali alebo menili na kultúrne domy. Tisíce ikon sa spaľovalo, veriaci boli prenasledovaní. Navštívili sme neslávne známy Dom listov, kde týrali politických nepriateľov. Dnes však stoja v Tirane nové chrámy: katolícky, pravoslávny aj najväčšia mešita na Balkáne. Mešita sa volá Namazga, dnu by sa malo zmestiť 8000 a vonku ďalších 2000 veriacich. Všetko je tu čisté, biele, vyzdobené, udržiavané, je to nová stavba so silnou klimatizáciou, robí veľký dojem. Vládna budova v jej tieni pôsobí presne opačne.
Teda, až na to, že pred vchodom do mešity žobrú deti s ešte menšími deťmi na rukách, do neskorého večera. Moslimovia sa zvyknú modliť aj na hlavnom námestí v centre Tirany, ľudia hovoria, že je to aktívne podporované zvonku, najmä z Turecka. Premiérovi Edi Ramovi, bývalému basketbalistovi, ktorý to tu všetko riadi a nosí sako s bielymi teniskami, sa však darí občas uraziť tureckého prezidneta Erdogana. V meste vidieť stále hodne mladých ľudí, islam viditeľne nemá veľký vplyv na obliekanie žien ani pitie alkoholu.
V médiách sa dnes o Albánsku píše najmä pre protesty, boli sme si pozrieť demonštráciu v piatok večer. Pred budovou parlamentu stálo asi 600, možno 800 ľudí, reči sme nerozumeli, ale z kriku vystupujúcich (najmä žien) bolo cítiť hnev. Okolo bolo asi tucet áut s kamerami, míting sa naživo vysiela aj v domácej televízii, stream vidieť vo viacerých reštauráciách a kaviarňach po meste. Strieda sa s futbalom. O trochu menší počet ľudí sleduje MS na veľkej obrazovke neďaleko demonštrácie.
Demonštranti idú proti vláde aj proti opozícii, nemajú lídra, prekáža im najmä korupcia a všeobecná kríza. Zdá sa, že sú v bezvýchodiskovej situácii. Spor o investíciu Trumpovej rodiny do realít na albánskej riviére vyzerá v Tirane trošku inak ako v našich médiách. Je to, samozrejme, čistá svojvôľa, rezort treba vystavať ešte pred prípadným vstupom do EÚ (resp. otvorením vyjednávaní v tých častiach, ktoré by to zablokovali), Ivanka Trump a Jared Kushner majú vraj na investícii podiel nejakých 15 percent, väčšinu kontroluje Katar. Po Turkoch (ktorí financovali aj novú mešitu) je Katar číslo dva medzi priateľskými štátmi.
V sobotu ráno sme vyrazili na juh, do mesta Berat. Bol to silný zážitok. Je poludnie, horúce slnko páli na betón, každý, kto môže, sa drží v tieni. Príchod do mesta má svoje čaro – na brehu riečky Osum, ktorá rozdeľuje mesto, stoja vedľa seba naskladané domčeky v osmanskom štýle, hovoria tomu mesto tisícich okien. Všade je veľa kaviarničiek, zeleniny a malých predajcov, stretávame aj turistov, mesto je udržiavanejšie a čistejšie ako Tirana.
Podarilo sa nám dohodnúť si stretnutie s metropolitom Astiosom (Asti Bakallbaši). Tunajšiu ortodoxnú cirkev vedie asi rok a pol, je neskrývane priateľský, nedokáže potlačiť úsmev, ale hovorí vážne. Slovákov stretol už viacero, viditeľne stojí o kontakt s nami. Hovorí grécky, občas povie niečo anglicky, študoval v Solúne, s prekladom pomáha jeden mladučký budúci kňaz. Angličtina tu nevládne. Metropolita nám ponúkne sviežu vodu a kalíštek rakije, že aby sme sa nepotili. Rozprávali sme sa takmer hodinu, prebrali situáciu v cirkvi, v tunajšej situácii je oproti komunizmu zlepšením všetko. O peniazoch nehovorí, ale chýbajú tu všade. Keby sme im vedeli pomáhať, navždy by si to pamätali.
Príležitosť sa ponúka sama. Naschádzajú sa tu pozostatky sv. Gorazda, najdôležitejšieho žiaka sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa stal po smrti Metoda jeho nástupcom. Relikvie boli veľkým tajomstvom, dlho boli iba v správe štátu, teraz ich štát presunul pod kontrolu pravoslávnej cirkvi. Metropolita nám ich ukáže, spoločne sa pri nich pomodlíme. Prisľúbime mu však, že fotografie nebudeme zverejňovať. Už ich videl nitriansky arcibiskup Judák, metropolita Asti udržuje kontakt aj s mladým pravoslávnym arcibiskupom michalovsko-košickej eparchie Jurajom. Chodia sem (dokonca pravidelne) slovenskí veriaci. Gorazd nás spája, ale ožnosti sú ďaleko väčšie. Aj málo tu znamená veľa.
Potvrdzuje to aj múzeum Onufri hore na hrade nad mestom. Sem smeruje väčšina turistov, je tu najlepšie ubytovanie aj najlepšie reštaurácie (s bratislavskými cenami). Na hrade stále žijú aj bežní ľudia, pýšia sa tým, že je skrátka neustále obývaný.