Peniaze na sadomaso a dystópia zvaná Európska únia

Predstavte si prieskum. Slovákov by ste sa v ňom pýtali na ženu, ktorá hovorí, že je homosexuálny muž a propaguje sadomasochizmus s pomocou peňazí z Európskej únie s odôvodnením, že sadomasochisti sú stigmatizovaná sexuálna menšina. Myslím, že 99 percent by si poťukalo na čelo a povedalo vám, že ste si to vymysleli.

Následne by ste tým istým respondentom tvrdili, že sa to naozaj stalo. Doplnili by ste, že šéf mimovládky, ktorá peniaze z EÚ použila aj na výuku mladej ženy ako robiť sadomasochistický aktivizmus, sa dnes vyhovára, že on len „účastníctvo“ z radov mládeže učil základom projektového riadenia. Ako by asi zareagovali?

Napokon by ste respondentom prezradili, že organizácia pod rezortom školstva chcela mimovládke školiacej mládež v propagácii sadomasochizmu, odobrať dotáciu. No EÚ preto pohrozila odobratím eurofondov Slovensku a tak sa rezort školstva vzdal a dotáciu poslal. V tomto momente by si vaši respondenti asi pomysleli, že ste na hlavu padnutí. Lebo tento príbeh je skrátka až príliš mimo na to, aby mohol byť pravdivý. A možno by sa účastníci ankety aj obzerali, či si z nich nestrieľate a nemáte niekde skrytú kameru.

Zhruba taká absurdná je situácia okolo organizácie Saplinq, ktorá sa najnovšie dokonca vyhráža europoslankyni Lexmann trestným oznámením za to, že na ich prípad upozornila (hoci niekoľko vecí zle interpretovala).

Až v takej absurdnej dobe žijeme. Je to čas, keď sa dystopické predstavy z Matrixu a románu 1984 stali realitou. Len s tým rozdielom, že v Matrixe ľudia žili vo vaničkách a nie v blázinci.

Inak sa však dystópia, ktorú vytvoril úradnícky kolos zvaný Európska únia podobá spomínaným príbehom. Rovnako, ako v knihe Georgea Orwella, aj tu ľudia rozprávajú akýmsi newspeakom (napadlo by vám o niekom povedať, že je účastníctvo?) a rovnako ako v Matrixe ani u nás dnes väčšina ľudí nevie, že vlastne žije v ilúzii.

Myslíme si, že svet sa oproti minulosti zmenil hlavne po technologickej stránke (mobily, internet, sociálne siete, AI) a popri tom sme si ani nevšimli, že už žijeme v akejsi obmedzenej forme demokracie, kde prím nehrá väčšina, ale menšiny. A čím divnejšie, tým lepšie.