Taraba, Danko. Periférny spor a podstata politiky

Žijeme dobu veľkých tém a malých politikov. Opäť sme v tieni väčšej vojny, všetci, ktorí po rokoch uverili tomu, že 20-miliónová Ukrajina môže poraziť 140-miliónové Rusko, dronová mocnosť jadrovú veľmoc, by si mali púšťať video z víkendového útoku na Kyjev.

Je to hrozná veta, ale len preto, že realita je krutá podstatne viac.

Každé dráždenie má svoje hranice. Vo vojne nerozhodujú slová, ale sila. Osobitne to platí pre politické myslenie nemeckého kancelára Merza, ktorý navrhuje, aby sme Ukrajine a mieru „pomohli“ tým, že vstúpime do vojny s Ruskom: to je podstata článku 42 odsek 7 Lisabonskej zmluvy, čo sú bezpečnostné garancie, ktoré navrhuje Merz okamžite Ukrajine „priznať“. Neuveriteľne bláznivá úvaha.

Lenže my doma máme zmysel pre úplne iné problémy.

Spomeniem len dva z nich.

Ivan Mikloš včera napomenul Michala Šimečku v článku pre Sme. Mikloš, ktorého kauzy boli úplne iná liga, kára nezrelého progresívneho politika, že porušil „snáď všetky pravidlá krízovej politickej stratégie a komunikácie,“ pričom kauza Šimečkovej a Pukovej je „väčší problém, ako sa môže zdať“.

Ak máte radi cynický humor, musíte sa zabávať jedna radosť. Človek by čakal, že Ivan Mikloš môže k takejto kauze nanajvýš mlčať. Všetky Miklošove kauzy, a že ich bolo, a všetky kauzy SDKÚ, a že ich bolo, boli úplne na inej úrovni, ako to, že Šimečkova matka platila z mimovládky mobil svojmu synovi.

Úplne najlepšie je, keď Mikloš spomenie, že Ficova stratégia je rovnaká ako Putinovo správanie k liberálnej demokracii. Zaujímalo by ma, kde medzi Kasparovom a Chodorkovským na tejto šachovnici vidí svoje miesto Mikloš.