Obcovanie s kultúrou. Alebo o hľadaní idiota na Ministerstve kultúry

Pred pár dňami mi volal jeden z účastníkov debaty Do kríža o stave kultúry a politickom spore o kultúru, čo hovorím na reakcie, ktoré diskusia vyvolala. Bol som práve s priateľmi v Syrakúzach v tamojšom gréckom divadle, prebiehalo vystúpenie, okolo sa všetko triaslo.

Reláciu sme nahrávali ešte týždeň predtým, než sa vysielala, v čase vysielania som už bol na ceste po pamiatkach na Sicílii so slovenskými archeológmi, médiá som sledoval len okrajovo. Bolo mi jasné, že po návrate domov sa musím k diskusii a ohlasom vyjadriť. Už preto, že okrem živej diskusie (čo ma teší), vyvolala aj vlnu dezinformácií. Začnime teda tu.

Autorom hlavnej manipulácie sa stal Denník N. Filip Struhárik napísal text s názvom: „Machala je nekultúrny človek, normalizátor a idiot. STVR odvysielala nezvykle kritickú diskusiu o kultúre.“ Lukáš Machala sa následne urazil a žiada o ospravedlnenie.

Ospravedlniť by sa mu mal zrejme najskôr Denník N, nikto totiž Machalu v relácii idiotom nenazval. Keď Vladimír Godár v závere debaty hovoril o príbehu zo Slovenskej filharmónie, ktorú navštívil „idiot z ministerstva kultúry“, ktorý žiadal riaditeľa, aby prepustil 10 percent ľudí, tak o Machalu vôbec nešlo. Godár predsa vo vete pokračoval: „Keď to naposledy povedali Lapšanskému, tak sa spýtal: A mám vyhodiť fagotistov alebo trombóny?“

Marián Lapšanský bol riaditeľom Slovenskej filharmónie do roku 2022, filharmónia oznámila jeho odchod koncom roka 2021. V januári 2022 vymenovala ministerka kultúry nového riaditeľa Mariána Turnera. Nebola to však Šimkovičová, tá sa stala ministerkou až po voľbách v septembri 2023, Machala sa stal „zamestnancom“ ministerstva až potom, čiže tým idiotom myslel Godár celkom evidentne niekoho iného z úplne inej vlády. Struhárik a N sa v titulku aj v texte dopustili účelovej manipulácie (čo by tiež nemalo nikoho prekvapovať), ak sa na to však Machala urazil, pomôcť mu v tom nedokážem.

Ak ho urazilo moje konštatovanie, že je nekultúrny človek, k tomu sa rád vyjadrím, ale najskôr je potrebný dlhší text. O kultúre sa píše ťažšie ako o politike. V súčasnom spore o kultúru a jej financovanie totiž prevláda istý zmätok, miešajú sa dojmy a pojmy, preto sa pokúsme najskôr o isté vymedzenie.

Žijeme v priestore s historicky vysokým nemeckým vplyvom, preto je aj pre nás určujúce nemecké vymedzenie pojmov.

Herder rozlišoval Kultur a Zivilisation, kultúru a civilizáciu, kultúra bola pre neho výrazom jedinečnosti každého národa, vyjadrením jeho identity, ak chcete osobitosti, individuality. Kultúra v tomto zmysle je takpovediac podstatou národa, predpokladom jeho prežitia. Civilizácia bola pre Herdera súborom technických znalostí, návykov či zvykov, ktoré môžu zdieľať viaceré národy naraz. V debate Do kríža sa k takémuto chápaniu kultúry blížil Martin Šulík, keď hovoril o tom, že nie je jedno, či sa bude hovoriť v Bratislave slovensky alebo nemecky, aj Marek Maďarič, keď opisoval tvorbu definície kultúrnej politiky, ktorá je spoluzodpovedná za fungovanie spoločnosti, politiky a tak ďalej.

Odlišné poňatie kultúry priniesol Humboldt, zakladateľ modernej nemeckej univerzity, ktoré nadväzuje viac na staré latinské chápanie pojmu, čo je inak paradox, keďže Humboldtove poňatie univerzity sa významne líšilo od stredovekej idey univerzity. To však dajme teraz bokom, pokiaľ ide o kultúru, Humboldt mal za to, že ju nemal každý, keďže každý nemal dosť záujmu či voľného času (v zmysle, ako o tom neskôr písal Josef Pieper), čiže výchovy a inteligencie, aby bol kultúrnym človekom. Nebola to žiadna nadstavba, ako to vulgarizovali marxisti, pre Humboldta a jeho nasledovníkov z toho plynula najmä potreba, aby sa kultúra šírila ako vyššia kultúrnosť, podporovala a predávala v rámci jednej generácie, aj z generácie na generáciu. Oproti partikulárnemu vnímaniu u Herdera mal Humboldt univerzalistické chápanie.

S ďalším vývojom prišli masová alebo populárna kultúra, s tým ako anglosaský vplyv rástol, sa zvyšoval aj význam nových pojmov.

V slovenskej debate, v ktorej sme sa – a to zdôrazňujem – neocitli až po roku 2023 a príchode ministerky Šimkovičovej, ale – ak už to máme rámcovať cez politické garnitúry – rozhodne skôr, ide o obidve veci súčasne. Vedieme spor o kultúru v jej partikulárnom „herderovskom“ zmysle slova, ktorá robí slovenskú kultúru špecificky slovenskou, odlíšiteľnou od iných a potrebnou pre prežitie národného spoločenstva, ale aj o kultúru ako kultúrnosť, vyššiu úroveň v univerzálnom zmysle slova. Tomu sa v debate najviac približoval Vlado Godár. Dodajme, že tie dve veci nejdú nevyhnutne proti sebe, naopak, v našej slovenskej debate sa vyskytli vedľa seba a skôr svedčia o hlbšej kríze, v ktorej sme sa ocitli.

Rozmeňme to na drobné. Jedným z najlepších pochopení problému, pred ktorým stáli naše kultúry po páde komunizmu, je esej Dariusza Karlowicza z knihy Polska jako Jason Bourne, kde príbeh filmovej postavy Jasona Bournea pripodobňuje k poľskej otázke.

Karlowicz sa v texte pýta, kým sme a kým máme byť, a okolnosti mu pripomínajú filmového hrdinu Jasona Bournea, ktorého hral vo viacerých dieloch série Matt Damon. Ten bol bývalý agent, mal nadpriemerné schopnosti, vedel bojovať, starať sa o seba, prežiť, ale nevedel, kým je a prečo to všetko vie. Pre Karlowicza dobrý obraz na pochopenie národa po páde komunizmu. Vnímame prítomnosť, z každej strany prichádza nejaké ohrozenie (občas aj priazeň), ale zúfalo potrebujeme vyriešiť otázku, kým sme, na čo ašpirujeme, čo je naša tradícia a akú rolu a miesto má mať dnes, aby sme nemuseli začínať stále odznova.

Myslím, že to možno vztiahnuť aj na slovenskú situáciu. V našom prípade nejde len o odstrihnutie sa od tradície, ale aj o to, aby sme neuviazli v zákopoch minulosti, bojovali donekonečna staré boje, ktoré už dávno rozhodol čas.

Povedal by som, že je to slovenská otázka v 21. storočí: je to zápas medzi tým, že na jednej strane dokážeme odmietnuť progresivizmus alebo inak ideologicky zadefinovaný vplyv z cudziny, ale otázkou je, či tomu dokážeme čeliť vlastnou tradíciou, či ju dokážeme postaviť a kultúrnym aj politicky sebavedomým spôsobom hájiť.

Nie je to úplne nový problém. Ale nové je to, že už nerozmýšľame ako národ, ktorý tvorí štát s iným/i národom/mi, ale nesieme zodpovednosť za vlastný štát.

V minulosti sme niečo podobné zažili s komunizmom, aj nacizmom, spoločnosť na jednej strane preukázala silu vzdorovať, veď komunisti prehrali na Slovensku voľby v roku 1946 a nacizmus prekážal Andrejovi Hlinkovi, ktorý sa mu chcel postaviť po Mníchove dokonca vojensky, vývoj napokon išiel inou cestou, aby odpor nabral až povahu Povstania, ktoré podporovali aj sily vnútri Slovenského štátu. Dvakrát nás prevalcovala geopolitika, rozhodlo sa inak a inde. Skončili sme napokon ako nesuverénny komunistický československý štát, respektíve štát s obmedzenou a ostrihanou suverenitou počas druhej svetovej vojny. Silu sme naopak ukázali v podzemí, najmä v disente, v menšej miere v exile.

Vráťme sa do súčasnosti. Nateraz je geopolitická realita nerozhodnutá, tlak je pokračujúci, nátlak skôr striedavý. Západ je napokon rozdelený, ekonomicky vo svete postupne slabne. To neznamená, že sa vývoj nezmení a na Západe (povedzme v EÚ) nevznikne to, čo Američania volajú intelligence state, spravodajský štát, kde sa politické procesy a voľby miešajú s vplyvom tajných služieb, ktoré dokážu na objednávku kompromitovať a niekedy aj likvidovať nepohodlné osoby či javy, a že to všetko napokon povedie k novému rozdeleniu sveta a obmedzeniu slobody. Ten zápas sa už niekoľko rokov odohráva, obstáť v ňom nie je pre malý štát jednoduché, ale v strednej Európe akoby existovali predpoklady, ktoré sú inde v Európe slabšie.

Je tu niečo, čo Milan Kundera vo svojej eseji Unesený Západ opísal ako stredoeurópsku skúsenosť: stredná Európa „má svoju vlastnú víziu sveta, víziu založenú na hlbokej nedôvere voči dejinám. História, ona Hegelova a Marxova bohyňa, to vtelenie Rozumu, ktorý nás súdi a ktorý nás odsudzuje, je históriou víťazov. Ibaže stredoeurópske národy víťazmi nie sú“.

Zažili sme priveľa stretov a prehratých zápasov so silnejšími, aby sme slepo dôverovali mocnejším štátom na Západe či Východe. Má to u nás teda hlboké kultúrne korene.

Podporuje to aj postreh francúzskeho básnika Bernarda Noëla, keď ešte počas hlbokého komunizmu navštívil Dominika Tatarku. Noël mal intelektuálne asi bližšie k ministrovi Válekovi, s ktorým tiež zotrval v rozhovore, ale z Bratislavy odchádzal poznačený Tatarkom, zmenený tým, že moc a štát sa dá zneužiť spôsobom, ktorý si dovtedy na Západe nedokázal predstaviť. Neskôr mi to isté rozprával rakúsky básnik, ktorý sa tiež stretol s Tatarkom.

Ak sa vrátime k povahe ústredného politického zápasu dneška, dnes je to realita, na východe našla svoju podobu v Majdane, ktorý by bez streľby ukrajinských nacionalistov nebol tým, čím sa stal, aj podobu spravodajských hier proti Trumpovi v Amerike či kompromitácii časti politickej opozície v západnej Európe, kde tajné služby hrajú aktívnu úlohu v médiách. To, čo zistil Mike Benz o fungovaní USAID a CIA, potvrdzuje, že spravodajský štát je v Amerike realita už dlhé roky, a je to naša skúsenosť hlbokej nedôvery z čias komunizmu, ktorá nám umožňuje tomu u nás vzdorovať. Podstatu opísal ešte Kundera: „Práve táto rozčarovaná dejinná skúsenosť je zdrojom originality ich (čítaj našej) kultúry, ich múdrosti a 'nevážneho ducha', ktorý sa posmieva veľkosti a sláve.“ Neviem, či by som použil slovo o múdrosti, ale originalita obstojí dodnes.

S kultúrou a prebiehajúcim politickým zápasom o financovanie a význam toho, čo nazývame národnou kultúrou, to súvisí bezprostredne.

V prvom rade preto, že je to práve kultúra, kde sa vedie najdôležitejší zápas. Jeho výsledky určia výsledky aj inde, najmä v politike. Ide o nevyhnutný rys globalizácie, ktorá niesla veľa atribútov, tlak na kultúrnu homogenizáciu bol jedným z nich. Zažili sme to už predtým, pri budovaní národných štátov, kde bol tlak na homogenizáciu vnútri národného štátu základným prvkom, písal o tom Ernest Gellner. Ak mal štát fungovať, malo to svoje predpoklady – v jazyku, vo vzdelávaní, v politike.

Dnes je to zápas povýšený o jednu úroveň – z vnútroštátnej perspektívy ide o to, či budeme kopírovať cudzie ideologické vzorce, alebo nájdeme v domácej tradícii silu homogenizačnému tlaku vzdorovať. Roger Scruton o tom pred svojou smrťou hovoril v Poľsku. Tak, ako počas komunizmu, aj v dobe čoraz viac integrovanej EÚ platí, že kto sa chce vzoprieť, musí byť národný. Dnes by sme dodali, že musí byť schopný definovať a chrániť to, čo to znamená byť národný.

Ešte raz si pomôžem Karlowiczom, práve on rozlíšil dve koncepcie modernizácie: jednu, ktorá berie ohľad na kultúrnu a politickú subjektivitu, a druhú, ktorú pejoratívne nazval xeromodernizáciou, kde sa kopíruje cudzí podklad, faktografická presnosť je síce zachovaná, „ale nefotografuje sa skutočnosť“, nejde o realitu, ale o napodobňovanie cudzích záležitostí a predstáv. Pre xeroxových modernizátorov je tak najväčšou katastrofou mienka o nás v zahraničí, všíma si poľský autor, „to najstrašnejšie, čo sa môže prihodiť, je nepriaznivý názor o nás“.

A sme doma, poznáme už, o kom je reč.

Progresivizmus, dieťa pozdného liberalizmu, to má priamo v svojej DNA. Je to koalícia kultúrnych ľavičiarov a pravicových liberálov, ktorú poháňa viera v pokrok. Ako spresňuje Jan Keller, v nikdy „nekončiaci pokrok“, kde je „v záujme ľudstva aktívne pracovať na nastolení pomerov, ktoré sa nebudú podobať nielen minulosti, ale ani prítomnosti“. Pokrok vyrieši všetko, preto sa treba od minulosti oslobodiť, vymaniť z jej limitov a obmedzení. Progres je osudová voľba.

Nie je to nič nepremyslené. Ako ukázala Hannah Arendtová vo svojej eseji Kríza autority, udržanie a predávanie autority v spoločnosti je úzko spojené s výchovou a vzdelávaním, pričom kontinuitu „civilizácie možno zaistiť iba tak, že novoprichádzajúci – rodom akoby cudzinci – sú uvádzaní do hotového, dopredu ustanoveného sveta“, to je svet autority, o ktorom píše. Nevynucuje sa silou, ani presvedčovaním, dedí sa. Keď si postupne človek uvedomí, čo všetko z toho vyplynie, veci začnú do seba logicky zapadať. Preto je pre výchovu k občianskym cnostiam v tradičnom zmysle slova dôležitejšia hodina dejepisu o Rímskej ríši, a preto ju chcú progresívni reformátori nahradiť hodinou o EÚ a NATO. Jedno pestuje tradíciu, druhé politické očakávania, to prvé sa orientuje na minulosť, to druhé na budúcnosť. Svet sa nemá spoznávať cez dejiny, ale skôr zdokonaľovať, vylepšovať. Zdrojom pokroku nemôže byť niečo také staré ako rímske či vôbec antické dedičstvo (už len pre to, ako Gréci videli demokraciu), ale niečo nové, až súčasné, vznik liberálnej demokracie a podobne. Koniec dejín síce nevyšiel, ale tým sa netreba veľmi nechať rušiť.

Už dlhšie sa pozerám na našich progresívcov ako niekoho, kto duchovne žije na Manhattane, myslí v iných kategóriách, slobodu chápu ako prostriedok na to, aby sa vzdali („oslobodili od“) našej vlastnej minulosti. Preto, keď vznikajú filmy ako Piargy, Svetlonoc či televízny film Jozef Mak, nie je v nich už svet Švantnera ani Cígera-Hronského, náboženstvo tam už nedrží svet pokope, ale je to len zastaraný dobový ornament či nános dávno prekonaných zvykov, možno až kliatba kdesi z minulosti.

V tomto odstrihnutí sa od minulosti je aj dôvod, prečo nemajú deti a vnuci bývalých komunistov a ŠtBákov z progresívneho tábora problém dištancovať sa od komunizmu, čo je napohľad sympatické, až kým si uvedomíte, že z domáceho disentu si vyberajú iba jeho časť. Sviečková demonštrácia sa oslavuje a spája iba s Mikloškom, nie s Čarnogurským. Akoby ocenenie ich odvahy v roku 1988 vyžadovalo legitimitu potvrdenú dnešnými postojmi. Tým sa dá rozdeliť aj to, čo bolo v minulosti nerozdeliteľné. Je to aj príbeh Bratislavskej päťky, Ivana Hoffmana, mnohých ďalších. Z dejín si vyberajú, čo prejde testom súčasnosti. Aktívne to začala pestovať ešte prezidentka Zuzana Čaputová a s ňou celý oblak mimovládok.

Je dôležité si to uvedomiť, pretože vďaka tomu pochopíme, prečo je a prečo má byť všetko politické. Iba spoločná predstava o budúcnosti dodáva legitimitu minulosti. Dnes na to slúži dúhová vlajka, transvlajka, ukrajinská vlajka, rusofóbia. Za všetkým sú „západné hodnoty“, nie toho Západu, ktorý definujeme cez monoteizmus, prezumpciu neviny a svedomie, ale toho Západu, ktorý má na všetky tieto programy xeromodernizácie dostatok fondov a zdrojov. Ak príde niečo z tohto prostredia, povedzme taká zvrátenosť ako drag queen show, nepochybuje sa o tom, kopíruje sa to. Patrí to predsa k „západným“ hodnotám. Z rovnakého dôvodu je argument, že ak všetky štáty na Západe zmenili definíciu manželstva, je to dôvod, aby sme ju zmenili aj my. Je to „západné“, aj keď to redefinuje Západ.

Zatiaľ čo kedysi hranice definovali aspoň excesy, ani to už neplatí. Neviem si predstaviť, že keby bola akákoľvek výška podpory z Fondu na podporu umenia udelená nejakej antisemitskej luze, že by to nevyvolalo ostrý odpor (a právom!). Ako je však možné, že keď podporu dostane akcia ako Ball of Shame, tak kultúrna obec neprotestuje? Je to možné iba tak, že to nie je chyba, ale akceptovaná krajnosť ako súčasť balíčka.