Obcovanie s kultúrou. Alebo o hľadaní idiota na Ministerstve kultúry

Pred pár dňami mi volal jeden z účastníkov debaty Do kríža o stave kultúry a politickom spore o kultúru, čo hovorím na reakcie, ktoré diskusia vyvolala. Bol som práve s priateľmi v Syrakúzach v tamojšom gréckom divadle, prebiehalo vystúpenie, okolo sa všetko triaslo.

Reláciu sme nahrávali ešte týždeň predtým, než sa vysielala, v čase vysielania som už bol na ceste po pamiatkach na Sicílii so slovenskými archeológmi, médiá som sledoval len okrajovo. Bolo mi jasné, že po návrate domov sa musím k diskusii a ohlasom vyjadriť. Už preto, že okrem živej diskusie (čo ma teší), vyvolala aj vlnu dezinformácií. Začnime teda tu.

Autorom hlavnej manipulácie sa stal Denník N. Filip Struhárik napísal text s názvom: „Machala je nekultúrny človek, normalizátor a idiot. STVR odvysielala nezvykle kritickú diskusiu o kultúre.“ Lukáš Machala sa následne urazil a žiada o ospravedlnenie.

Ospravedlniť by sa mu mal zrejme najskôr Denník N, nikto totiž Machalu v relácii idiotom nenazval. Keď Vladimír Godár v závere debaty hovoril o príbehu zo Slovenskej filharmónie, ktorú navštívil „idiot z ministerstva kultúry“, ktorý žiadal riaditeľa, aby prepustil 10 percent ľudí, tak o Machalu vôbec nešlo. Godár predsa vo vete pokračoval: „Keď to naposledy povedali Lapšanskému, tak sa spýtal: A mám vyhodiť fagotistov alebo trombóny?“

Marián Lapšanský bol riaditeľom Slovenskej filharmónie do roku 2022, filharmónia oznámila jeho odchod koncom roka 2021. V januári 2022 vymenovala ministerka kultúry nového riaditeľa Mariána Turnera. Nebola to však Šimkovičová, tá sa stala ministerkou až po voľbách v septembri 2023, Machala sa stal „zamestnancom“ ministerstva až potom, čiže tým idiotom myslel Godár celkom evidentne niekoho iného z úplne inej vlády. Struhárik a N sa v titulku aj v texte dopustili účelovej manipulácie (čo by tiež nemalo nikoho prekvapovať), ak sa na to však Machala urazil, pomôcť mu v tom nedokážem.

Ak ho urazilo moje konštatovanie, že je nekultúrny človek, k tomu sa rád vyjadrím, ale najskôr je potrebný dlhší text. O kultúre sa píše ťažšie ako o politike. V súčasnom spore o kultúru a jej financovanie totiž prevláda istý zmätok, miešajú sa dojmy a pojmy, preto sa pokúsme najskôr o isté vymedzenie.

Žijeme v priestore s historicky vysokým nemeckým vplyvom, preto je aj pre nás určujúce nemecké vymedzenie pojmov.

Herder rozlišoval Kultur a Zivilisation, kultúru a civilizáciu, kultúra bola pre neho výrazom jedinečnosti každého národa, vyjadrením jeho identity, ak chcete osobitosti, individuality. Kultúra v tomto zmysle je takpovediac podstatou národa, predpokladom jeho prežitia. Civilizácia bola pre Herdera súborom technických znalostí, návykov či zvykov, ktoré môžu zdieľať viaceré národy naraz. V debate Do kríža sa k takémuto chápaniu kultúry blížil Martin Šulík, keď hovoril o tom, že nie je jedno, či sa bude hovoriť v Bratislave slovensky alebo nemecky, aj Marek Maďarič, keď opisoval tvorbu definície kultúrnej politiky, ktorá je spoluzodpovedná za fungovanie spoločnosti, politiky a tak ďalej.

Odlišné poňatie kultúry priniesol Humboldt, zakladateľ modernej nemeckej univerzity, ktoré nadväzuje viac na staré latinské chápanie pojmu, čo je inak paradox, keďže Humboldtove poňatie univerzity sa významne líšilo od stredovekej idey univerzity. To však dajme teraz bokom, pokiaľ ide o kultúru, Humboldt mal za to, že ju nemal každý, keďže každý nemal dosť záujmu či voľného času (v zmysle, ako o tom neskôr písal Josef Pieper), čiže výchovy a inteligencie, aby bol kultúrnym človekom. Nebola to žiadna nadstavba, ako to vulgarizovali marxisti, pre Humboldta a jeho nasledovníkov z toho plynula najmä potreba, aby sa kultúra šírila ako vyššia kultúrnosť, podporovala a odovzdávala v rámci jednej generácie, aj z generácie na generáciu. Oproti partikulárnemu vnímaniu u Herdera mal Humboldt univerzalistické chápanie.

S ďalším vývojom prišli masová alebo populárna kultúra, s tým ako anglosaský vplyv rástol, sa zvyšoval aj význam nových pojmov.

V slovenskej debate, v ktorej sme sa – a to zdôrazňujem – neocitli až po roku 2023 a príchode ministerky Šimkovičovej, ale – ak už to máme rámcovať cez politické garnitúry – rozhodne skôr, ide o obidve veci súčasne. Vedieme spor o kultúru v jej partikulárnom „herderovskom“ zmysle slova, ktorá robí slovenskú kultúru špecificky slovenskou, odlíšiteľnou od iných a potrebnou pre prežitie národného spoločenstva, ale aj o kultúru ako kultúrnosť, vyššiu úroveň v univerzálnom zmysle slova. Tomu sa v debate najviac približoval Vlado Godár. Dodajme, že tie dve veci nejdú nevyhnutne proti sebe, naopak, v našej slovenskej debate sa vyskytli vedľa seba a skôr svedčia o hlbšej kríze, v ktorej sme sa ocitli.

Rozmeňme to na drobné. Jedným z najlepších pochopení problému, pred ktorým stáli naše kultúry po páde komunizmu, je esej Dariusza Karlowicza z knihy Polska jako Jason Bourne, kde príbeh filmovej postavy Jasona Bournea pripodobňuje k poľskej otázke.

Karlowicz sa v texte pýta, kým sme a kým máme byť, a okolnosti mu pripomínajú filmového hrdinu Jasona Bournea, ktorého hral vo viacerých dieloch série Matt Damon. Ten bol bývalý agent, mal nadpriemerné schopnosti, vedel bojovať, starať sa o seba, prežiť, ale nevedel, kým je a prečo to všetko vie. Pre Karlowicza dobrý obraz na pochopenie národa po páde komunizmu. Vnímame prítomnosť, z každej strany prichádza nejaké ohrozenie (občas aj priazeň), ale zúfalo potrebujeme vyriešiť otázku, kým sme, na čo ašpirujeme, čo je naša tradícia a akú rolu a miesto má mať dnes, aby sme nemuseli začínať stále odznova.

Myslím, že to možno vztiahnuť aj na slovenskú situáciu. V našom prípade nejde len o odstrihnutie sa od tradície, ale aj o to, aby sme neuviazli v zákopoch minulosti, bojovali donekonečna staré boje, ktoré už dávno rozhodol čas.

Povedal by som, že je to slovenská otázka v 21. storočí: je to zápas medzi tým, že na jednej strane dokážeme odmietnuť progresivizmus alebo inak ideologicky zadefinovaný vplyv z cudziny, ale otázkou je, či tomu dokážeme čeliť vlastnou tradíciou, či ju dokážeme postaviť a kultúrnym aj politicky sebavedomým spôsobom hájiť.

Nie je to úplne nový problém. Ale nové je to, že už nerozmýšľame ako národ, ktorý tvorí štát s iným/i národom/mi, ale nesieme zodpovednosť za vlastný štát.

V minulosti sme niečo podobné zažili s komunizmom, aj nacizmom, spoločnosť na jednej strane preukázala silu vzdorovať, veď komunisti prehrali na Slovensku voľby v roku 1946 a nacizmus prekážal Andrejovi Hlinkovi, ktorý sa mu chcel postaviť pred Mníchovom dokonca vojensky, vývoj napokon išiel inou cestou, aby odpor nabral až povahu Povstania, ktoré podporovali aj sily vnútri Slovenského štátu. Dvakrát nás prevalcovala geopolitika, rozhodlo sa inak a inde. Skončili sme napokon ako nesuverénny komunistický československý štát, respektíve štát s obmedzenou a ostrihanou suverenitou počas druhej svetovej vojny. Silu sme naopak ukázali v podzemí, najmä v disente, v menšej miere v exile.

Vráťme sa do súčasnosti. Nateraz je geopolitická realita nerozhodnutá, tlak je pokračujúci, nátlak skôr striedavý. Západ je napokon rozdelený, ekonomicky vo svete postupne slabne. To neznamená, že sa vývoj nezmení a na Západe (povedzme v EÚ) nevznikne to, čo Američania volajú intelligence state, spravodajský štát, kde sa politické procesy a voľby miešajú s vplyvom tajných služieb, ktoré dokážu na objednávku kompromitovať a niekedy aj likvidovať nepohodlné osoby či javy, a že to všetko napokon povedie k novému rozdeleniu sveta a obmedzeniu slobody. Ten zápas sa už niekoľko rokov odohráva, obstáť v ňom nie je pre malý štát jednoduché, ale v strednej Európe akoby existovali predpoklady, ktoré sú inde v Európe slabšie.

Je tu niečo, čo Milan Kundera vo svojej eseji Unesený Západ opísal ako stredoeurópsku skúsenosť: stredná Európa „má svoju vlastnú víziu sveta, víziu založenú na hlbokej nedôvere voči dejinám. História, ona Hegelova a Marxova bohyňa, to vtelenie Rozumu, ktorý nás súdi a ktorý nás odsudzuje, je históriou víťazov. Ibaže stredoeurópske národy víťazmi nie sú“.

Zažili sme priveľa stretov a prehratých zápasov so silnejšími, aby sme slepo dôverovali mocnejším štátom na Západe či Východe. Má to u nás teda hlboké kultúrne korene.

Podporuje to aj postreh francúzskeho básnika Bernarda Noëla, keď ešte počas hlbokého komunizmu navštívil Dominika Tatarku. Noël mal intelektuálne asi bližšie k ministrovi Válekovi, s ktorým tiež zotrval v rozhovore, ale z Bratislavy odchádzal poznačený Tatarkom, zmenený tým, že moc a štát sa dá zneužiť spôsobom, ktorý si dovtedy na Západe nedokázal predstaviť. Neskôr mi to isté rozprával rakúsky básnik, ktorý sa tiež stretol s Tatarkom.