Prečo by som chcel piate dieťa

V reakcii na katastrofálne demografické dáta prebieha na Slovensku menšia verejná debata o tom, prečo (ne)mať deti. Odštartovala ju Ria Gehrerová z Denníka N textom s príznačným názvom: Som príčinou budúcej demografickej katastrofy. Mám len jedno dieťa.

Ku Gehrerovej sa pripojil aj jej kolega Ján Markoš, ktorý píše o tom, že Neexistuje veľa dobrých dôvodov mať deti. Na oba tieto texty sa pokúsila odpovedať Zuzana Hanusová z Postoja, ktorá píše, že Je nebezpečné tvrdiť, že otázka, či mať dieťa, je len otázkou túžby a všetko ostatné nám je ukradnuté.

Ja sa pokúsim nadviazať na tieto texty, najmä na najsilnejší z nich, ktorý napísala Ria Gehrerová. Tá vo svojom článku tvrdí, že aj keď je na tom ich rodina finančne dobre, manžel je prítomný, majú len jedno dieťa a navonok sa zdá, že nič by jej nemalo brániť v tom, aby mala ďalšie dieťa, ona ho nechce.

Moja situácia je pritom úplne opačná.

Ženil som sa, keď som mal 24 rokov. Bolo to prakticky hneď po skončení vysokej školy. Krátko po svadbe sme zistili, že čakáme bábätko. V tom čase nás živila manželka. Ja som si hľadal prácu, čo bol pre absolventa politológie, ktorý sa rozhodol vrátiť domov, do malého mestečka na východe Slovenska, pomerne zdĺhavý proces.

Krátko po narodení našej prvorodenej dcéry sme zistili, že čakáme ďalšie dieťa. A krátko nato ďalšie. Vtipné je, že jediné dieťa, pre ktoré sme sa vedome rozhodli, bolo to štvrté. Dôvod bol jednoduchý (a podľa Markoša nie dobrý), naša najstaršia dcéra, ktorá mala už dvoch bratov, si veľmi priala sestričku, za ktorú sa každý deň modlila. A tak sme si s manželkou povedali, že prečo nie.

Takto sa nám v priebehu šiestich rokov narodili štyri deti. Mali sme čerstvých tridsať a obaja sme nadobudli pocit, že by sme potrebovali spomaliť.

Okrem zdravotných a mentálnych kapacít bola jedným z dôvodov aj ekonomická situácia našej rodiny. Síce sme podobne ako pani Gehrerová nevynakladali takmer žiadne peniaze na hračky a dokonca ani oblečenie, lebo to zabezpečovala rodina a známi.

Rodinu som však dlhodobo živil z platu len ja sám. Nedosiahli sme dokonca ani na materskú, lebo manželka mala v prvej práci zmluvu len na dobu určitú, ktorá dávno uplynula. Takže okrem prvého dieťaťa pri reťazových materských poberala len rodičovský príspevok. Navyše, pri štvrtom dieťati vtedy štát nevyplácal ani príspevok pri narodení dieťaťa (teraz sa tuším nevypláca od piateho dieťaťa).

Bolo to pritom v roku 2021, keď veľkú časť mojej výplaty zožrala covidová inflácia a keď sa pravidelný sobotný nákup stal trilerom, pri ktorom živiteľ rodiny s napätím čakal na výsledný účet za potraviny, ktorý sa neustále zvyšoval.

Štvrté dieťa, na rozdiel od predchádzajúcich, navyše so sebou často nesie potrebu ďalších investícií. Je to hlavne to nové auto, keďže šesťčlenná rodina sa do klasického päťmiestneho auta jednoducho nezmestí.

A tak sme si prvýkrát v živote vzali hypotéku. Áno, brali sme ju na auto. Dom nemáme, aj keď sme po ňom vždy túžili a s pribúdajúcim počtom detí sa tá túžba neustále zväčšovala. Vďaka mojej úžasnej rodine však bývame vo veľkom päťizbovom byte, na ktorý už medzičasom tiež pribudla hypotéka. Na prerábku bytu.

Na prvej ozajstnej dovolenke, teda na týždeň pri mori v Chorvátsku, sme boli po desiatich rokoch manželstva. A aj to len vďaka tomu, že manželka začala pracovať a my sme si povedali, že aj keď tento výdavok nedáva ekonomický zmysel, my si ho jednoducho chceme dopriať.

Aj preto sa pozerám inak na sociálnu a prorodinnú politiku štátu ako pani Gehrerová.

Každý, kto ma pozná, vie, že nie som práve otec roka. Osobne poznám množstvo lepších otcov. Otcov empatickejších, starostlivejších, takých, ktorí majú osemhodinový pracovný čas, po ktorom s čistou hlavou a s radosťou trávia značnú časť dňa so svojimi deťmi.

Ja sa snažím chodievať spať pred polnocou, lebo čas, keď deti zaspia, je pre mňa ten najlepší. Vtedy je konečne doma aj v práci pokoj.

Možno aj preto nie sú dokonalé ani moje deti. Keď prídu domov zo školy, človek nevie, komu sa skôr venovať, ktorý problém riešiť ako prvý a zdá sa mu, že nie je dobrý rodič, manžel a správca rodinného majetku, ak tie problémy neustále vybuchujú.

Aj napriek tomu všetkému však v posledných mesiacoch opäť túžim po dieťati. Určite v tom hrá dôležitú rolu to, že sa u nás doma situácia medzičasom trocha upokojila. Hlavný dôvod (a myslím, že aj hlavný rozdiel medzi nami) je však v tom, ako vnímam dieťa.