Izrael je orientálny štát

Židovský štát sa dlho označoval za jedinú demokraciu na Blízkom východe, za Dávida, ktorý čelí Goliášovi. Za národ, ktorý je ohrozený a nenávidený viac ako iné národy. Už to viac nejde. Pre dejiny židovského národa sa to však nedá vybaviť iba krátkou poznámkou.

„Teda aj Izrael je rozmarom dejín,“ píše v úvode svojej knihy o vzniku izraelského štátu Arthur Koestler (Příslib a naplnění. Palestina 1917-1949, česky 2024). Koestler, pôvodom maďarský žid, uvažuje nad tým, či je príbeh vzniku štátu z historického hľadiska jedinečný a bezprecedentný (čo je), pýta sa, či sa tým vymyká spod toho, čo je normálnym štátom, aj keď vznikol „štatisticky vysoko nepravdepodobným“ spôsobom.

Je to kľúčová otázka. A tiež variácia inej otázky, čo je to antisemitizmus. Či ide o mimoriadne silnú a historicky zakorenenú formu xenofóbie a rasizmu, ktorá kombinuje neznášanlivosť k náboženstvu, pôvodu, chudobe či bohatstvu, ktorá je však stále akokoľvek krajnou, ale stále jednou z mnohých iných foriem nenávisti, alebo ide o nenávisť sui generis, ktorú nemožno zrovnávať s inými, hocako odsudzovanými podobami nenávisti.

Koestlerova odpoveď na otázku izraelskej štátnosti takúto výnimočnosť vytiahnutú nad rámec normy, ktorá je platná pre všetkých, odmietla. Ilan Pappé a celý rad ďalších židovských historikov a mysliteľov to odmieta rovnako. Náš Rudolf Vrba, ktorý spolu s Wetzlerom ušiel z Auschwitzu a potom žil na Západe (v Izraeli žiť skúsil, ale nedokázal) odmietol takto uvažovať aj o antisemitizme a dokonca holokauste. Kritizoval židov, ktorí ako Ellie Wiesel podľa neho žili z holokaustu. Trúfol si na veci, za ktoré ho Židia neznášali. Práve si pripomíname 20. výročie jeho smrti.

Churchill vznik Izraela podporoval z presne opačných dôvodov ako Stalin. Ako ukazuje jeho text o sionizme a boľševizme, obával sa židovského revolučného potenciálu, osobitne pre židovské pokušenie s komunizmom, veril, že ak budú mať židia vlastný štát, bude ich to umierňovať, záväzok k zemi bude ideologický radikalizmus tlmiť.

Židia to videli inak. Koestler zachytáva jeden rozhovor s mladým izraelským vojakom a kibucníkom krátko po vzniku štátu. Spýtal sa ho, čo bude po vojne, odpovedal mu: „Najskôr sme museli vyhnať Britov. Teraz musíme poraziť Arabov. A potom budeme musieť skoncovať s našimi vlastnými fašistami.“

Celý tento rámec je uvažovaním o Izraeli v západných kategóriách. Výnimočnosť židovskej otázky aj hrozná výnimočnosť holokaustu je možná iba vďaka kresťanstvu či nacizmu. Keď sa Jan Karski, odvážny poľský vojak, ktorý podal ako jeden z prvých na Západe správu o vyvražďovaní židov nacistami, vo filme rozplakal, bol to nárek kresťana, ktorý o judaizme uvažuje inak ako ateista. Uvažovanie o komunizme aj fašizme je iným príkladom toho istého. O Izraeli sa uvažuje v európskych a západných kategóriách.

Lenže na súčasný Izrael podobné kritériá už neplatia.

Isté napätie bolo vložené už pri vzniku štátu Izrael do jeho rodného listu. Spomínaný Churchill to vyjadril slovami, že vznik izraelského štátu „nie je vydaním obyvateľov Palestíny ako celku napospas židovskej národnosti, ale ide o ďalší rozvoj súčasnej židovskej komunity“. Bolo to rozhodnutie, ktorému sa vo francúzštine hovorí négre-blanc, biely černoch, protiklad, ktorý si môže každý vysvetliť po svojom a jeho budúcom význame rozhodne budúcnosť (čítaj demografia a vojenská sila).

Je, samozrejme, otázkou na diskusiu, či sa Izrael orientálnym štátom stať nevyhnutne musel.

Napríklad do akej miery je Izrael orientálnou spoločnosťou už preto, že jeho štát je štátom židovským (náboženským), kde nie je oddelenie štátu a náboženstva, ale jedno s druhým je prepojené. Západnou tradíciou je oddelenie cirkvi a štátu, aj keď podôb je viacero, katolicizmus – napriek prevládajúcim predsudkom – ponúkal inú formu ako protestantizmus, keď na čele cirkvi stál kráľ či kráľovná.

Izrael od začiatku nemal a dodnes nemá písanú ústavu, čo je ďalší definičný prvok západných štátov modernej doby. Je tu síce výnimka Británie, ale tam ústava existuje a zaväzuje aj bez písanej formy, najmä vďaka súdom a inému inému druhu práva, pričom práve so súdmi je v Izraeli ďalší systémový problém.

Ďalším prvkom je demokracia, právny štát a tiež garancia vlastníckeho práva, ktoré sa postupne stali základnými rámcami západných štátov. (Kennan napríklad garanciu vlastníckeho práva považoval za jeden zo základných rozdielov medzi Ruskom a Západom.) Izraelská demokracia, tamojšie právo a aj garancia vlastníckeho práva však začala veľmi skoro krívať a korodovať, iný postup sa aplikoval na izraelských občanov, iný na obyvateľov bez občianstva, pribúdali prvky apartheidu, pričom skupina obyvateľov v pozícii nižšej kasty narastala v počte. Princípom sa stala diskriminácia, nie rovnosť pred zákonom.

V neposlednej miere je tu otázka demografická, Izrael sa aj pre nárast Palestínčanov vnútorne rýchlo menil imigráciou, žijú v ňom iní Židia. Kto navštívil Izrael povedzme v roku 2000 a potom v roku 2025, nemohol si to nevšimnúť. V minulosti bol štátom židov, ktorí mali prevažne európsky pôvod, najrozšírenejšou rečou v Knesete po jeho vzniku bola poľština, teraz je už polovica židov v Izraeli neeurópskeho pôvodu (Mizrachim), pochádzajú z moslimských krajín Afriky či Blízkeho východu.

Iste, Izrael je stále bohatší a má veľkú technologickú prevahu oproti susedom, a tiež má spojenca, ktorý mu zabezpečuje imunitu a beztrestnosť. To však, ako vidíme, tiež prispieva k jeho nezadržateľnej premene. Posledným a korunným dôkazom sa stala Gaza.

Zo štátu, ktorý sa správal ako bojovná pevnosť, ako blízkovýchodná obdoba Sparty alebo Pruska, ktorému sa hovorilo, že štát vlastní armáda, sa Izrael postupne stal niečím iným.

Práve genocídne vraždenie a ničenie v Gaze, vedomé zabíjanie nevinných, najmä detí, vyhladovanie ľudí a ničenie všetkých budov ako princíp vedenia vojny, rad za radom potvrdili hlbokú zmenu Izraela na orientálny štát.

Keď tento týždeň Kneset schválil zákon, ktorý umožňuje uložiť trest smrti spôsobom, ktorý sa má fakticky viazať iba na Palestínčanov, je to ďalšie prekročenie ďalšej hranice.

Hĺbka zmeny udivuje a znepokojuje mnohých. Odporúčam vypočuť si tento rozhovor Tuckera Carlsona s bývalým predsedom Knesetu Avrahamom Burgom. Je tam všetko. A aj obava, že Izrael môže spraviť niečo, čo je nebezpečnejšie ako jadrové zbrane. (Pozrite si ten rozhovor, ak sa nám podarí získať práva, pokúsili by sme sa ho preložiť a vydať.)