Šúst: Kultúrna politika je vychýlená, ale záleží aj na spôsoboch

Vedenie Fondu na podporu umenia nedávno oznámilo, že ukončuje viacročné zmluvy s kultúrnymi inštitúciami. Po veľkej kritike to korigovalo a tvrdí, že tieto zmluvy iba kontroluje. Na spor, ktorý to spustilo, nadväzuje aj kontroverzia pri hudobných cenách Radio_Head Awards a aj utorkový protest. Čo sa podľa vás deje v slovenskej kultúre?

Panuje v nej rozhorčenie, nevraživosť, stratil sa vzájomný rešpekt. Tento stav sa tvoril už dlhšie, teraz to kulminuje. Rozbušku spôsobilo zrušenie, respektíve najnovšie „pozastavenie“ už uzavretých zmlúv v nemalých čiastkach bez náležitého zdôvodnenia. To nie je v poriadku. Preto je dobré, ak sa od pôvodných zámerov rušenia už dohodnutých zmlúv ustupuje.   

Ste organizátorom akademického festivalu. Čo v praxi znamená nepredvídateľné zastavenie dotácie?  

Keď počítate s rozpočtom v desaťtisícových sumách a v období, keď je organizácia podujatí rozbehnutá a zároveň už je takmer nemožné získať alternatívne financovanie, tak je to veľmi náročné.

Napríklad pri festivaloch, aké robíme aj my, trvá niekedy aj viac rokov, kým daného hosťa presvedčíte, aby prišiel. Dohodli ste sa, kúpili letenky, zabezpečili ubytovanie, sľúbili honorár a ste v tom, že na to všetko máte peniaze. Zrazu zistíte, že vykrytý rozpočet je fikcia a už nemáte veľa možností, ako s tým niečo spraviť. Začnete premýšľať, či by nebolo lepšie program radšej zrušiť, čím si však zároveň kazíte meno a vzťahy s hosťami, návštevníkmi aj ďalšími partnermi. Okrem toho to môže znamenať aj redukciu organizačného tímu, prepúšťanie a podobne. 

Prečo sa podľa vás ministerstvo uchýlilo k takýmto krokom?

Neviem, to je otázka na ministerstvo. Pritom programová korekcia kultúrnej politiky by sama o sebe bola aj žiadúca. Ale nemôže sa to robiť takýmto spôsobom.

Čo tým myslíte?

Napríklad nie je namieste, aby sa z verejných zdrojov podporovali programy s prvkami drag queen. Tiež je potrebné, aby bol v grantových komisiách zastúpený širší pohľad na kultúru, než sú súčasné filozoficko-kultúrne a umelecké smery a trendy a tiež, aby komisie svoje rozhodnutia boli schopné seriózne, nie iba formálne, zdôvodniť. Zároveň platí, že účel nesvätí prostriedky. Sú potrebné aj jasné a férové pravidlá a ich dodržiavanie. Skrátka kultúrnosť.

Ako by sa podľa vás mal napraviť stav v kultúrnej politike?

Práve preto, že sme ako spoločnosť dnes hlboko hodnotovo rozdelení, prvým krokom by malo byť obnovenie vzájomnej úcty. Zároveň platí, že nie je možné, aby štát a kultúrna politika boli bezhodnotové alebo neutrálne. To otvára otázku základných hodnotových princípov, od ktorých by sa mohla odvodzovať.

Keď sa pozrieme na identitu Slovenska, napríklad cez štátne sviatky, tak tam nájdeme kresťanskú tradíciu, ideu národného štátu a tiež odmietnutie totalitarizmov ako fašizmus či komunizmus. A k nim by sme mohli pridať aj hodnoty manželstva muža a ženy a rodiny, ktoré máme taktiež zakotvené v ústave. 

Keď si však položíme otázku, do akej miery kultúrna politika štátu v posledných desaťročiach odrážala tieto hodnotové princípy, tak si myslím, že tu existuje pomerne veľká nerovnováha medzi tým, k čomu sa hlásime ako spoločnosť, a kultúrou, ktorá bola podporovaná z verejných zdrojov. Mám na mysli kultúru hlásiacu sa k hodnotám ako sexuálna identita, diverzita, postavenie žien, menšín, inklúzia, ekológia a podobne, ktoré sa v Európe objavili v posledných desaťročiach a ku ktorým inklinuje aj veľká časť umeleckej obce. Je až úsmevné pozorovať, ako niektorí umelci angažovane pretláčajú takzvaný inkluzívny jazyk, neprirodzene zavádzajú neutrá a podobne. 

Aj z tohto dôvodu je dnes veľmi málo kvalitného súčasného umenia, ktoré by oceňovalo napríklad manželskú lásku a vernosť, komplementaritu muža a ženy, lásku k Bohu či vlasti. 

Ľavicové progresívne myslenie, ktoré v súčasnosti dominuje v kultúrno-umeleckom prostredí, v princípe odmieta klasickú európsku kultúru, postavenú na gréckych a rímskych základoch, ktoré sa následne integrovali do kresťanskej kultúry. Na našej minulosti už nedokáže nájsť takmer nič dobré a vidí ju predovšetkým cez politický, náboženský alebo sociálny „útlak“, ktorý bráni autentickému rozvoju ľudskej slobody a rovnosti. To vysvetľuje, prečo je súčasné umenie tak veľmi politicky angažované.

Prečo?

Lebo v zmene politiky vidí nástroj na zmenu kultúry a spoločnosti. Ľavicové myslenie chce spoločnosť „oslobodiť“ z „útlaku“ nerovností a diskriminácií vychádzajúcich z manželstva, rodiny, cirkvi či mužskej dominancie. Preto keď sa umenie, ktoré prijíma tieto ľavicové východiská, zameriava napríklad na manželstvo, prípadne materstvo, tak málokedy je to s cieľom zobraziť ich krásu, ale skôr rieši ich dysfunkčnosť a náročnosť s cieľom nachádzať skutočnú slobodu mimo nich.

A naopak, keď sa venuje témam inklúzie alebo takzvanej rovnosti, tak ich zobrazuje angažovane ako nevyhnutné podmienky slobody. Veľká časť súčasného umenia takto skôr napomáha rozčesnutiu našej kultúrnej identity, namiesto jej aktualizácie a integrácie v dnešnej dobe.

A ak sa o to pokúsi, tak z toho vznikajú mačkopsy ako film Štúr, ktorý sa snaží spojiť angažované umenie s národným cítením.