Najslabšie miesto Progresívneho Slovenska

Jeden známy mi pred časom položil otázku, aké pozitívum možno pripísať Progresívnemu Slovensku. Myslel to bez irónie, ani jeden z nás nie je a nebude voličom PS, rukavicu som zdvihol.

Našiel som dve pozitíva. Obidve si vyžadujú širší kontext.

Prvým je schopnosť robiť politiku ako neustálu kampaň. Nemyslím teda kampaň krátko pred voľbami, ale politické fungovanie v širšom zmysle slova. Kampaň má svoje pravidlá, musí zdôrazňovať a ukazovať jednotu, zorganizovanosť, odhodlanosť, tlmočiť a stále opakovať posolstvá, slogany. To, čo sa hovorí, je prepojené s plagátmi. Zabudnite na diskusiu, námietky, polemiku. Pre to sa síce kedysi politické strany zakladali, ale to všetko je v kampani rušivé, podstatná je jednota.

Bolo to pred ostatnými parlamentnými voľbami, stretol som vtedy Michala Šimečku na parkovisku pri Slovenskej televízii. Pozdravili sme sa, hovorím mu, že by som s ním rád urobil rozhovor. Zdvihol ruky, akoby sa bránil na lopatkách, o tom nerozhodujem ja, odpovedal s úsmevom. Dal mi radu, že sa mám obrátiť na tlačové oddelenie. Tiež som sa usmial, hovorím mu, že sa rád na nich obrátim, nech sa len rozhodne, či mi rozhovor dá, alebo nedá, s termínom sa potom obrátim na tlačové oddelenie. Znovu zopakoval, že o tom on nerozhoduje. Už si nespomínam, či som na to tlačové niečo napísal, alebo nie (tuším, že áno), podstatné to nebolo. Na rozlúčku sme si podali ruky a odchádzal som s pocitom, že taký predseda strany tu ešte nebol.

Dlho som nad tým nerozmýšľal, uzavrel som si to pre seba tým, že v PS je všetko podriadené kampani, čo neladí do kampane, to sa nestane. Neskôr sa mi to stalo ešte dvakrát, s inými politikmi PS.

Dnes by som už Šimečkovi takú ponuku nedal, rozhovor by totiž nemal zmysel. Sledujem ho skôr okrajovo, ale dosť na to, aby som vnímal, že do televíznych debát chodí veľa, často s politikmi nižšej relevancie, ale je to jedno, rozhovor tam nevznikne, iba si vymenia frázy a slogany. Človek má pri ňom neodbytný pocit second-handu, akoby to všetko už raz bolo použité, len sa opakuje niečo naučené. A o tom, či je vyššia, alebo nižšia sledovanosť, rozhodnú emócie. To Šimečkov problém až tak nie je, emócie nevyvoláva. Blaha či Matovič, aj z emócii zostane toho napokon rovnako málo ako z tých naučených sloganov.

Progresívcom treba uznať, že kampaň ako základný rys súčasnej politiky (neblahý, ale funkčný) prijali presvedčivo. Majú to vo svojej DNA od začiatku. PS funguje efektívne ako dobre zabezpečená firma, nechýbajú peniaze ani kádre, predsedníctvo kontroluje dozorná rada (Filková, Hellebrandt, Kalmár), keď predsedníčka Bihariová držala preferencie nízko, strana sa unisono zoskupila za novým predsedom, ani sa o tom nemuselo diskutovať. Hoci bývalá pani predsedníčka neurobila žiadnu chybu, aj ona všetko prijala. Keď sa objaví kritik, ktorý je vylúčený, nejasné peniaze, škandál sa nikdy nerozmazáva, všetci sú stále jednotní. Aj o pani Marte Šimečkovej mal viac pochybností jej manžel než syn a jeho strana. Ale vidieť to aj inde. Keď strana odmietne novelu ústavy, ktorá hovorí, že pohlavia sú dve, nikto sa nepostaví proti. Rovnako sa nikto nepostaví proti, keď po pár týždňoch začne predseda hovoriť, že nikto v strane nehovorí, že by pohlavia neboli dve. Jednota včera, dnes, navždy.

Máličko sa odlišuje Ivan Korčok, ale vidieť to len s mikroskopom. Korčok v minulosti kritizoval Orbána, prekážali mu snahy meniť majetkové pomery na juhu štátu, keď však jeho strana otvorila Benešove dekréty, ostal ticho. To je – zdá sa – isté maximum, Korčok politiku PS nepodporil, ani nekritizoval – ostal ticho, zaradil sa. Nazvime to Korčokovo maximum. Podobných tém nájdeme viacero. Korčokovi v minulosti prekážal Orbánov nacionalizmus, ale keď ešte ostrejší nacionalizmus vytiahol Péter Magyar, nečakajte, že by sa k tomu pán Korčok vyjadril. Pozvať ho na túto tému do diskusie je opäť nemožné. Pritom Korčok by ešte za pokus o diskusiu stál, na rozdiel od Šimečku, s ktorým sa už rozhovor nemôže podariť.

Kampaňovitý charakter politiky vidieť všade: kto hovorí, kedy hovorí, kto nehovorí nikdy. Dôležitá je efektívnosť, tá sa dá vždy merať. Vďaka tomu sú niektorí ľudia dôležitejší v strane (Štefunko, Jaurová) a iní ľudia vystupujú za stranu (Jurík, Valášek).

Najviac to však podčiarkuje slovník, slogany a všetky tie opakované heslá. Pozor: nejde o obsah, dôležité je heslo. Progresívci hovoria, že majú program na naštartovanie ekonomiky s názvom Tresk. O žiadnom z ich návrhov sa verejne takmer nediskutovalo, Mikloš ich pokarhal, ale krajinu úspešne oblepili plagátmi, že ich program sa volá Tresk, že chcú oživiť ekonomiku a keď si to ich voliči budú myslieť, bude to aj úspech. Talent na slogany je v koncovke SK, preto treba opakovať treSK.

Pritom je viac ako dobrý dôvod, prečo sa o predložených návrhoch z tohto materiálu takmer nediskutuje, sú veľmi vágne, všeobecné.

Dva príklady. Prvý bod programu je opatrenie nazvané ByroKAT, čo je „vytvorenie samostatnej pozície v rámci štátu, ktorej úlohou bude navrhovať možnosti zníženia byrokracie a nadbytočnej regulácie pre podnikateľov“. Ide o starší nápad z programu SDKÚ, ktorý sa kedysi nedostal do popredia, pretože bojovať proti byrokracii novým úradom je trošku úsmevné (posledným dôkazom bol úrad Elona Muska).

Iné body programu, ktorý má naštartovať našu ekonomiku, znejú asi takto: (i) „zreformovať akreditačný proces, cielene podporovať STEM odbory (veda, technika, inžinierstvo, matematika) a zamerať sa na zlepšenie kvality pedagogických fakúlt,“ alebo (ii) „odstraňovať systémové problémy spôsobujúce generačnú chudobu vo vylúčených komunitách, najmä vo vzdelávaní, bývaní a prístupe k zdravotnej starostlivosti,“ do tretice (iii) „podporovať skoré využitie moderných technológií vo verejnej správe a v podnikateľskom prostredí, s kľúčovou úlohou pre Chief Information Officerov (CIO) pri riadení tejto transformácie“. Celý program má 73 bodov, absolútna väčšina sú definované ciele, ale nie sú tam konkrétne návrhy, o čom kedysi bola politika.

Podporovať matematiku a vedu (STEM odbory) je jedna z mála konkrétnych vecí, ale kedysi sa programy písali preto, aby sa volič dozvedel, ako ich chce strana podporovať. Budú vyššie nároky? Ale to už protirečí návrhu na „digitálnu transformáciu školstva, ktorá presunie dôraz z memorovania na rozvoj zručností“ (bod 18). Tak ako?

O čo menej konkrétny je program, o to dôležitejší je slogan – preto ho treba opakovať. Michal Šimečka to na sneme robil presvedčivo.

Problém, samozrejme, je, že ide o ilúziu, ale o tom neskôr.

Našiel som aj druhú prednosť PS, je ňou to, že táto strana predstavuje niečo ako generačný manifest.

Progresívcom nemožno uprieť, že sa stali najhlasnejším hovorcom svojej generácie, že im vo významnej miere ich generační druhovia veria, hovoria rovnakou rečou. Je to širší fenomén, pretože okrem toho čítajú rovnaké portály, pozerajú rovnaké seriály, chodia na rovnaké festivaly a tak ďalej. Najviac ma prekvapuje, že sa bavia na rovnakom stand-up „humore“ alebo dokážu so zaujatím čítať dookola autorov, na ktorých textoch zaujímavé nič nie je (za všetkých Samuel Marec). Keďže časť tejto generácie žije v cudzine, povedzme od Brna na západ, ak za nich niekto doma hovorí, mohla by v tom byť istá nádej (aspoň pokus), že časť týchto expatov sa môže vďaka nim vrátiť domov. Napokon, politika PS ich aspoň na diaľku prepája s domovom.

Lekári, ktorí vyštudovali slovenské fakulty, ale pôsobia v Česku, právnici a ekonómovia, v menšej miere manažéri, ktorí si našli prácu a niektorí sa presadili v cudzine, mnohí z nich doma chýbajú. Väčšinovo myslia rovnako, aj keď nie všetci. Spomeňme tých, ktorí vedia pomenovať problémy, ktoré systematicky spôsobuje EÚ či dôsledky masovej imigrácie.

Pre potreby tejto úvahy to však stačí: PS je dobre zorganizovaným hlasom generácie 25- až 45-ročných, pre ktorých je vlastenectvo synonymom členstva v EÚ a NATO, prináležitosť k Západu sa potvrdzuje politikou, akú robia štáty západnej Európy a prejavom sebavedomia je odhodlanie presviedčať o tom slovenskú krajinu.

Za dve prednosti PS teda považujem profesionálnu schopnosť viesť neustálu kampaň a byť hlasom svojej generácie.

Jedno aj druhé sa v našich dejinách často nepodarilo, stále je to však len predpoklad.

Prejdime teraz k hlavnej slabine a skutočnému problému. Nie je ním obrázok, ani slovo, ale niečo v politike dôležitejšie.

Najslabším miestom PS je obsah toho, čo do politiky prinášajú. Nejde len o ideologický program, ktorý je z povahy veci radikálny. Iste, v PS sa za posledné tri roky naučili, že o tom nemusia hovoriť, že to nemusia dávať na billboardy, stačí, keď to budú presadzovať. Ale to nechajme teraz bokom, aj keď to po voľbách bude mať zásadný význam.

Ficova politika je snahou o korekciu najväčších prejavov nerovnováhy medzi Slovenskom a okolitým svetom. Nemení našu orientáciu a politické zakotvenie, len sa snaží spomaliť niektoré pre nás nevýhodné zmeny.

Ak je náš priemysel závislý na ruskej rope a plyne, tak to znamená získať výnimky na čo najdlhšie obdobie. Ak je podmienkou dobré vychádzanie s Washingtonom, tak to znamená nákup amerických zbraní či budovanie novej jadrovej elektrárne Američanmi. Popri tom sa dá obnoviť ako tak domáca zbrojárska výroba (výroba munície), čerpať európske fondy, získavať výnimky a s nejakými kontaktami korčuľovať na tenkom lade.

Ale väčší rozvoj? Na to zabudnite, to je zakliate územie. To zakliatie si uvedomíte, keď definitívne príde k novej železnej opone s Ruskom a my budeme musieť kupovať drahšiu a možno aj menej kvalitnú ropu a plyn.

A nie, nie je to nový problém. Všetci, ktorí hovoria o tom, že vojna začala v roku 2014, alebo že dávno vedeli, že na Rusov sa nedá spoliehať, mali pre to už niečo urobiť. Neurobili nič. Buď teda neveria vlastným tvrdeniam, alebo nesú zodpovednosť za súčasný stav.

Do toho všetkého prichádza strana s 20 percentami, s profi kampaňami a zorganizovaná ako generačný hlas. PS k tomu tvrdí, že na problém doby prináša odpovede, Šimečka v sobotu povedal, že vedia, čo treba spraviť a ako to treba spraviť. Nuž a práve cez túto optiku sa na nich treba pozerať.

Cieľom každej strany je získať moc, PS preto treba hodnotiť podľa toho, ako chcú moc využiť. Čo chcú presadiť.

Je to ich najslabšie miesto.

Šimečka s Ódorom a Korčokom pripomínajú druhú päťku Dzurindovej strany zo zápasu z konca 90-tych a nultých rokov. Keď sa pozerajú na Fica, bojujú s Mečiarom. Keď hovoria o obnove štátu, chápu to ako naplnenie členstva v EÚ a NATO, kde sedia v druhej rade a tlieskajú predsedníctvu. Tá druhá päťka preto, že namiesto o rovnej dani a dôchodkovej reforme či demografii hovoria o „zreformovaní existujúcich sporiacich systémov (najmä dôchodkového systému) tak, aby boli pre ľudí výhodnejšie a motivovali ich k sporeniu, napríklad prostredníctvom znižovania poplatkov (...) a informovanosťou o možnostiach sporenia“ (bod 60, program Tresk).

Šimečka skrátka na veľké problémy doby ponúka tézy spred 10 a viac rokov, ktoré sa medzitým dôsledne vyčerpali. Niektoré z nich si vyskúšali aj na Západe – ale bez toho, aby fungovali. Nemecká ekonomika má väčšie problémy ako slovenská, francúzske verejné školy sú v horšom stave ako tie naše, zdravotníctvo vo väčšine štátov funguje tak, že Slováci sa radšej vrátia na plánované zákroky domov. Boj proti dezinformáciám a hybridným hrozbám vedie v Británii či Nemecku k obmedzovaniu slobody slova a zatýkaniu, ekonomické zmeny neriešia ekonomické problémy. Problémy s imigráciou dajme bokom ako samostatnú kapitolu.

Šimečka sa pritom tvári ako pragmatik, ktorý rozumie dobe, ale tá sa programu ako Tresk už dávno vysmiala. Alebo azda máte pocit, že žijeme stále v dobe, kde hýbu ekonomikou priame zahraničné investície? Že sa dá zopakovať Miklošova „reforma“ rozpredania strategických podnikov a vybudovania montážnych hál vďaka nižším mzdám? Pre jednoduchosť, ukážte na mape jeden štát EÚ, kde sa to v poslednej dekáde podarilo? A prečo vlastne toľko štátov eurozóny stagnuje viac, ako viaceré štáty EÚ s vlastnou menou?

O tom sa u nás nediskutuje. Nehovorí sa ani o tom, že ak máme nejaký priestor a povinnosť pripraviť sa na dobu hlbšej zmeny režimu a svetového poriadku, je to len a len zmena domáca, vnútorná.

Čo znamená, že nemáme opakovať chyby nejakej škandinávskej reformy spred 15 až 20 rokov, ale z tých chýb sa poučiť. Čiže nie digitalizovať, ale memorovať. Matematika sa dostane na vyššiu úroveň sprísnením disciplíny a výuky, nie frázami o tom, že máme „využiť AI nástroje na odhaľovanie plagiátov“ (bod 18). Poľnohospodárstvo sa buduje cielenou podporou domácej produkcie, a to aj na úkor dovozov z Česka, nie európskymi poučkami o biodiverzite. Znamená to konflikt s veľkými reťazcami, ale ten si môžete dovoliť, až keď budete mať na to doma vybudované sklady, výrobu a kontrolu predajcov aj hraníc, aby sa do Kauflandu alebo Lidlu nevozilo ovocie či zelenina z Poľska zabalené aj so slovenskými vlajočkami.

Nehovoriac o tom, že najväčšou krízou našej doby je demografia, a tú teda žiadna nová „digitálna aplikácia“ so štátom po ruke (bod 27) ani reforma „verejných výdavkov s dôrazom na hodnotu za peniaze“ (bod 39) ani náhodou nezabezpečí.

Problém PS je, že si myslia, ako rozumejú našej dobe, pritom navrhujú politiky, s ktorými dopadneme ako obeť tejto doby. Svojim myslením sú naplnením definície toho, čo znamená byť perifériou. To, čo Šimečka ponúka ako riešenie, má v Británii meno Starmer, vo Francúzsku Macron, v Česku Fiala. Kopírovanie je vždy odkázané na veci z minulosti, Šimečkova ponuka je ako vyvolávanie nádeje, že druhá Ódorova „odbornícka“ vláda tentoraz zafunguje.

Odpoveď dopredu poznáme. Ak sa PS dostane k moci, nevyhnutne príde hlboká dezilúzia. A potom, najmä potom, vzrastie význam ideologického programu.

PS nám to naznačuje svojou skratkou už dopredu, je dodatkom na konci textu o kríze slovenskej politiky.