V Iráne sa pre Ameriku objavujú prvé vážne problémy
Hoci bomby padajú, relevantných úspechov vo vojne s Iránom majú zatiaľ USA ako šafranu, zato si však spisujú zoznam omylov a prvých vojnových zločinov.

Z komunikačného hľadiska nemohla vojna pre Spojené štáty začať horšie. Väčšina Američanov je od začiatku proti vojne, je to prvýkrát počas posledných desaťročí. Počas prvých hodín ostreľovania tiež strelou Tomahawk zasiahli Američania základnú školu a zabili 175 ľudí, vrátane mnohých detí.
Škola údajne bola blízko objektov, ktoré boli vojenským cieľom, Američania však zasiahli školu dvakrát, po 30 minútach prišiel druhý ničivý útok.
Zodpovednosť priznávajú aj veľké americké médiá ako New York Times. Donald Trump síce tvrdí, že za útok môže Irán, ale pôsobí tým iba trápne, nedokáže nikoho presvedčiť. Väčšina Američanov si o vojne v Iráne myslí to, čo o vojnách na Blízkom východe hovoril on sám v minulosti.
Trump na to reaguje pritvrdením slovníka o Iráncoch ako jedných z najhorších ľudí, akí kedy boli. Odrezávajú podľa neho deťom hlavy, ale veľmi si tým nepomôže. Ani „boj za oslobodenie Iráncov“, o ktorom hovoria Trump s Netanjahuom, nejde dokopy so zabíjaním detí a ničením civilnej infraštruktúry (odsoľovacie zariadenia).
Zlé správy tým nekončia.
Američania prekvapujú infantilnosťou a občas aj vulgárnosťou svojich výstupov. Biely dom si na svojom oficiálnom účte robí z útokov žarty. Zverejnil napríklad zábery, ktoré ukazujú údery proti iránskym odpaľovacím zariadeniam a ďalším cieľom, pričom video začína scénkou z počítačovej hry Grand Theft Auto: San Andreas.
„Ah sh*t, here we go again (Oh, do r*ti, máme to tu zas),“ uvedie video hlavná postava hry – vraždiaci gangster, ktorého si Biely dom vybral za maskota.
Do toho prezident Trump vyhlasuje, že mapa Iránu po vojne nebude vyzerať rovnako a minister obrany Pete Hegseth sa psychopaticky chváli, ako americké lietadlá celý deň šíria „smrť a deštrukciu z neba“.
Iránsky režim je krutý a pre Európanov protivný, osobitne k ženám, preto človeka zahanbí, keď iránski lídri pôsobia v zahraničnej politike zrelšie ako Trump a členovia jeho administratívy.
Možno prekvapí, že Alí Laridžání, jeden z najmocnejších mužov Iránu a tajomník iránskej Najvyššej rady národnej bezpečnosti, je znalcom filozofie Immanuela Kanta. Minister zahraničných vecí Abbás Arákčí má doktorát z politológie z Univerzity v Kente. Prezident Masúd Pezeškiján je kardiochirurg. To, samozrejme, nehovorí všetko. Aj Pol Pot bol znalec Jeana Jacquesa Rousseaua, mal okolo seba ľudí s doktorátmi z parížskych univerzít. A niektorí naši komunisti (Clementis, Válek a iní) boli sčítanejší a rozhľadenejší ako disidenti. Ale ohľad na to brať treba, obzvlášť to platí počas vojny, keď sa nepriateľ vykresľuje ako zviera.
Smutné na tom je, ak súčasne s tým reprezentanti „slobodného sveta“ ponúkajú infantilné vysvetlenia a skratky. Prípadne otvorene klamú. Ukázalo sa to v sobotu, keď Trump verejnosť presviedčal, že Pezeškiján sa ospravedlnil za útoky susedom a že Irán sa vzdáva v dôsledku amerického bombardovania. V skutočnosti to bolo naopak. Iránsky prezident vyhlásil, že bude pokračovať v útokoch na susedné krajiny, ak dovolia Američanom na vo vojne využívať svoje územie. Krajiny Perzského zálivu teda vyzval, aby sa zbavili americkej prítomnosti. Bez základní by cieľom útokov neboli, to im chcel Pezeškiján povedať.
A celkom zjavne to mnohí z nich chápu, niečo zamrzelo aj bohatých Arabov z malých štátov Perzského zálivu.
USA ako príťaž, nie ochranca
Objavila sa otázka, či by krajiny Perzského zálivu mohli prehodnotiť svoje plánované investície v USA, ktoré za posledný rok prisľúbili Trumpovi až do hodnoty viac ako 3 bilióny dolárov.
